STAROVEKÝ EGYPT

DRUHÉ PRECHODNÉ OBDOBIE

1785 - 1552 pred n.l.

13. - 17. dynastia

13. dynastia asi 1785-1650 pred n.l.
14. dynastia asi 1715-1650 pred n.l.
15.,16. dynastie - hyksóske asi 1650-1540 pred n.l.
17. dynastia - thébska asi 1650-1552 pred n.l.

Ústup 13. dynastie do Horného Egypta

Počas vlády 13. dynastie sa rýchle striedali málo známi panovníci, štátna moc slabla a územie Egypta sa zmenšovalo. Moc nomarchov sa už neobnovila, ale vzrástla moc hornoegyptského a dolnoegyptského vezíra a ich rodín.

Bezpečnostná línia vo Východnej Delte ("Vládcove múry") sa stala nespoľahlivou a do krajiny prenikali západosemitské kočovné kmene a usadzovali sa vo Východnej Delte. Uctievali boha Baala a zriadili mu kultové centrum v neskoršej hyksótskej rezidencii Avarise (eg. HATVORET, dnešný Kantír). Semitskí prisťahovalici získavali významné pozície a niektorí sa stali dokonca vládcami, dávali si stavať tehlové pyramídy v Dahšúre a Sakkare. Ich rezidenciou zostal ICTAVEJ.

Medzitým sa však väčšina nomov v Delte osamostatnila pod vládou cudzích správcov, v Chasveve (gr. Xois) a tu začala vláda 14. dynastie. Vládci 13. dynastie museli ustúpiť do Horného Egypta.

Hyksóske dynastie v Delte

V 1. polovici 17. stor. pred n.l. prenikla do Egypta vlna predoázijských prisťahovalcov (nositelia foinicko-palestínskej kultúry doby bronzovej II. s pokročilou mestskou civilizáciou). Egypťania ich označili titulom beduínskych náčelníkov hekau-chasut, "vládcovia cudzích krajín", ktorý antickí autori prepisovali ako hyksós. Pomocou nových zbraní a účinnej vojenskej taktiky ovládli celú Deltu a okolo r. 1650 pred n.l. založili v AVARISE vlastné dynastie - 15.,16. Najvýznamnejšími panovníkmi boli Chajan a Apopi. V tejto dobe rozkvitli obchodné styky so zahraničím. Hyksóski panovníci prijali egyptských bohov aj kultúru, Egypťania od nich prevzali vojenské vozy ťahané koňmi, luky, bronzové meče, šable, sekery, a pomocou týchto zbraní neskôr nad Hyksósmi zvíťazili.

Vláda thébskej dynastie v Hornom Egypte

V hornom Egypte si udržali relatívnu nezávislosť thébski vládci a od r. 1640 pred n.l. začali používať faraónsku titulatúru - 17. dynastia. Na južnej hranici Egypta sa vytvorilo samostatné núbijské kráľovstvo, ktoré síce uznávalo hyksósku nadvládu v Egypte, ale zároveň poskytovalo thébskym vládcom vojakov.

Vládca 17. dynastie Sekenjenre bol okolo r. 1560 pred n.l. natoľko silný, že zahájil boje s hyksóskym panovníkom Apopim, v ktorých sám padol. Jeho syn KAMOSE prenikol až k Avarisu. Keď v r. 1552 zomrel, Hyksósovia ešte z Egypta neboli celkom vyhnaní, ale zanechal bratovi AHMOSOVI územie, ktoré siahalo až k Fajjúmu. Ahmose dosiahol konečné víťazstvo nad Hyksósmi, zjednotil Egypt a založil novú, 18. dynastiu.

NOVÁ RÍŠA

1552 - 1070 pred n.l.

18. - 20. dynastia

18. dynastia 1552-1306 pred n.l.:
AHMOSE, AMENHOTEP I., THUTMOSE I., THUTMOSE II., HATŠEPSUT (1490-1468), THUTMOSE III. (1490-1436), AMENHOTEP II., THUTMOSE IV., AMENHOTEP III., AMENHOTEP IV. - ACHNATON (1365-1347), SMENCHKARE, TUTANCHAMON (1346-1336), AJE, HAREMHEB
19. dynastia - ramessovská 1306-1186 pred n.l.:
RAMESSE I., SETCHI I., RAMESSE II. (1290-1224), MERENPTAH (1224-1214), SETCHI II., AMENMESSE, SIPTAH, TAUSRET
20. dynastia - ramessovská 1186-1070 pred n.l.:
SETNACHT, RAMESSE III. (1183-1152), RAMESSE IV. - XI.

18. dynastia

Ahmose, zakladateľ 18. dynastie, definitívne porazil Hyksósov, keď dobyl Memfis a okolo r. 1540 pred n.l. aj Avaris. Krátko nato obsadil zvyšok Delty a ovládol Sinaj a Dolnú Núbiu. Núbijské zlaté bane mali pre Egypt nesmierny význam. Bola tu zavedená prísna egyptská správa v čele s miestokráľom, ktorý bol označovaný ako "kráľovský syn z Kuše" a "správca južných krajín" a mal značnú právomoc. Po zjednotení krajiny vytvoril Ahmose novú ústrednú správu. Opieral sa o úradnícku vrstvu, ktorej príslušníci svoje úrady dedili. Centrom boli Théby, miesto uctievania Amona. Jeho syn Amenhotep I. založil nové pohrebisko faraónov: Údolie kráľov v Západných Thébach.

Thutmose I. zahájil expanzívnu politiku - zriadil novú provinciu v Hornej Núbii a prekročil dokonca Eufrat. V jeho dobe vzrástla úloha Memfidy - vojenského centra, kde bola kasáreň a kde boli vychovávaní princovia.

Po smrti Thutmose II. sa s pomocou Amonových kňazov ujala vlády jeho cieľavedomá a energická manželka Hatšepsut, ktorá si dala postaviť veľkolepý zádušný chrám v Dér el-Bahrí. Viedla mierovú politiku a obchodné výpravy do Puntu (1482 pred n.l.) a na Krétu.

Jej nástupcom sa stal veľký vojvodca Thutmose III., ktorý bol 22 rokov jej spoluvládcom a nevlastnú matku nenávidel. Za jeho vlády dosiahol Egypt najväčší územný rozmach, viedol rozsiahlu dobyvačnú politiku. Získal Sýriu a musel čeliť koalícii sýrskych kniežat s Mitanni, dobyl Kadeš, čo silne zapôsobilo na Chetitov, Babylončanov aj Asýranov. Anály Thutmosa III. v Karnackom chráme - výpisky z jeho vojenského denníka, zachytávajú udalosti chronologicky, dokonca aj neúspechy.

Thutmose IV. potvrdil mierovú zmluvu s Mitanni svadbou s dcérou mitannského kráľa Artatamu. Tieto svadby s ázijskými princeznami boli v 18. dynastii časté, stávali sa však len vedľajšími manželkami, príslušníčkami kráľovských háremov. Hlavnými manželkami - kráľovnami zostávali naďalej Egypťanky.

Amenhotep III. vládol s pomocou svojej energickej manželky Teje a potlačil vzburu v Ázii. Pozoruhodná je jeho stavebná činnosť v Karnaku, Luksore a Núbii. Vrchným staviteľom faraóna bol Amenhotep, syn Hapiho, a bol podobne ako Imhotep uctievaný ako božstvo.

Syn Amenhotepa III. a kráľovnej Teje Amenhotep IV. previedol rozsiahlu reformu v náboženstve, správe aj umení. Slnečný boh Aton nahradil Amona v úlohe štátneho boha. V umení bol zavedený nový, expresionistický až naturalistický štýl. Faraón sa obklopil úradníctvom z nižších egyptských vrstiev i z ázijských prisťahovalcov. Celá politická i náboženská moc bola v rukách faraóna, ktorý si zmenil meno na Achnaton ("Prospešný Atonovi"), založil nové hlavné mesto Achetaton ("Atonov obzor") v dnešnej el-Amarne a dal odstraňovať mená ostatných bohov v chrámoch a archívoch - zaviedol monoteizmus boha Atona a sám bol jeho zvestovateľom. Svoje vyznanie slnečnému bohu literárne spracoval v "Chválospeve na Atona".

O udalostiach z jeho doby sme dobre informovaný z diplomatického Amarnského archívu - 379 hlinených tabuliek písaných prevažne klinovým písmom v babylonštine. Amarnská doba zanechala v Egypte trvalé stopy. Hovorovú egypštinu Novej ríše Achnaton povýšil na spisovnú: novoegypština - tretí vývojový stupeň egypštiny. Používala sa aj v ramessovskej dobe - poviedky, rozprávky. Náboženská literatúra sa naďalej písala klasickou egypštinou. Úlohu Atona prevzali Re a Hor. Achnatonova reforma najviac prežívala v umení; ešte roky vznikali reliéfy a maľby v chrámoch a hrobkách v tzv. neskorom amarnskom štýle.

Hlavnou manželkou a stúpenkyňou Achnatona bola jeho manželka Nefertiti. Pretože sa jej nenarodil syn, ustanovil Achnaton r. 1351 pred n.l. svojho príbuzného Smenchkarea spoluvládcom a oženil ho so svojou dcérou.

Po smrti oboch nastúpil na trón mladučký Tutanchaton (možno brat Smenchkarea), za ktorého vládol Tejin príbuzný Aje. Po dvoch rokoch bola rezidencia preložená z Achtatonu do Memfidy. Tutanchaton bol premenovaný na Tutanchamona, končí Amarnské obdobie a boh Aton stráca význam. Tutanchamonov hrob bol nájdený v r. 1922 Howardom Carterom v Údolí kráľov, je jediný doposiaľ nájdený nevylúpený hrob egyptského panovníka.

Keď sa Anchesenamone, vdove po Tutanchamonovi, nepodarilo uskutočniť svadbu so synom chetitského panovníka Šuppiluliumu (princ bol cestou zavraždený), prevzal vládu veľkňaz Aje, ktorého podporoval vysoký dôstojník Haremheb. Ten sa stal aj jeho nástupcom, sústredil sa na urovnanie hospodárstva krajiny a jej správy. Vydal Haremhebove zákony, ktoré mali zabrániť korupcii a stanovil prísne tresty proti vinníkom. Počas svojej vlády bol nútený bojovať s Chetitmi. Za svojho nástupcu si Haremheb vybral dôstojníka Paramesseho, ktorého menoval vezírom.

19. dynastia

V r. 1306 pred n.l. nastúpil Paramesse na trón pod menom Ramesse I. a stal sa zakladateľom 19. dynastie. Jeho syn Setchi I. vybral v jednom údolí miesto pre skalnú hrobku svojej matky Satre, čím založil pohrebisko ramessovských kráľovien a princov, tzv. Údolie kráľovien. Neďaleko hyksóskeho Avarisu vo Východnej Delte (odtiaľ pochádza 19. dynastia) založil rozľahlý kráľovský palác a znova začal uctievať boha Sutecha, ktorého veľkňazom bol už ako korunný princ.

Jeho syn Ramesse II., ktorý vládol 66 rokov, je asi najslávnejším egyptským panovníkom. V r. 1285 prišlo k slávnej bitke u KADEŠA na Oronte s chetitským panovníkom Muvatallišom a r. 1270 uzavrel mierovú zmluvu s Chetitmi. Mierová zmluva umožnila Ramessemu II. chrániť a rozširovať západnú a južnú hranicu krajiny a venovať sa rozsiahlej staviteľskej činnosti - chrámy v Karnaku, Luksore, Abú Simbele, v Západných Thébach (Ramesseum). Z Memfidy sa presťahoval kráľovský dvor a štátna správa do novej rezidencie Pi-Ramesse ("Ramessovo mesto").

Ďalší panovník Merenptah dal prednosť Memfide. Známe je, že poslal obilie do hladomorom postihnutej chetitskej ríše. V r. 1219 musel poraziť morské národy, ktoré sa spojili s líbyjskými kmeňmi a vtrhli do západnej Delty (jedným z morských národov boli aj Šerdenovia, podľa ktorých bola pomenovaná Sardínia).

Za jeho nástupcu Setchiho II. bola v krajine dosť chaotická situácia. Vládla kráľovna Tausret aj s kancelárom Bajeom, neskôr aj za svojho syna Siptaha. Vzbúril sa núbijský miestokráľ, dokonca sa na krátky čas zmocnil kráľovského úradu pod menom Amenmesse, čoskoro bol však porazený.

20. dynastia

Pôvod zakladateľa 20. dynastie Setnachta nie je známy. Všetci jeho nástupcovia však používali meno "Ramesse", takže aj dobu tejto dynastie označujeme ako ramessovskú. Jeho syn Ramesse III. je posledným významným panovníkom Novej ríše. Bol ešte natoľko silný, že v r. 1180 a 1174 pred n.l. odrazil útok Líbyjcov a morské národy boli porazené v rozhodujúcej bitke v Delte r. 1177 pred n.l. Vo všetkých troch bitkách získal Egypt obrovské množstvo vojnových zajatcov, z ktorých sa stali otroci a žoldnieri.

Z jeho stavieb vyniká palác a zádušný chrám v Medínet Habu, ktorý má pevnostný charakter, a jeho hrobka v Údolí kráľov. Za jeho panovania došlo r. 1156 pred n.l. k prvému štrajku v dejinách, pretože remeselníkom nebola dva mesiace vyplatená mzda v Dér el-Medíne. Títo remeselníci a ich rodiny boli slobodní a mali na starosti výzdobu hrobiek v Údolí kráľov a Údolí kráľovien.

Kráľ bol zavražedný v sprisahaní, v ktorého čele stála kráľovná Teje, ale legitímnemu nástupcovi sa podarilo ujať sa vlády a vinníci boli potrestaní. Ramesse IV. spísal manifest, tzv. Veľký Harrisov papyrus, v ktorom potvrdil dary, ktoré jeho otec venoval chrámom a ďalej zvýhodňoval kňažstvo.

Za posledných Ramessovcov Egypt hospodársky upadá a s tým súvisí aj celková kríza Egypta. Na Prednom Východe sa vtedy rozšírilo spracovanie železa a pre Egypt stratili význam medené bane: zdroj vysokých príjmov pre štátnu pokladňu. Strategický význam stratili aj egyptské oporné body v južnej Palestíne. Za dlhej vlády Ramesse IX. došlo k vylupovaniu hrobiek v thébskej nekropoli a pri súdnych procesoch vychádzala najavo korupcia najvyšších štátnych úradníkov a kňazov. Za Ramessa X. pokračovali štrajky remeselníkov z Dér el-Medíny.

V dobe hospodárskej a politickej krízy slabla moc krála a vezíra, zatiaľ čo sa Amonov veľkňaz a núbijský miestokráľ stále viac osamostatňovali a svoje úrady už niekoľko generácií dedili. Egypt stratil jednotné politické a vojenské velenie. Okolo r. 1090 pred n.l. vypukli v krajine hladomor a občianska vojna a kráľ bol nútený poveriť núbijského miestokráľa Panehsiho, aby zaviedol poriadok. Tak bola v krajine nastolená vojenská diktatúra, ktorá sa opierala o núbijských žoldnierov.

Spoločenské pomery za Novej ríše

1. V období Novej ríše bol faraón ešte stále neobmedzeným vládcom Egypta, žijúcim bohom na zemi. Významnú úlohu v tomto období hrali aj ženy panovníkov i samostatne vládnuce kráľovné.

2. V čele štátnej správy stáli dvaja vezíri, hornoegyptský a dolnoegyptský, ktorým podliehala štátna pokladňa (+ správa sýpok a daní), súdnictvo, verejné práce a pod. Vezírovi boli priamo podriadení aj

   • správci miest,
   • starostovia osád,
   • vysoký úradnícky zbor.

   Svoju zvláštnu správu mali

   • kráľovský palác,
   • vojsko,
   • územia ovládané Egyptom:
     • ázijské dŕžavy spravoval správca severných krajín pomocou miestnych kniežat
     • v čele Núbie stál miestokráľ ("Kráľovský syn z Kuše")

   V ramessovskej dobe sa úrady dedili. Vojaci z povolania boli dôstojníci-velitelia, prostí vojaci sa regrútovali z radov mestského a dedinského obyvateľstva (povinné odvody).

   V čele náboženskej správy bol Amonov veľkňaz.

3. V dobe Novej ríše boli zvýhodnení remeselníci (spolu s umelcami), ale ich pomery sa postupne zhoršovali.

4. Najširšou masou obyvateľstva boli roľníci. Boli slobodnými občanmi pracujúcimi na svojich poliach. Často sa v dôsledku neúrody a vysokých daní zadlžovali a jediným východiskom pre nich bolo napokon predanie samého seba aj s rodinou do otroctva.

5. Poslednou vrstvou obyvateľstva boli otroci. Okrem zadĺžených roľníkov bola väčšina otrokov cudzieho pôvodu, zvlášť ázijského. Boli to vojnoví zajatci prideľovaní zväčša chrámom. V čase veľkých bojov boli lacní, takže si ich kupovali aj vojaci, remeselníci a menší roľníci. Nie všetci vojnoví zajatci sa stávali otrokmi, zvlášť Núbijci a Líbyjci doplňovali egyptské vojsko.

V čase Novej ríše zohralo dôležitú úlohu kňažstvo v chrámoch, zvlášť vo Východných Thébach. Väčšina pôdy patrila chrámom, aj stáda dobytka, bane, otroci. Čoskoro sa chrámy osamostatnili a stali sa hospodársky nezávislými na panovníkovi. Významne sa podieľali aj na zahraničnom obchode Egypta. V neskorej Ramessovskej dobe prevzal v krajine faktickú moc Amonov veľkňaz.