STUDENÁ VOJNA

MEDZINÁRODNÉ VZŤAHY
1945 - 1975

Cesta na vytvorenie protihitlerovskej koalície bola zdĺhavá a bolo premrhaných niekoľko šancí. Prvým krokom k vytvoreniu protihitlerovskej koalície bola spoločná formulácia anglických a amerických vojnových cieľov v Atlantickej charte v auguste 1941. Táto charta sa stala aj podkladom pre podpísanie Charty Spojených národov vo februári 1942. Atlantická charta riešila dva okruhy problémov:

1. Ani Veľká Británia ani USA sa neusilujú o žiadne územné zisky a všetky územné zmeny sa uskutočnia až po skončení vojny po dohode s národmi, ktorých sa tieto zmeny týkajú.
2. Všetky národy si majú po vojne právo zvoliť si takú formu vlády, ktorá im vyhovuje (ani USA ani Veľká Británia nebudú zasahovať do ich vnútorných záležitostí).

V priebehu niekoľkých (šiestich) týždňov sa k Atlantickej charte pripojilo ďalších 50 štátov, v septembri 1941 prijal podmienky aj Sovietsky zväz. Na podklade Atlantickej charty vzniká "Veľká trojka".

USA podpísali Atlantickú chartu ešte pred vstupom do vojny. V marci 1941 americký kongres prijal zákon o pôžičke a prenájme, ktorý umožňoval americkému prezidentovi poskytnúť materiálnu a finančnú pomoc tým krajinám, ktorých ohrozenie bolo pre USA strategicky významné: na základe tohto zákonu dostala Veľká Británia do konca druhej svetovej vojny pomoc v hodnote asi 27 miliárd amerických dolárov; od novembra 1941 dostáva pomoc aj Sovietsky zväz (do konca vojny asi 11 miliárd amerických dolárov).

"Veľká trojka" nebola nikdy rovnocenným partnerstvom troch rovnocenných partnerov, vždy bola bilaterálnym (dvojstranným) partnerstvom. Na jednej strane boli anglo-americké záujmy, na druhej strane sovietske záujmy. Obe strany sa podozrievali navzájom, nedôverovali si a snažili sa navzájom sa oslabiť. Spočiatku boli Sovieti tým slabším partnerom protihitlerovskej koalície, viedli nechcenú vojnu a stáli o to, aby ich západní spojenci odbremenili otvorením druhého frontu v západnej Európe, ktorý by rozdelil nemecké sily a urýchlil konečnú porážku Nemecka. Ako slabší partner, musel Stalin prijať osobné porážky:

• v lete 1941 žiada Stalin vydať komuniké o spoločných cieľoch, Veľká Británia odmietla;
• pri podpisovaní Atlantickej charty musel Stalin súhlasiť s tým, že poľské hranice sa navrátia do polohy spred 1. sept. 1939;
• v decembri 1941 naliehal na britskú vládu, aby uznala jeho výdobytky v Pobaltí, Fínsku, Besarábii. (Britská vláda nesúhlasila, pretože sa obávala, že Stalin by chcel viac, ale nepovedala ani nie, lebo sa obávala, že Sovieti podpíšu separátny mier s Nemeckom.)

Situácia vo "Veľkej trojke" sa zmenila v roku 1943 po kapitulácii Paulusovej armády pri Stalingrade, Stalin sa stáva dominantným činiteľom "Veľkej trojky". Už v marci a v máji 1943 sa Churchill s Rooseveltom dohodnú na tom, že uznajú niektoré sovietske územné zisky:

• územie východného Poľska po Curzonovu líniu bez fínskych území;
• Pobaltie;
• Besarábiu.

Oficiálne boli tieto Stalinove požiadavky uznané na Teheránskej konferencii v novembri 1943.

Teheránska konferencia bola prvým krokom k rozdeleniu Európy na sféry vplyvu, Veľká Británia a USA ustúpili Stalinovi a ponechali mu územia, ktoré mu nepatrili. Na Teheránskej konferencii sa rieši aj otázka otvorenia západného frontu. Stalin ho žiada už od roku 1941 a podozrieva Spojencov, že chcú, aby sa Sovietsky zväz a Nemecko navzájom vyčerpali. Roosevelt mu to v zúfalstve prisľúbi do konca roku 1942, ale vojensky to nie je možné, takže náhradou je vylodenie v severnej Afrike a na Sicílii.

Churchill podal v Teheráne návrh, aby sa druhý front otvoril na Balkáne. Stalin to jednoznačne odmietol, argumentoval, že by to nebolo efektívne, ale v pozadí bola skôr snaha ovládnuť Balkán. Roosevelt sa tiež postavil proti vylodeniu na Balkáne, už by nemali dosť síl na otvorenie západného frontu, zachránili by síce Balkán, ale už by nemohli zabrániť smerovaniu Červenej armády na Západ (princíp: "bližšia košeľa ako kabát"). Prioritou zahraničnej politiky USA bola západná Európa a tú chceli zachrániť, Roosevelt vedome obetoval východnú Európu. Churchill to tiež chápal, ale bol príliš antisovietsky zameraný, vymyslel plán, podľa ktorého sa Európa má skladať z veľkých štátov a konfederácií (Dunajská, Balkánska, Škandinávska), ktoré by konkurovali ZSSR. Na schôdzke ministrov zahraničných vecí 1943 sa Molotov jasne vyjadril, že Sovietsky zväz je proti takýmto projektom.

Ďalším krokom v delení Európy bol október 1944 - návšteva Churchilla v ZSSR. Churchill priniesol tzv. percentuálnu dohodu, ktorou si oba štáty mali rozdeliť vplyv v niektorých krajinách východnej Európy. Táto snaha mala jediný cieľ - zachrániť Grécko pre Veľkú Britániu. Za 90% vplyv v Grécku mali Sovieti získať rozhodujúci vplyv v Maďarsku, Rumunsku, Bulharsku. V Juhoslávii mal byť vplyv 50%/50%. Existujú dve verzie na postoj Stalina k tejto dohode: Prvá, že ju neakceptoval, keďže v októbri 1944 boli už sovietske vojská na Balkáne. Druhá verzia, že dohodu prijal, je však pravdepodobnejšia, pretože presne túto dohodu predložili Churchill a Stalin Rooseveltovi v Jalte, aby ju prijal. (Keď vypukla občianska vojna v Grécku, Stalin sa držal tejto dohody a nepodporoval priamo gréckych komunistov.)

Roosevelt sa zdráhal odsúhlasiť percentuálnu dohodu, ale napokon ju akceptoval. Dôvody:

• Potreba vymedziť v Európe demarkačnú líniu (pokiaľ budú oslobodzovať Európu Sovieti a pokiaľ Spojenci); ak by nebola vymedzená, mohli by sa vojská Červenej armády a západných Spojencov stretnúť aj vojensky, na čo západní Spojenci nemali dosť síl, bolo jednoduchšie obetovať východnú Európu a akceptovať dohodu;
• Roosevelt sa zblížil so Stalinom v otázke kolónií - Sovietsky zväz aj USA boli protikolonialisticky naladené;
• Dôležitým dôvodom bola žiadosť Roosevelta, aby im Sovietsky zväz pomohol poraziť Japonsko vo vojne na Ďalekom východe, lebo vojenskí odborníci vypočítali, že vojna bez Sovietov na Východe by trvala do roku 1946 a mala by veľa obetí. Na Jalte bola prijatá dohoda, že do dvoch mesiacov po ukončení vojny v Európe vstúpia Sovieti do vojny proti Japonsku v Mandžusku, začo získali územné odškodné:
  • Sachalin;
  • Kurilské ostrovy;
  • prenájom Porth Arthuru;
  • používanie železnice v severnom Mandžusku.
    Roosevelt si neželal, aby Sovieti zasahovali do záležitostí na Ďalekom východe, ten považoval za svoju doménu a územné odškodné spolu s východnou Európou boli výmenným obchodom.

Na Jaltskej konferencii došlo teda predovšetkým k deleniu sfér vplyvu. Definícia sfér vplyvu:

• pre Západ oblasťou, v ktorej dotyčná veľmoc pôsobí ako garant bezpečnosti a mieru, pomáha konsolidovať pomery;
• pre Sovietov možnosť zasahovať do vnútorných záležitostí štátov, ktoré sa v ich sfére vplyvu nachádzajú.

Západným Spojencom to muselo byť jasné, ale nič praktické nepodnikli, aby tomu zabránili.

Tým, že sa Európa rozdelila na Západ a Východ, bol spečatený aj osud Nemecka: nemal byť zaradený do žiadnej zo sfér vplyvu. Nemecko malo byť rozdelené na pásma, novinkou bolo iba to, že nie na tri, ale štyri okupačné pásma (aj Francúzsko) a podrobnosti sa mali dojednať po vojne v Postupimi. Zložitá bola aj otázka Berlína.

Najväčším problémom na Jaltskej konferencii sa ukázala poľská otázka, ktorá sa stala skúšobným kameňom existencie "Veľkej trojky". Mala dve roviny:

1. problém poľských hraníc
   
2. problém politický: otázka poľskej vlády

17. septembra 1939 Sovieti získali východné Poľsko a Spojenci v roku 1943 odsúhlasili poľskú východnú hranicu. Poľsko malo byť odškodnené na západe na úkor Nemecka. Nikto však nevedel, ako by mala byť tá nemecká hranica posunutá. Poľská exilová vláda v Londýne nebola ochotná zmieriť sa s východnou hranicou a vyhlasovala, že je vo vojne nielen s Nemeckom, ale aj so Sovietskym zväzom. Aféru okolo Katynského lesa v roku 1943 využili Sovieti na rozviazanie diplomatických stykov s poľskou exilovou vládou. V tom lese pri Smolensku bol nájdený masový hrob poľských dôstojníkov (okolo 4000 mŕtvych), všetci ukázali na Nemcov ako vinníkov, ale Sovieti vedeli, že oni boli praví vinníci. Poliaci to tušili tiež a tak požiadali Červený kríž o prešetrenie situácie, aby dokázali nevierihodnosť ZSSR. Stalin sa tváril urazene a využil to, aby 25.apríla 1943 rozviazal s poľskou exilovou vládou diplomatické vzťahy a začal pracovať na vytvorení novej poľskej vlády vyhovujúcej Sovietom. Na to využil v Moskve existujúci výbor poľských vlastencov, ktorí sa s Červenou armádou posunul do Ľublinu. Tu sa v auguste 1944 vyhlásil za dočasný orgán výkonnej moci a prebral právomoci poľskej vlády. Na konci decembra 1944 sa vyhlásil za dočasnú poľskú vládu. Nasledovalo uznanie ľublinskej vlády zo strany Sovietskeho zväzu, Juhoslávie a Francúzska. Poľsko teda malo dve vlády: ľublinskú, podporovanú Sovietmi a exilovú v Londýne, akceptovanú Západom.

Na Jalte západní Spojenci ustúpili - za základ novej poľskej vlády bola uznaná ľublinská vláda doplnená o členov exilovej vlády. Sovieti sa zaviazali, že v Poľsku uskutočnia v najkratšom čase slobodné voľby, čo nemienili splniť. Až v júni 1945 došlo k prvým krokom.

Po Jalte dochádza k zmene v sovietsko-amerických vzťahoch - v apríli 1945 zomiera Roosevelt a prezidentom sa stáva jeho viceprezident Harry Truman, demokrat a laik v zahraničnej politike. Rozhodol sa, že jeho postoj voči Sovietskemu zväzu bude tvrdší. Vyžadovala si to aj doba. Roosevelt bol kritizovaný republikánmi, že ustupuje, hoci USA sú najsilnejšou krajinou a môžu diktovať podmienky. Prvým krokom k tvrdšiemu postoju voči ZSSR bolo stretnutie Trumana s Molotovom, ktorému vyčítal, že Sovieti neplnia záväzky z Jalty voči Poľsku. Nezašiel však priďaleko, lebo USA naďalej stáli o pomoc v boji proti Japonsku a neželali si vojnový konflikt so ZSSR. 7.mája 1945 zastavil Truman dodávky v rámci "pôžičky a prenájmu" do Európy, a naťahovali sa aj rokovania o pôžičke Sovietskemu zväzu bez toho, aby sa dospelo k záveru.

Postupimská konferencia v júli-auguste 1945 sa odohrávala už v zmenej atmosfére. Bola tu menšia ochota ku kompromisom, aj keď k nejakému väčšiemu nedorozumeniu nedošlo:

• Bola vytvorená Rada ministrov zahraničných vecí, ktorej úlohou bolo pripraviť mierové zmluvy s Nemeckom a jeho spojencami (boli podpísané vo februári 1947, s výnimkou mierovej zmluvy s Nemeckom).
• V Postupimi sa riešila aj otázka Nemecka: zhodli sa na rozdelení krajiny na štyri okupačné zóny.
  • V každej okupačnej zóne bol najvyšším predstaviteľom výkonnej moci vrchný veliteľ armády, mohol rozhodovať neobmedzene, čo Sovieti využívali na manipulovanie vnútropolitického vývoja vo svojej zóne.
  • O osudoch celého Nemecka rozhodovala Medzispojenecká kontrolná komisia (ACC - Allied Control Council), ktorú tvorili štyria vrchní velitelia, každý z nich mal právo veta.
• Otázka nemeckých reparácií bola problémom už na Jalte. Sovieti chceli čo najväčšie reparácie, a to peňažné. Západní Spojenci boli poučení situáciou po prvej svetovej vojne, chceli reparácie v naturáliách, z toho, čo sa vyprodukuje. Na Jalte bolo dohodnuté, že východiskom pre rokovania bude 20 miliárd dolárov, z čoho by polovica mala patriť Sovietskemu zväzu. V konečnom dôsledku sa na Postupime dohodlo, že žiadne finančné reparácie nebudú, ale Sovietsky zväz odčerpá vo forme naturálií väčšinu zo svojej okupačnej zóny (hlavne stroje)
  • +10% zo západných okupačných zón alebo
  • +15% zo západných okupačných zón, ak dodá do týchto zón potraviny a suroviny.
  (Napriek snahe otázka reparácií nebola uspokojivo vyriešená, dohadovali sa o nich ešte aj v roku 1947.)
• Voči Nemecku boli stanovené opatrenia "5D":
  • decentralizácia;
  • demokratizácia;
  • denacifikácia;
  • dekartelizácia (demonopolizácia - likvidácia veľkokapitálu);
  • demilitarizácia.

Už na Postupime sa objavujú rozličné koncepcie prístupu k Nemecku, ktoré majú dopad na rozpad protihitlerovskej koalície:

• Sovieti zastávajú koncepciu totálneho oslabenia Nemecka;
• západní Spojenci chcú v Nemecku ponechať hladinu životnej úrovne, hospodársky ho postaviť na nohy, aby bolo sebestačné (ak by v Nemecku došlo ku krachu hospodárstva, kto by živil ľudí, bremeno by zostalo na USA); oživiť Európu nie je možné bez oživenia Nemecka, lebo je dôležitou súčasťou medzinárodného obchodu.

Na konferencii Truman prichádza s tým, že majú atómovú zbraň, potom ju aj prakticky použili (Hirošima, Nagasaki). 9. augusta 1945 do vojny na Ďalekom východe zasiahol aj Sovietsky zväz. Sovieti nedodržali dohodu z Jalty o dvoch mesiacoch, ale bolo im jasné po tých bombách, že vojna končí aj bez nich a nechceli obetovať územia za sľúbenú pomoc.

14. augusta 1945 cisár Hirohito súhlasil s podmienkami kapitulácie a 2.septembra 1945 končí druhá svetová vojna vo svete. Generál MacArthur sa stáva neobmedzeným vládcom v Japonsku a Ďaleký východ doménou USA. Zmena postoja USA voči Japonsku nastáva v súvislostiach s udalosťami v Číne, keď s Japonskom začínajú rátať ako pilierom proti komunizmu na Ďalekom východe.