LUXEMBURGOVCI
V ČECHÁCH

1310 - 1437

JÁN LUXEMBURSKÝ (1310-1346)

Zahraničná politika:

Už pred nástupom vlády v Čechách dostal Ján od svojho otca grófstvo luxemburské a čoskoro nato bol menovaný ríšskym generálnym vikárom - zástupcom Henricha VII. vo vláde v ríši. Po otcovej smrti r. 1313 sa stal jedným z hlavných kandidátov o rímsku korunu. Proti Jánovej kandidatúre však bola silná opozícia a tak sa Ján uspokojil s podporou Ľudovíta Bavorského proti Fridrichovi Habsburskému. Za svoju podporu dostal r. 1322 Chebsko.

Naďalej Ján používal titul poľského kráľa, predovšetkým v Sliezsku a Lužici. Uskutočnil r. 1327 výpravu do Horného Sliezska, uzavrel spojenectvo s rádom nemeckých rytierov a získal v Poľsku veľký vplyv. Zmluvou z r. 1335 s poľským kráľom Kazimírom a uhorským kráľom Karolom Róbertom, bola uznaná jeho zvrchovanosť nad sliezskym kniežactvom, ale musel sa vzdať titulu poľského kráľa.

V 30. rokoch sa snažil získať Tirolsko a Korutánsko svadbou svojho druhého syna Henricha s dcérou Henricha Korutánskeho Markétou, nazývanou Maultasch. Jeho politika v severnej Itálii bola neúspešná. R. 1341 Markéta Maultasch vypudila Henricha a vydala sa za cisárovho syna Ľudovíta. Tým sa začalo nepriateľstvo Ľudovíta Bavorského a Jána Luxemburského.

Vnútorná politika:

Ján Luxemburský prišiel do Čiech obklopený skupinou cudzincov, proti ktorým r. 1315 vyvrcholil odpor českej šľachty, preto sa král cudzích radcov zriekol. Vzbury pokračovali aj naďalej, vo febr. 1318 vypuklo všeobecné povstanie proti kráľovej moci. Jána sa zastal Ľudovít Bavorský a vďaka nemu bol v apríli 1318 v Domažliciach uzavretý mier.

Dohrou sporu bol konečný rozchod Jána s Eliškou Přemyslovnou r. 1319 a starostlivosti o deti sa ujal sám. R. 1323 odviezol korunného princa Václava (Karla) k francúzskemu král. dvoru na výchovu.

Začiatkom 20. rokov sa Ján málo zdržiaval v Čechách, správu krajiny prenechával v rukách Henricha z Lipé. Tým sa oslabovala kráľovská autorita v Čechách. Ján sa venoval iba zahraničnej politike a o vnútorné záležitosti sa neveľmi staral, udeloval iba významné privilégiá mestám, od ktorých získaval pôžičkami a darmi peňažné prostriedky.

Časť českej šlachty, ktorá chcela obnoviť král. moc sa obrátila na Jánovho nástupcu Karla. Karol súhlasil s návratom do Čiech a koncom roku 1333 aj prišiel. Jeho otec proti tomu nič nemal a udelil mu titul markgrófa moravského. Karol sa ihneď s energiou a iniciatívou ujal vladárskych úloh a stal sa v podstate rovnocenným spoluvladárom svojho otca. Šlachta s obnovou král. moci počítala v trochu miernejšej podobe a tak čoskoro začínajú rozpory medzi Karolom a šlachtou. Karol mal podporu u cirkevných inštitúcií a bohatých miest a tak si svoje pozície u šlachty ubránil, hoci proti nemu štvali vlastného otca. K ozajstnej roztržke medzi otcom a synom však nedošlo, keďže Ján sa zdržoval väčšinou v cudzine a Karolova autorita rástla nielen v českých krajinách, ale aj v zahraničí.

Prvého veľkého úspechu dosiahol Karol povýšením pražského biskupstva na arcibiskupstvo r. 1344. Karol sa opieral o spojenectvo s avignonským pápežom, čo viedlo ku konečnému rozchodu s Ľudovítom Bavorským. Ján bol ochotný riešiť spory s Ľudovítom kompromisom, ale Karol podporoval pápežskú politiku, ktorá sa snažila zosadiť Ľudovíta z rímskeho trónu. R. 1346 bol Karol za podpory otca Jána a pápeža Klimenta VI. zvolený rímskym kráľom.

26. aug. 1346 padol v bitke u Kreščaku Ján Luxemburský a Karol sa stáva českým kráľom.

KAROL IV. (1346-1378)

Životopis:

Karol IV. sa narodil 14. mája 1316 na Pražskom hrade a pri krste dostal meno Václav. 1319 bol odňatý matke Eliške a otec ho 1323 odviezol k sestre Márii, vydatej za franc. krála Karola IV. Francúzsky král bol aj Václavovým kmotrom na birmovačke a Václav prijal meno Karol. 1323 sa oženil s rovnako starou Markétou Valois, nazývanou Blanka. Karol dostal vynikajúce vzdelanie (študoval aj na Sorbonne) a veľmi si ho obľúbil člen královskej rady Filipa VI. biskup Pierre de Rosiéres, neskorší pápež Kliment VI. Karol bol štyrikrát ženatý a mal dvanásť detí. Po smrti Blanky (1348) sa 1349 oženil s Annou Falckou, 1353 Annou Svidnickou a 1363 s Eliškou Pomořanskou. Karol vládol v ríši ako nemecký král, neskôr cisár Karol IV., v Čechách pod menom Karol I.

Deti a vnúčatá Karola IV.:

• z manželstva s Blankou Valois (1317-1348):
  • Markéta (1335-1349) m. Ľudovít I. Uhorský (+1382)
  • Katarína (1342-1395)
    1.m. Rudolf IV. Rakúsky (+1365); 2.m. Oto Braniborský (+1379);
• z manželstva s Annou Svídnickou (1339-1362):
  • Eliška (1358-1373) m. Albrecht III. Rakúsky (+1395)
  • Václav IV. (1361-1419), český a rímsky král
    1. m. Jana z Bavor-Hollandu (+1386)
    2. m. Žofia z Bavor-Mnichova (+1428);
• z manželstva s Alžbetou Pomořanskou (1347-1393):
  • Anna (1366-1394) m. Richard II. Anglický (+1400)
    
  • Žigmund (1368-1437) uhorský, rímsky a český král a cisár
    1. m. Mária Uhorská (+1395)
       
    2. m. Barbora Celská (1393-1451):
       dcéra Alžbeta (1409-1442) m. Albrecht V. (II.) Rakúsky (+1439)
       1. Anna (1432-1462) m. Villiam III. Saský (+1481)
       2. Alžbeta (1437-1505) m. Kazimír IV. Polský (+1492)
          - ich najstarší syn Vladislav Jagello český a uhorský král
       3. Ladislav Pohrobok (1440-1457) český a uhorský král;
  • Jan Zhořelecký (1370-1396) m. Katarína Švédska (približne +1400):
    dcéra Eliška (1390-1451)
    1.m. Antonín Burgundský (+1415), 2.m. Jan z Bavor-Hollandu (+1425)
  • Markéta (1373-1410) m. Jan III. Hohenzollern (+1426);

Zahraničná politika:

Krátko po bitke u Kreščaku bol 1346 korunovaný v Bonne za rímskeho kráľa, ale jeho postavenie v ríši bolo neisté. Chystala sa vojna s Ľudovítom Bavorským, ale k boju nedošlo, pretože Ľudovít 1347 tragicky zahynul. Stúpenci Ľudovíta Bavorského zvolili v januári 1348 za nového rímskeho kráľa Edwarda III. Anglického a Karom musel vynaložiť veľké diplomatické úsilie, aby anglický kráľ dobrovoľne abdikoval (jún 1348). Falckého grófa Rudolfa si získal tým, že sa oženil s jeho dcérou a podarilo sa mu dosiahnuť kompromis aj s ostatnými nepriateľmi. Upevnenie svojej moci potvrdil kruhou korunováciou.

Karol viedol dosť samostatnú ríšsku politiku, čo viedlo k ochladeniu jeho stykov s pápežom. Kliment VI., ani jeho nástupca 1352 Innocent VI. sa s Karolom IV. nerozišli, ale snažili sa Karola brzdiť odkladaním jeho cisárskej korunovácie v Ríme. Nakoniec si ju Karol vynútil vojenskou hrozbou - napochodoval s vojskom k Rímu - a tak pápež ustúpil a 1355 bol Karol korunovaný za cisára.

Karol I. v Čechách:

- 1350-51 vydal návrh zákonníka Majestas Carolina, v ktorom bol zdôrazňovaný rozsah kráľovských práv a práva šlachty boli obmedzované. Na veľký odpor šlachty Karol 1355 Majestas odvolal.
- 1356 bola vydaná Zlatá bula, ktorá zdôrazňovala staré práva českých panovníkov:

• český kráľ zostával jedným zo 7 kurfirtov (voličov);
• slobodná voľba krála v prípade vymretia panovn. rodu;
• právna imunita českého krála a obyvateľov Českého kráľovstva (nikto z obyvateľov Čiech nesmel byť súdený mimo krajiny);

Karol získal menšie územné zisky: 1363 Dolnú Lužicu a Braniborsko; 1368 zvyšok Sliezska.

Obdobie Karolovej vlády bolo vrcholom gotiky v Čechách:

• 1333 obnova Pražského hradu, pristavaný kostol Všech svätých;
• 1348 založená pražská univerzita, Nové mesto pražské, stavba chrámu sv. Víta (Peter Parléř a Matěj z Arrasu) a Karlštejna;
• 1357 kamenný most (Petr Parléř)na Vltave;

Karol dal stavať mnoho hradov, podporoval mestá a cirkev (vzniklo vyše 30 nových kláštorov).

Nástupnícka otázka Luxemburgovcov:

Už roku 1349 udelil Karol Moravu ako české léno svojmu bratovi Janovi Henrichovi. Ešte r. 1355 nemal Karol mužského dediča a preto rozhodol, že ak zomrie bez mužských potomkov, stane sa dedičom českého trónu Jan Henrich alebo jeho synovia. Situácia sa zmenila, keď sa r. 1361 Karolovi z manželstva s Annou Svidnickou narodil syn VÁCLAV. Karol IV. dal Václava korunovať českým kráľom ešte ako dvojročné dieťa (1363) a r. 1376 presadil jeho voľbu za rímskeho kráľa.

Hoci sa Karol celý život usiloval o ústredné upevnenie panovníckej moci a mal centralistické snahy, vo vzťahu ku svojej rodine bol ústupčivý a vo svojich ďalších závetiach (1376,1377) vydelil údely pre svojich synov a synovcov. Keď 29. nov. 1378 Karol IV. zomrel, bolo jeho dynastické panstvo teoreticky už rozdelené a hoci Karol predpokladal zvrchované postavenie Václava nad ostatnými lénami, sám mu svojou dynastickou politikou sťažil jeho postavenie. Navyše Václav sa nevyznačoval vlastnosťami schopného vladára.

Rozdelenie Karolovho panstva medzi jeho dedičov:

• Karolovi synovia:
  VÁCLAV IV. - Čechy, Sliezsko, Dolná Lužica
  ŽIGMUND - Braniborsko
  JAN - Horná Lužica (Zhořelecko);
• Karolovi synovci, synovia jeho brata Jana Henricha (zomrel 1375):
  JOŠTA a PROKOP dostali Moravu;
• Karolov brat VÁCLAV Luxemburský (zomrel 1382) spravoval Luxembursko.

VÁCLAV IV. (1378-1419)

Pri nástupe mal Václav 18 rokov a bol v ťažkej situácii:
- zostrili sa vzťahy medzi vyššou šlachtou a duchovenstvom, nespokojná vysoká šlachta bola podporovaná aj odporom členov lux. vládnuceho rodu;
- 1378 schizma v cirkvi: bol zvolený pápež v Ríme (Urban VI.) aj v Avignone (Kliment VII.) a začal sa pápežský rozkol trvajúci do 1417.

Václav pokračoval formálne v otcovej politike tým, že podporoval rímskeho pápeža proti avignonskému. Francúzskemu královskému posolstvu sa ale podarilo dosiahnuť toho, že Václav sa zriekol chystanej korunovačnej jazdy do Ríma a poveril Jošta Moravského úradom ríšskeho generálneho vikára v Itálii. Keďže Jošt stál na strane Francúzska a teda na strane avignonského pápeža, poskytol tým franc. král. dvoru plnú kontrolu nad Itáliou. K Joštovi sa pridal aj luxem. vojvoda Václav a Václav IV. rezignoval a nejavil žiadny záujem na riešení pápežskej schizmy.

V r. 1378 sa pražským biskupom stáva JAN Z JENŠTEJNA, zástanca Urbana VI. Václav IV. sa s ním čoskoro dostáva do konfliktu a tým aj s rímskym pápežom. Václavovi sa podarilo Jenštejna vyhnať do Itálie, zkonfiškoval jeho majetky a Jenštejn sa vzdal arcibiskupského úradu (1396) a zomrel v zabudnutí (1400).

V r. 1394 vyvrcholila nespokojnosť vysokej šlachty v Čechách proti slabej vláde a na čelo sa postavil Jošt Moravský. Václav IV. bol zajatý a uväznený na Pražskom hrade. K Václavovmu prepusteniu prispel jeho brat Jan Zhořelecký, ktorý ho podporil a viedol rokovania. Václav IV. chcel vinníkov tvrdo potrestať, ale Jan Zhořelecký náhle zomiera 1396 (vraj ho otrávili) a tak je Václav IV. bratom Žigmundom a Joštom prinútený k ústupkom. Královi bola nadradená královská rada a Václav nemal právo o ničom rozhodovať. Úpadok král. moci pokračoval. Václav IV. s pasivitou prijal aj zavraždenie štyroch svojich obľúbencov na Karlštejne 1397 a uspokojil sa s naivným vysvetlením, že sa usilovali o jeho život.

Úpadok král. moci doprevádzala drobná vojna, ktorej dôsledky dosť doliehali na poddaných. Stupňované útoky proti Václavovi IV. ho prinútili k tomu, ýe 1401 odovzdal vládu v Čechách rade štyroch. S tým sa ešte jeho nepriatelia neuspokojili, jeho brat Žigmund ho dal 1402 zajať a dopraviť do Viedne, kde bol celý rok väznený. Potom sa jeho vláda trochu stabilizovala, Václav IV. však už nemohol obmedziť práva, ktoré vysoká šlachta získala.

Keďže Václav nebol schopný riešiť ani nepokoje v ríši a ani sa o to nesnažil, bol r. 1400 zosadený z rímskeho trónu, a zvolený bol Ruprecht Falcký. Ani ten nedokázal obnoviť autoritu rímskeho krála a tak cirkevný koncil v Pise 1409 uznal za krála znova Václava IV. Václav sa vlády v ríši už nikdy neujal, po Ruprechtovej smrti 1410 bol za nem. krála zvolený jednou stranou Žigmund, druhou Jošt Moravský - tak boli spolu s Václavom traja králi. Po Joštovej smrti 1411 bol Žigmund uznaný všeobecne za nemeckého krála. Žigmund sa dohodol s bratom Václavom, ponechal mu titul nemeckého krála, ale v ríši vládol on (do r. 1437)

Husitské hnutie (1419-1434)

Koncom 14. storočia bola v Čechách najmocnejšou a najbohatšou vrstvou cirkev. Za všetky cirkevné úrady a náboženské úkony bolo treba platiť. Najviac doliehali poplatky pre cirkev na poddaných. Vydieranie Čiech Rímom, predávanie odpustkov a honbu za majetkom kritizovali mnohí kazatelia a univerzitní majstri. Navyše bola otrasená autorita cirkvi pápežskou schizmou.

Najodvážnejšie vystupoval proti cirkvi Majster Ján Hus. Kázal po česky v Betlehemskej kaplnke v Prahe. Vychádzal z myšlienok angl. reformátora Johna Viklefa o práve na odpor proti nespravodlivej vrchnosti, z jeho kritiky cirkvi. Cirkev proti nemu podala žalobu, ale Václav IV. sa ho zastal. V r. 1409 vydal dekrét kutnohorský, ktorým sa pražská univerzita počeštila a Hus sa stal jej novým rektorom. Hus pokračuje vo svojej kritike cirkvi, keď vystúpil proti predávaniu odpustkov, pápež ho dáva do kliatby. Pod tlakom brata Žigmunda a pápeža musí ustúpiť aj Václav, Hus odchádza na vidiek, kde pokračuje v kazateľskej činnosti. V r. 1414-1418 sa zišiel v Kostnici cirkevný snem (koncil), na ktorý bol pozvaný aj Ján Hus. Hus pozvanie prijal, ale koncil vyhlásil jeho učenie za kacírstvo a keď ho Hus nechcel odvolať, tak bol 1415 (6. júla) upálený. Cirkevný snem odstránil aj trojpápežstvo, zosadil dvoch pápežov, tretí odstúpil dobrovoľne, a za pápeža bol zvolený Martin V. (1417-1431)

I. fáza (1419-1421)

Smrť Jána Husa pobúrila český národ, začali sa vytvárať husitské zväzy, konali sa púte na hory. Václav IV. musel ostrejšie zasiahnuť.

V júli 1419 vypuklo povstanie v Prahe. Pražská chudoba pod vedením JÁNA ŽELIVSKÉHO zaútočila na Novomestskú radnicu a prítomných konšelov, ktorí vystupovali proti husitským kazateľom, vyhádzali z okien a pobili ich (defenestrácia - vyhodenie z okien).

Václav IV. po správe zomiera a na český trón si nárokuje Žigmund.

Centrom husitov sa stalo mesto TÁBOR, založené v marci 1420 na výbežku nad riekou Lužnicou, kde kedysi stálo opustené mesto Hradiště. V Tábore vládla pospolitosť bratov a sestier. Radikálna strana chudoby a meštiansko-šlachtická opozícia sa dohodli a spojili, potom čo Martin V. vyhlásil proti husitom križiacku výpravu. Husiti vydali Štyri pražské artikuly (články):

1. slobodne hlásať slovo božie (sloboda prejavu kazatelov)
2. prijímať pod obidvoma spôsobmi (chlieb a víno, symbolom tejto viery bol kalich)
3. odstrániť svetské panstvo cirkvi (zabratie cirk. majetku)
4. trestať ťažké hriechy svetskou mocou

Žigmund obsadil Prahu a nechal sa korunovať. 1. križiacka výprava bola porazená v júni 1420 na vrchu Vítkov (dnešný Žižkov) pod vedením Jána Žižku z Trocnova. Bol to juhočeský schudobnený zeman a bojovník z povolania (bojoval aj 1410 pri Grűnwalde proti križiakom - nemeckému rádu). Mal vynikajúcu bojovú taktiku, úspešne využíval ľahké delostrelectvo, pohyblivú pechotu a bojové vozy. Po porážke pod Vyšehradom v novembri 1420 Žigmund odtiahol, Pražanov v tejto bitke viedol Viktorin z Poděbrad (otec neskoršieho krála Juraja - Jiřího, ktorý sa v tomto roku narodil).

1421 sa Žižka dostal na čelo Tábora, potlačil táborských radikálov a prevahu získali mešťania nad chudobou.

II. fáza (1421-1437)

Na rokovaniach na krajinskom sneme v Čáslavi v júni 1421 bol Žigmund Luxemburský zosadený z českého trónu a bola ustanovená dočasná vláda. Koruna bola ponúknutá litovskému kniežaťu Vitoldovi, bratovi polského krála Vladislava II. Jagellovského.

Medzitým vtrhla do Čiech 2. križiacka výprava a Žigmund obsadil Kutnú Horu. Začiatkom r. 1422 bol Žižkom u Německého Brodu porazený a stiahol sa. V lete 1422 vnikla do Čiech 3. križiacka výprava.

V marci 1422 boli Ján Želivský a jeho 9 stúpencov vylákaní na Staromestskú radnicu, zajatí a popravení. Ľudové povstanie kruto potrestalo vinníkov, ale smrťou Jána Želivského sa skončilo obdobie pražského revolučného radikalizmu.

Žižka opustil Tábor a založil si vlastné bratstvo vo východných Čechách (1423). Východočeské bratstvo vydalo svoju základnú chartu s predpismi o disciplíne Žižkov vojenský poriadok. V tom čase už Pražania bojovali s Táborom, pretože Pražania chceli uzavrieť mier so Žigmundom a Tábor nechcel. Na čas sa dohodli, ale Pražania vytiahli proti Žižkovmu bratstvu. Neďaleko Kutnej Hory pri Malešove ich Žižka krvavo porazil 1424 a spory medzi stranami boli ukončené mierom 1425. Na výprave na Moravu Ján Žižka zomrel pri obliehaní hradu Přibyslav a na čelo husitov sa dostal Prokop Holý (stáva sa vrchným táborským hajtmanom). Pod jeho velením porazili husiti v júni 1426 3. križiacku výpravu v bitke pri Ústí nad Labem. Po porážke 4. križiackej výpravy 1427 pri Tachove prechádzajú husiti z obrannej vojny na útočnú - organizujú tzv. "spanilé jazdy", ktoré slúžili predovšetkým na získanie zásob na nepriateľskom území, ničenie nepriateľa a šírenie husitských myšlienok. Tieto zahraničné výpravy pokračovali až do r. 1434.

Po porážke 5. križiackej výpravy 1431 pri Domažliciach sa cirkev a Žigmund rozhodli rokovať s Čechmi o mieri. V r. 1432 v Chebe bola dohodnutá účasť Čechov na Basilejských rokovaniach 1433. Na dlhých rokovaniach sa strany nevedeli dohodnúť, na pokračovaní bojov mala záujem už iba chudoba a jej poľné vojsko pod vedením Prokopa. Žigmund zorganizoval výpravu, spojil sa s Jednotou panskou a mešťanmi a v bitke pri Lipanoch 30. mája 1434 boli husitské vojská definitívne porazené (padlo okolo 10tisíc bratov spolu s Prokopom Holým). 1436 v Jihlave bol uzavretý mier, Žigmund bol uznaný za českého kráľa a boli potvrdené bazilejské kompaktáta. (Pápež bazilejské kompaktáta nepotvrdil!)

Bazilejské kompaktáta = výsledky rokovania husitov s cirkvou:

• uznané štyri pražské artikuly - tým sa stávajú Čechy krajinou "dvojího lidu", krajinou katolíkov a kališníkov;
• Žigmund uznaný českým králom.

Dôsledky husitského hnutia:
- cirkev oslabená, väčšina jej majetkov zabavená;
- poddaní zbavení povinnosti platenia cirkevných poplatkov;
- prestal dialkový obchod Prahou, ale obnova hospodárstva prebiehala pomerne rýchlo;
- vzor pre rozvoj vojenskej taktiky v Európe;
- šírenie husitstva, hlavne na Slovensku (bratríci porazení až Matejom Korvínom 1467 vo Velkých Kostolanoch).

ŽIGMUND LUXEMBURSKÝ (1420/1436-1437)

uhorský, český a rímsky král a cisár

Vláda posledného Luxemburga v krajinách Českej koruny sa podstatne líši od vlád jeho predchodcov. K otcovskému dedičstvu sa dostáva, keď už prekročil päťdesiatku. Napriek pokročilému veku z pohľadu stredoveku bol energický a vitálny. Na rozdiel od jeho predkov nebol český trón jeho hlavným cielom. Vládol už viac ako tridsať rokov v Uhorsku (od 1387 ako spoluvladár, po smrti svojej manželky Márie, dedičky Anjouovcov r. 1395 samostatne) a desať rokov bol rímskym králom. Bol prednou európskou osobnosťou veľkej cirkevnej politiky, zaslúžil sa o zosadenie troch pápežov a bol oslavovaný ako muž, ktorý vyviedol cirkev z rozkolu. Panovníkom nad krajinami Českej koruny v plnom zmysle slova bol iba necelé dva roky, hoci už celých 16 rokov (od r. 1420) bol korunovaným českým králom. V čase smrti svojho brata Václava bojoval s Turkami a až po uzavretí mieru sa mohol uchádzať o svoje dedičstvo. Napriek korunovácii a počiatočných úspechoch, mohol sa ujať vlády v Čechách až po porážke husitov.

Vláda v Čechách nebola pre Žigmunda ľahká, musel dočasne ustupovať a len s veľkou námahou vymáhal peniaze na boje. Hlavne východné Čechy zostávali územím odkiaľ hrozilo nebezpečie vzbury. Až po 4 mesiacoch obliehania bol dobytý hrad Sión, ktorý bránil Ján Roháč z Dubé.

Problémy spôsobovala Žigmundovi aj jeho manželka Barbora Celská. Podporovala nástupníctvo neplnoletého Vladislava III. Polského, za ktorého by mohla byť regentkou, proti vlastnej dcére Alžbete, vydatej za Žigmundovho chránenca Albrechta V. Habsburského. Časť šlachty zasa podporovala nástupníctvo 10-ročného Kazimíra, brata Vladislava III. Nástupnícka otázka zaťažovala Žigmunda celé roky. Žigmundove prvé manželstvo s Máriou Uhorskou zostalo bezdetné, keďže mladučká uhorská kráľovná tragicky zahynula. Z druhého manželstva s Barborou mal Žigmund jedinú dcéru Alžbetu, ktorú v r. 1422 vydal za Albrechta V. Habsburského (vládol ako rímsky král Albrecht II.). Žigmund vo svojom testamente z r. 1421 odkazoval uhorské i české královstvo svojej dcére a dedičke Alžbete a v Uhorsku sa mu podarilo napriek odporu voči královi - cudzincovi zabezpečiť nástupníctvo pre Alžbetu a Albrechta. V Čechách panoval silnejší odpor proti královi - katolíkovi, navyše katolíkovi bojovnému, ktorý sa osvedčil aj v boji proti husitom, napriek jeho priamej a čestnej povahe. Dedičské právo nástupníctvo dcéry, keď nebol mužský potomok síce pripúšťalo, ale české královstvo nepoznalo inštitút ženy-krála ako v Uhorsku, čo súviselo s postavením českého krála ako kurfirsta - túto hodnosť žena zastávať nemohla. Preto české stavy museli dodatočne uznať svadbu Alžbety s Albrechtom a Albrechta zvoliť. Žigmund na ceste k zaťovi 1437 v Znojme zomiera.

ALBRECHT II. HABSBURSKÝ (1437-1439), ktorý sa stal medzitým uhorským aj rímskym kráľom, však presadil svoju kandidatúru a nechal sa v Prahe korunovať (1438).