STUDENÁ VOJNA

MEDZINÁRODNÉ VZŤAHY
1945 - 1975

Pojem "studená vojna" bol po prvýkrát použitý v roku 1947. Nie je však celkom jasné, kto ho po prvýkrát použil: pravdepodobne to boli americký politik Bernard Baruch alebo Walter Lipman vo svojej knihe "Studená vojna".

Predpoklady, ktoré viedli k vypuknutiu studenej vojny

Najzákladnejším predpokladom vypuknutia studenej vojny bolo vystriedanie veľmocí v Európe a vo svete. Po druhej svetovej vojne dochádza k zmenám na politickej mape Európy a sveta; po ústupe tradičných veľmocí tu vzniká veľmocenské vákuum. Tradičné veľmoci medzivojnového obdobia:

• Nemecko po rozdelení na okupačné zóny prestáva ako veľmoc existovať;
• Taliansko bolo síce veľmocou druhého rádu, ale zároveň aj akýmsi jazýčkom rovnováhy európskej politiky - taktiež porazené a nerozhoduje o svojom osude;
• Veľká Británia má po vojne hospodárske a finančné problémy, vzdáva sa sama a dobrovoľne svojej veľmocenskej pozície;
• Francúzsko neplnilo svoje veľmocenské postavenie ani počas medzivojnového obdobia a po vojne je tiež oslabené.

Takže vzniká otázka, kto toto veľmocenské vákuum zaplní: ukázalo sa, že schopnosti majú iba dve veľmoci: USA a Sovietsky zväz.

Z USA a Sovietskeho zväzu sa stávajú superveľmoci; bez týchto dvoch veľmocí sa vo svete "nepohne ani lístok na strome". Od ich vzťahov závisí aj celková klíma vo všetkých častiach sveta. Pre povojnové obdobie je charakteristická globalizácia lokálnych konfliktov - akýkoľvek malý lokálny konflikt kdekoľvek na svete prerastie do vzájomnej konfrontácie medzi USA a Sovietskym zväzom, či už do priamej konfrontácie alebo prostredníctvom ich spojencov (zásah Kubáncov v Angole). V čase, keď je už rozdelená Európa, vyplýva globalizácia lokálnych konfliktov zo snahy rozdeliť si aj zvyšok sveta, vytvoriť si sféry vplyvu, to znamená ovplyvniť aj vnútropolitický systém vlády: Sovieti sa snažia rozšíriť impérium a vyviesť komunizmus; USA hľadajú možnosť zastaviť šírenie komunizmu.

Vstup USA do európskej a svetovej politiky

USA nikdy neplnili veľmocenskú úlohu a neboli zatiahnuté ani do európskej ani do svetovej politiky. Dôvody:

1. 1823 Monroeova doktrína: "Amerika Američanom"; právo zasahovať do amerických záležitostí majú iba Američania (USA);
2. politika izolacionalizmu: Američania nemajú záujem angažovať sa do európskych problémov.

Po prvý krát bola politika izolacionalizmu prerušená zásahom do prvej svetovej vojny v roku 1917. USA sa ešte zúčastnili parížskej mierovej konferencie, ale izolacionalistické kruhy prevládli, takže USA sa nestali ani členom Spoločnosti národov, ktorej založenie navrhli. Vznikla otázka, či sa situácia nezopakuje po druhej svetovej vojne.

USA boli zapojené do druhej svetovej vojny aj vojensky v roku 1941 a prezident Roosevelt sa stal členom "Veľkej trojky". Po druhej svetovej vojne sú izolacionalistické kruhy v USA naďalej silné, ale politická a hospodárska situácia v Európe sa vyvinula tak, v rokoch 1945-47 sa Spojené štáty tak zaangažovali do Európy, že už nemohli odísť. Prelomenie izolacionalizmu:

1. Trumanova doktrína 1947;
2. Marshallov plán;
3. 1949 člen NATO.

Spojené štáty vyšli z druhej svetovej vojny politicky, ekonomicky aj vojensky ako najsilnejší štát sveta. Výrazná bola najmä ekonomická prevaha: boli najväčším veriteľom, u ktorého boli zadĺžené všetky krajiny protihitlerovskej koalície. Jedine USA mohli poskytnúť ekonomickú pomoc zničeným európskym krajinám. Kým ostatné štáty boli vojnou zničené, USA prežívali hospodársky rozkvet, dokonca odbúrali nezamestnanosť, na ich dodávkach bola závislá celá protihitlerovská koalícia. V niektorých odvetviach vzrástla zamestnanosť dvoj- až päťnásobne. A tak vzniká dilema: ponechať výrobu a zachovať odbytištia; alebo znížiť produkciu a nechať Európu, nech si poradí sama, ale opäť vzrastie nezamestnanosť.

Vojenská prevaha vyplývala z toho, že boli jadrovou veľmocou, ako jediný štát vlastnili atómovú zbraň (Truman oznámil po prvýkrát, že majú atómovú zbraň na Postupimskej konferencii; Stalin rozkázal vedcom, do určitej doby tiež ju vyrobiť - pracovali v hrozných podmienkach v gulagu). V auguste 1949 sa končí tento monopol USA, atómovú zbraň majú aj Sovieti.

Vývoj Sovietskeho zväzu k superveľmoci

Sovietsky zväz taktiež nehral významnú úlohu vo veľkej politike do druhej svetovej vojny. Asi posledný krát zohralo cárske Rusko v európskej politike väčšiu úlohu po napoleonských vojnách v roku 1815 ako súčasť Svätej aliancie. Rusko bolo skôr vyrovnávacím činiteľom či už Rakúsko-Uhorska alebo Nemecka. V medzivojnovom období zohrával Sovietsky zväz tiež malú úlohu v európskej či svetovej politike, až v tridsiatych rokoch (1934) sa stáva členom Spoločnosti národov, dovtedy bol vyradený pre boľševický prevrat; Západ s ním nebol ochotný komunikovať. Skôr sa Západ snažil Sovietsky zväz izolovať od európskej politiky sanitárnym kordónom - pásom malých štátov strednej a východnej Európy na sovietskych hraniciach, ktoré mu mali brániť v expanzii na západ. Obava z nového sanitárneho kordónu bola jedným z hlavných dôvodov, prečo Sovietsky zväz po druhej svetovej vojne prebudováva svoju sféru vplyvu na pevný blok.

Po druhej svetovej vojne má prestíž Sovietskeho zväzu výlučne politický charakter. Hospodársky je zruinovaný, chýbajú mu pracovné sily a je odkázaný na pomoc zvonka. Dúfa v pomoc USA, ale tie robia problémy už v roku 1945. Snaha vyriešiť svoje hospodárske problémy je ďalším dôvodom, prečo Sovieti budujú východný blok.

Politická prestíž vyplýva z vojenských úspechov počas druhej svetovej vojny; Sovieti sa dostali vojensky do krajín východnej Európy a to im uľahčilo prebudovanie sféry vplyvu na blok. Zároveň sa po druhej svetovej vojne Európa posunula smerom doľava, komunisti sa dostali do štrnástich vlád; bol to iba dočasný ošiaľ a západná Európa sa po dvoch rokoch opäť orientuje k pravicovým, kresťansko-demokratickým ideológiám. (Nie je to zvláštny vývin, po vojne dochádza vždy k radikalizácii.)

USA a ZSSR majú veľmocenské postavenie aj vďaka zbrojnému potenciálu, ktorým disponujú:

• jadrové zbrane, k tým sa dopracujú aj iné štáty (Francúzsko, Veľká Británia, Japonsko);
• termonukleárne zbrane (od r.1951 vodíková bomba), na tie iné štáty nemajú.

Od roku 1945 môžeme hovoriť o permanentnom zvyšovaní napätia medzi USA a Sovietskym zväzom. Za vypuknutie studenej vojny sa označuje rok 1947, Trumanovou doktrínou. Charakteristiky studenej vojny majú však vzájomné vzťahy USA a ZSSR už od roku 1946.

Charakteristické znaky studenej vojny

1. Existencia dvoch superveľmocí;
2. Stav permanentného a krajného nedorozumenia medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom;
3. Stav, v ktorom nie sú tieto dve štáty ochotné a schopné dohodnúť sa na riešení konfliktov, neochota ku kompromisom;
4. Obe strany konflikty umelo vyvolávajú v snahe testovať, vyšťaviť (oslabiť) druhú stranu, skúšajú ako ďaleko môžu ísť;
5. "Balansovanie na hrane noža" (podľa amerického ministra zahraničných vecí Dullesa) - situácia, v ktorej vzťahy sú také napäté, že každú chvíľu hrozí vypuknutie vojnového konfliktu;
6. Žiadna zo strán nechce, aby skutočný konflikt vypukol, radšej ustúpia; uvedomujú si, že v čase, keď vlastnia jadrové zbrane (päťdesiate roky), by bol vojenský konflikt faktická samovražda;
7. Studenú vojnu sprevádza enormné horúčkovité zbrojenie na oboch stranách: obe strany sa na vojnu pripravujú, napriek tomu, že vojnu nechcú; žiadna zo strán si neželá, aby druhá bola silnejšia, chcú sa predbehnúť;
8. So studenou vojnou je spätý tzv blokový vývoj: Európa a časť sveta sa vyvíjajú v dvoch uzavretých blokoch, medzi ktorými je spustená "železná opona" - obe strany sú oddelené, nekomunikujú (rokovania o Marshallovom pláne v Paríži 1947 boli asi poslednou schôdzou, už vtedy sa nedohodli; do roku 1954 sa nestretli, vtedy prvá schôdza ministrov zahraničných vecí). V každom bloku je vytváraný obraz najväčšieho nepriateľa a dochádza k dezinterpretáciám v rámci blokov, čo má satelity presvedčiť, že sú bezpečné iba v bloku a Sovietsky zväz je záštitou ich existencie. Už v roku 1946 sa na parížskej mierovej konferencii používa pojem "satelit" - čo znamená ekonomicky, vojensky i politicky podriadenú krajinu inej krajine, t.j. Sovietskemu zväzu. Východný blok vzniká na princípe satelizácie, západný blok na základe integrácie Európy.

Táto charakteristika platí pre klasickú studenú vojnu (asi do r.1962, do karibskej krízy, ktorá znamená predel v studenej vojne).

Periodizácia studenej vojny

1. obdobie 1947-53
   1946/47 začiatok studenej vojny;
   najvyhrotenejšia v rokoch 1948-50;
   prvý medzník: Stalinova smrť a nástup Chruščova do funkcie prvého tajomníka strany;
2. obdobie 1953-62: obdobie zmiernenia napätia
   Chruščovov názor: je možné mierové spolunažívanie s imperialistickými krajinami;
   dochádza k otepleniu vzťahov, ale objavia sa konflikty, ktoré obe strany nie sú schopné vyriešiť;
   druhý medzník: v roku 1962 dochádza ku karibskej kríze, svet je na pokraji tretej svetovej vojny; táto udalosť zapríčinila snahu dohodnúť sa a nevystavovať svet hrozbe ďalšej vojny;
3. obdobie: po roku 1962: obdobie uvoľňovania napätia;
   snaha riešiť konflikty dialógom;
   snaha o obmedzenie zbrojenia;
   toto obdobie vrcholí na začiatku 70tych rokov pokusom SALT 1 a 1975 konferenciou o bezpečnosti a spolupráci v Helsinkách;

do roku 1962 klasická studená vojna
po roku 1962 neklasická studená vojna:
     - dialóg
     - snaha regulovať zbrojenie