SÝRSKO - PALESTÍNSKA OBLASŤ

Prírodné podmienky

Sýrsko-palestínska oblasť je územie výrazne ohraničené iba na západe pobrežím Stredozemného mora. Na severozápade je kultúrne spätá s Kilikiou, ktorá geograficky patrí k Malej Ázii. Na juhu prechádza do Sinajského poloostrova a na severozápade siaha až k Eufratu. Je prirodzenou spojnicou medzi oblasťami najstarších civilizácii a má prírodné bohatstvo (predovšetkým dostatok stavebného dreva) - preto sa tu stretávali mocenské záujmy jej mocných susedov, ktorí sa snažili pripútať k sebe toto strategicky významné územie.

Sýrsko-palestínsku oblasť môzeme rozdeliť na časti:

1. Pobrežné územie, pomerne úzky pás zeme pozdĺž Stredozemného mora. Na východe ohraničuje toto územie pohorie Libanon. Má prirodzené prístavy s výhodnou polohou - priamo pri ústiach riek, čo umožňovalo ľahký prístup do vnútrozemia k prírodnému bohatstvu pohoria (kameň a drevo - cédrové, dubové). Z prístavov vznikli významné mestské strediská, samozrejme iba na neveľkom území - malé možnosti rozvoja poľnohospodárstva. Svahy hôr zato umožňovali značný rozvoj sadárstva a vinárstva.

   Toto územie siahajúce na juhu po pohorie Karmel dostalo od Grékov názov FENÍCIA. Názov pochádza pôvodne od Egypťanov, ktorí už dlho predtým nazývali obyvateľstvo tu usadené Fenech.

2. Východne od pobrežného pruhu leží územie vlastnej SÝRIE. Na severe oddeľujú Sýriu od Malej Ázie pohoria Amanus a Taurus, prírodná hranica s Mezopotámiou je rieka Eufrat. Sýria je pohoriami rozdelená na niekoľko pásov, čo bolo prirodzenou prekážkou pre vytváranie väčších stabilných celkov.

   Vzhľadom k množstvu zrážok bolo možné v západnej časti sýrskeho územia dosiahnuť pomerne dobré výnosy pri pestovaní obilia a iných plodín. Smerom na východ úrodnosť klesá a územie nadobúda stepný charakter.

   Iba severná časť Sýrie, ktorú tvorila nížina siahajúca od Stredozemného mora až k Eufratu, tvorila celok, ktorý mohol byť spravovaný z jedného strediska. Stalo sa ním už v 3. tisícročí pnl. mesto EBLA, ktoré bolo v 2. tisícročí pnl. vystriedané mestom CHALPA (ALEPPO).

   Najväčšiu časť Sýrie tvoria stepy, (hlavne na východe) prechádzajúce na niektorých územiach až do púšte. Na južnej hranici stepy leží mesto Damašek. Vnútri stepí sa vytvorili i oázy, z ktorych najznámejšia je oáza TADMOR (PALMÝRA). Aj stepi boli aspoň z časti vhodné pre poľnohospodárstvo, predovšetkým však pre pastierstvo a chov dobytka. Územím Sýrie prechádzali početné obchodné cesty.

3. Územie ležiace medzi Sýriou a Egyptom dostalo neskôr názov podľa jedného z "morských národov", kmeňa Pelešet (Filištínci) - PALESTÍNA. Pri pobreží Stredozemného mora je to úrodná nížina, pokračovanie Fenície, od ktorej je Palestína oddelená pohorím Karmel. Ďalej na východ leží náhorná rovina - sadárska a vinárska oblasť. Stepi ešte ďalej na východ bolo možné využiť ako pastviny, východné okraje sýrskej stepi sú už však príliš pusté a nevhodné aj ako pastviny.

   Úrodnú západnú časť Palestíny od stepných oblastí na východe oddeľuje rieka Jordán tečúca do Mŕtveho mora, nevhodná pre plavbu, ale údolie pozdĺž jej brehov bolo využívané k pestovaniu obilia. Na juhu prechádza Palestína do púšte, ktorá sa tiahne až k hornatému Sinajskému poloostrovu, ktorý oddeľuje Palestínu od Egypta.

Obdobie rozkvetu fenických mestských štátov

V 2. tisícročí pnl. sa vytvorili vo Fenícii významné mestské štáty: UGARIT, ARVAD, BYBLOS, TYROS, SÍDÓN. Boli to obchodné štáty, došlo v nich k veľkému rozvoju lodiarstva, k čomu prispel aj dostatok kvalitného dreva. Fenické mestá boli pod vplyvom Egypta, hlavnou oporou Egypta bolo prístavné mesto Byblos. Ináč tvorili jednotlivé mestá samosprávne celky, jednotný štát sa tu nevytvoril.

Sýria bola centrom boja predovšetkým Egypta a Chetitov. Po bitke u mesta Kadeše 1285 pnl. pripadla severná časť Sýrie Chetitom, zatiaľ čo južná časť Egyptu.

Palestína bola až do príchodu "morských národov" (12-11. stor. pnl.) pod nadvládou Egypta.

Nápor "morských národov" silne rozrušil celú oblasť Sýrie a Fenície, nezanechal však trvalé následky. Fenícia sa spamätala ako prvá:
1. Egypt a Asýria oslabené + zanikla r. 1200 pnl. Chetitská ríša = stratili mocných susedov
2. mykénske Grécko na pokraji zániku = zbavili sa hlavného konkurenta v oblasti zahraničného námorného obchodu v Stredomorí.

Feničania obchodovali predovšetkým s cédrovým drevom, ale rozvoj poľnohospodárstva, sadárstva, vinárstva a remesiel umožňoval i vývoz vína, olejov, obilia, vlny, tkanín, výrobkov zo skla.

Poklesol význam Byblu ako bývalého sprostredkovateľa obchodu s Egyptom, najbohatším a najvýznamnejším sa stalo mesto TYROS, ktoré ležalo na ostrove pri pobreží a bolo dobre opevnené a fakticky nedobytné.

Začiatkom 1. tisícročia pnl. začína fenická kolonizácia západného Stredomoria: Španielska a severnej Afriky (814 založené KARTÁGO v Tunisku). Feničania ovládli Gibraltár.

Fenické mestá podľahli Perzii, väčšina miest sa potom poddala Alexandrovi Macedónskemu, jedine Tyros sa postavil na odpor a bol porazený až keď Alexander navŕšil medzi pobrežím a ostrovom umelý násyp.

Hebrejské kmene v Palestíne

Územie Palestíny bolo osídlené semitským obyvateľstvom - Kanaanejci(odtial staroveký názov KANAÁN), ktorí vytvorili pomerne vyspelú mestskú kultúru. Nesemitským prvkom boli Filištínci ("Pelištim"), ktorí sa do Palestíny dostali s "morskými národmi" a vytvorili si tu niekoľko drobných mestských štátov. V polovici 13. stor. pnl. prenikajú do Palestíny kočovné hebrejské kmene, v čele ktorých stáli kmeňoví náčelníci - sudcovia.

Bojovali s Kanaanejcami, Filištíncami. Počiatky ich pevnejšej štátnej organizácie sú spojené s legendárnou postavou vojvodcu Saula (okolo r. 1025-1005 pnl.). Vlastné kráľovstvo vytvoril DAVID (okolo 1010-970 pnl.), za hlavné mesto si zvolil Jeruzalem
- staré kanaanske mesto, centrum starovekej Palestíny
- ako miesto údajnej Kristovej smrti sa stalo svätým miestom kresťanstva
- na počiatku stredoveku jedným z hlavných svätých miest islamu vedľa Mekky a Mediny.
Davidov syn ŠALAMÚN (asi 972-930) upevnil ríšu, udržoval dobré vzťahy s Feníciou aj Egyptom:
- rozvoj obchodu
- reorganizácia vojska
- reorganizácia ríše
- rozsiahla stavebná činnosť (chrám, palác).

Po jeho smrti sa ríša rozpadla:
- severné izraelské kráľovstvo
- južné júdejské kráľovstvo, kde sa udržala davidovská dynastia (do 587 pnl.)
Oba štáty sa dostali do zdĺhavých sporov a zblížili sa iba v dôsledku silnejúcej moci Aramejovcov (Damašek) v prvej pol. 9. st. pnl. Severné kráľovstvo sa snažilo dosiahnuť spojenectvo s foinickým Tyrom. V tomto období vládol kráľ Omri, zakladateľ hlavného mesta severnej Palestíny SAMARÍ. V pol. 8. stor. pnl. (722) dobyl Sargon II. Asýrsky Samarí a severné kráľovstvo prestalo existovať. Dobyté Samarí bolo osídlené obyvateľstvom pochádzajúcim z rôznych končín asýrskej ríše, vznikla tu svojrázna zmes, z ktorej neskôr vyrástla sekta Samaritánov.

V dôsledku oslabenia asýrskej moci unikol judský štát útoku Asýrie, čoskoro sa však ocitol v závislosti na novobabylonskej ríši. Za Nabukadnezara II. bol Jeruzalem dvakrát dobytý (597,587 pnl.), čo znamenalo koniec judského štátu a davidovskej dynastie. Mnoho obyvateľov bolo deportovaných do Babylonie.

Judejci ukladali veľké nádeje do Peržanov, ktorí r. 539 pnl. dobyli Babyloniu. Perzskí vládcovia sa totiž vyznačovali náboženskou toleranciou. Niektorým Judejcom sa podarilo presadiť svoj návrat, bol obnovený jeruzalemský chrám a opevnenie Jeruzalema. V tomto období vládli jeruzalemské kňazské kruhy na čele s veľkňazom, ktorí boli hlásateľmi prísneho netolerantného jahvizmu.