STUDENÁ VOJNA

MEDZINÁRODNÉ VZŤAHY
1945 - 1975

Otázka bezpečnosti západnej Európy

Základom vojenskej integrácie západnej Európy sa stala britsko-francúzska zmluva z marca 1947 v Dunkerque: prvá zmluva medzi Francúzskom a Veľkou Britániou po druhej svetovej vojne (dovtedy sa nevedeli dohodnúť). Jej podstatou bola vzájomná pomoc v prípade nemeckého útoku. Hrozba sovietskej agresie priniesla potrebu rozšíriť zmluvu z Dunkerque. V marci 1948 podpísali Francúzsko a Veľká Británia spojeneckú zmluvu s troma krajinami Beneluxu (Belgicko, Holandsko, Luxembursko) a vznikol Bruselský pakt. Jeho základom bola vzájomná pomoc proti akémukoľvek agresorovi na obdobie päťdesiatich rokov. V tomto čase rokoval americký Kongres o Marshallovom pláne a tento pakt dokumentoval snahu o trvalú európsku spoluprácu.

Spojené štáty uvažujú o tom, ako posilniť bezpečnosť západnej Európy pred útokom ZSSR a pripojiť sa k Bruselskému paktu. Prelomovými bodmi sa stávajú

• február 1948 v Československu;
• sovietsky postup v Berlíne.

Blokáda Berlína

V júni 1948 vyhlásili Sovieti blokádu Berlína. Berlín bol rovnako ako celé Nemecko rozdelený na štyri časti a nachádzal sa hlboko v sovietskej okupačnej zóne. Západní Spojenci mali možnosť styku so svojimi sektormi v Berlíne iba prostredníctvom ciest a železníc, ktoré viedli cez sovietsku zónu a na ktoré nebola dohoda o používaní. Preto mohli Sovieti prerušiť komunikáciu, nedovolili západným Spojencom zásobovať západné sektory Berlína. Dôvodom bola snaha prinútiť západných Spojencov, aby zmenili politiku vo svojich zónach: reakcia na snahu zjednotiť západné okupačné zóny a vytvoriť federatívny (spolkový) štát.

V marci 1948 sa k dizonii (anglo-americkej zóne) pridalo Francúzsko a vznikla trizónia. Západní Spojenci uskutočnili vo svojich okupačných zónach menovú reformu v máji 1948. Menová reforma bola prvým krokom k oživeniu nemeckej ekonomiky a znamenala faktické rozdelenie Nemecka na dve odlišné hospodárske celky. Ešte nebolo jasné, či sa reforma uskutoční aj v Berlíne, čo by znamenalo aj rozdelenie Berlína. Vyhladovaním západnej časti Berlína chceli Sovieti dosiahnuť, aby západní Spojenci z mesta odišli a celý Berlín pripadol im. Obávali sa, že západný Berlín by ako ukážka demokratického (kapitalistického) blahobytu mohol byť hrozbou pre východnú zónu.

Blokáda Berlína bol posledný európsky konflikt, ktorý znamenal hrozbu vypuknutia ďalšej svetovej vojny. Americký vrchný veliteľ Clay navrhol, aby poslali do Berlína vojenský konvoj. Prezident Truman návrh odmietol, nehodlal si nechať vziať západný Berlín, ale nechcel ani vyvolať svetový konflikt. Američania teda vytvorili vzdušný most, ktorým zásobovali Berlín letecky. Vďaka rýchlej organizácii zhromaždili spojenci letecké jednotky z celej Európy a v októbri 1948 už prevážali denne päťtisíc ton potravín a uhlia. Od júna 1948 do polovice mája 1949 prepravil berlínsky letecký most viac ako 1,5 milióna ton zásob. Sovieti neprerušili vzdušný most zo strachu pred raketami B29, ktoré boli nainštalované vo Veľkej Británii a mysleli si, že sú schopné zasiahnuť ZSSR (v skutočnosti nemali až taký dolet). V máji 1949 Sovieti odvolávajú blokádu Berlína, od roku 1952 je demarkačná línia premenená na stráženú hranicu.

Severoatlantický pakt

Pod vplyvom sovietskej blokády Berlína silnie americká potreba zapojiť sa do systému kolektívnej bezpečnosti v Európe. Veľká Británia a Francúzsko oslovia USA, aby im pomohli s bezpečnosťou v Atlantickej oblasti, čo Američania privítajú. V júli 1948 prebiehajú Washingtonské rokovania o vytvorení systému kolektívnej bezpečnosti v Severoatlantickej oblasti. Iniciátormi sú Veľká Británia a Francúzsko. Výsledkom rozhovorov je podpísanie dohody 4.4.1949 o založení Severoatlantického paktu NATO (North Atlantic Treaty Organization = Organizácia severoatlantickej zmluvy). Zakladajúcimi členmi je 12 krajín; jadrom Severoatlantického paktu sú Bruselský pakt, USA, Kanada, Island, Taliansko, Nórsko, Portugalsko. Prvým vrchným veliteľom je Eisenhower. V roku 1952 sa stávajú členmi NATO Grécko a Turecko.

V USA je podstatná otázka prístupu Kongresu. V júli 1949 je dohoda ratifikovaná, hoci sa Truman musel zaviazať, že sa nezvýši počet amerických vojakov v Európe a nebudú zvýšené výdavky na zbrojenie. Krajiny západnej Európy sa majú starať o vlastnú bezpečnosť a až tam, kde to bude nevyhnutné, mali zasahovať Spojené štáty. Vznikla tak stratégia NATO: stratégia "štítu a meča". V prípade sovietskeho útoku sú "štítom" pozemné vojská západoeurópskych krajín, "mečom" Spojené štáty, ktoré mali letectvom a jadrovými zbraňami zabezpečiť protiúder a zatlačiť Sovietov naspäť. Táto teória však bola dočasná, pretože prišlo k udalostiam, ktoré prinútili USA zvýšiť výdavky na zbrojenie.

Príčiny zmeny americkej zahraničnej politiky v roku 1949:

1. V auguste 1949 Sovieti získali a vyskúšali atómovú zbraň; americký jadrový monopol sa končí skôr, ako predpokladali.
2. V októbri 1949 zvíťazili komunisti v Číne a bola nastolená vláda komunistická vláda Mao Ce-tunga; komunizmus sa šíri na Ďalekom východe, ktorý bol dominantou USA. Američania budú musieť koncepciu zadržiavania komunizmu rozšíriť z Európy aj na Áziu. V Európe sa to dalo nevojenskými prostriedkami, ale tu hrozil aj vojnový konflikt. V USA začína lobby "Asia first".

Pod vplyvom týchto udalostí vznikol výbor na analýzu americkej vojenskej situácie, Rada národnej bezpečnosti, ktorý v apríli 1950 vypracoval dokument NSC 68 (National Security Council): vojenská výbava USA je nedostatočná, v priebehu štyroch rokov treba zdvojnásobiť vojenský potenciál USA (vtedy budú Sovieti schopní viesť efektívnu jadrovú vojnu). Truman ignoroval tento dokument, ale vojna v Kóreji donútila USA vojenskú produkciu strojnásobiť.

Kórejská vojna (1950-1953)

Kórejskou vojnou sa natrvalo preniesol záujem USA do mimoeurópskych regiónov.

Začiatkom 20.storočia patrila Kórea Japonsku, v decembri 1943 v Káhire sa Roosevelt, Churchill a Čankajšek dohodli na nezávislosti Kóree, ktorá sa má budovať postupne, pod spojeneckým dozorom. V auguste 1945, v záujme čo najrýchlejšieho odzbrojenia Japoncov, rozdelili Američania Kóreu na severnú a južnú, hranicou bola 38.rovnobežka. Na severe odzbrojovali Japoncov Sovieti, na juhu Američania. 38.rovnobežka sa však začala stávať skutočnou hranicou, Sovieti sem nasadili sovietsky model vlády na čele s Kim Ir-senom. Juh sa vyvíjal v duchu amerických liberálnych tradícií.

Sovieti nie sú ochotní súhlasiť so zjednotením Kórey, preto sa USA obrátila v 1947 na OSN. OSN rozhodla o slobodných voľbách, ale Sovieti delegátov OSN nepustili do svojej oblasti. Voľby sa uskutočnili iba na juhu v máji 1948. V roku 1949 vznikla na severe Kórejská ľudová republika, ktorá spečatila rozdelenie Kórey.

V júni 1950 severná Kórea zaútočila na južnú Kóreu a tým sa začala Kórejská vojna. Útok bol prediskutovaný so Stalinom a Mao Ce-tungom, Kórea mala byť zjednotená pod komunistickou vládou. 26.júna sa uskutočnil úspešný útok, 28.júna bolo obsadené hlavné mesto Soul a čoskoro 90% juhokórejského územia.

Pre USA bolo neprijateľné ponechať južnú Kóreu napospas komunistom. Priamu intervenciu by však Kongres neschválil a USA nemali ani blok, o ktorý by sa mohli oprieť. Obrátili sa teda na OSN, ktorá označila južnú Kóreu za agresora a vyzvala severokórejské vojská, aby sa stiahli (27.jún). O niekoľko dní bola odsúhlasená intervencia vojsk OSN do Kórey. Intervencie sa zúčastnilo 16 členských krajín OSN, 90% vojsk však tvorili Američania. Vrchným veliteľom bol generál MacArthur.

Vylodenie vojsk OSN bolo úspešné, dobili Soul, vytlačili severokórejské vojská za 38.rovnobežku a v októbri 1950 sa dostali k čínskym hraniciam. V novembri 1950 zasiahla do vojny Čína po boku severokórejských vojsk; čínski komunisti nechceli na hraniciach americké vojská. V marci 1951 sa front ustálil na 38.rovnobežke a začala pozičná vojna. Generál MacArthur podal návrh, aby sa konflikt rozšíril na Čínu a boli použité jadrové zbrane, nato bol odvolaný z pozície vrchného veliteľa.

Truman trval na koncepcii "obmedzenej vojny": nerozšíriť vojnu za hranice Kórey; to by znamenalo svetový a jadrový konflikt. Súhlasil s udržaním status quo. Stratégia "obmedzenej vojny" nepriniesla výsledky, to využil v prezidentských voľbách generál Dwight Eisenhower. Zvíťazil vďaka prísľubu ukončenia kórejskej vojny. Eisenhower pohrozil Číne použitím jadrových zbraní. V júli 1953 bolo podpísané prímerie. V tom čase došlo aj v ZSSR k výmene vedenia po Stalinovej smrti.

Kórejskú vojnu uzavrela v máji 1954 konferencia v Ženeve: dohoda o rozdelení Kórey na severnú a južnú 38.rovnobežkou. Vojna si vyžiadala vysoké obete na životoch vojakov aj civilného obyvateľstva.

Politické dôsledky Kórejskej vojny pre USA:

• Ohniská napätia sa trvale presunuli mimo Európu. USA po Kórejskej vojne začínajú uplatňovať teóriu zadržiavania komunizmu v Ázii a kdekoľvek na svete, kde to bude potrebné: dochádza ku globalizácii lokálnych konfliktov.
• V oblasti Ďalekého východu:
  1. sústredili pozornosť na Tchajwan, kde sa uchýlila Čankajšekova vláda. Čankajšek bol považovaný za oficiálneho reprezentanta Číny a do roku 1972 reprezentoval Čínu v OSN. USA mu poskytovali aj finančnú podporu. Sovieti zato bojkotovali prácu v OSN.
  2. ukončili okupáciu Japonska. V roku 1951 bola s Japonskom podpísaná mierová zmluva (podpísalo ju 48 krajín, ZSSR odmietol). Japonsko sa stáva rovnocenným partnerom USA a baštou americkej politiky na Ďalekom východe.
• USA sa snažia vytvoriť systém kolektívnej bezpečnosti v oblasti Ďalekého východu podobný NATO:
  1. 1951 vytvorený ANZUS - pakt Austrálie, Nového Zélandu, Filipín a USA;
  2. 1954 vzniká SEATO - pakt krajín juhovýchodnej Ázie, ktorý fungoval do roku 1977; združoval USA, Veľkú Britániu, Francúzsko, Austráliu, Pakistan, Thajsko; Francúzsko a Pakistan neskôr vystúpili; pakt neobsahoval automatickú pomoc krajinám juhovýchodnej Ázie, západné krajiny mali právo situáciu najprv posúdiť.
• Neúspechy USA na Ďalekom východe viedli v USA k "honu na bosorky" - mccarthyizmu: boli hľadaní agenti, špióni komunizmu, prenasledované a podozrievané známe osobnosti, pracovníci ministerstva zahraničných vecí, štátni zamestnanci.
• V novembri 1951 bola zostrojená vodíková bomba; v ZSSR o rok neskôr.
• Trojnásobne sa zvýšili výdavky USA na zbrojenie

Znovuvyzbrojenie Nemecka a založenie Varšavskej zmluvy:

V USA sa začali obávať, že Kórejská vojna je súčasťou širšej sovietskej koncepcie, na základe ktorej plánujú aj konflikt v Európe: rastie potreba zvýšiť obranyschopnosť západnej Európy znovuvyzbrojením Nemecka a jeho zapojením do systému obranyschopnosti západnej Európy. Tohoto kroku sa obávalo Francúzsko, preto sa rozhodlo "zabiť dve muchy jednou ranou": znovuvyzbrojiť Nemecko, ale udržať si nad ním kontrolu. 1950 podalo Francúzsko návrh na založenie Európskeho obranného spoločenstva, ktoré by zahŕňalo Francúzsko, štáty Beneluxu, Nemecko a Taliansko ako doplnok NATO, ktorého veleniu by podliehalo. Cieľom bolo vytvorenie európskej armády, ktorej súčasťou by boli aj nemecké jednotky - Nemecko by nemalo vlastné vojsko, nemohlo by ním voľne disponovať, jeho jednotky by podliehali NATO. V roku 1952 bola podpísaná zmluva o Európskom obrannom spoločenstve, ktorá sa však nerealizovala. Projekt stroskotal v auguste 1954, lebo francúzsky parlament zmluvu neratifikoval: do opozície sa spojili francúzski nacionalisti (gaulisti), odporcovia európskej integrácie, s komunistami a pacifistami.

Po stroskotaní tohoto projektu treba hľadať iné cesty na znovuvyzbrojenie Nemecka: v septembri/októbri 1954 v Londýne o tom rokuje schôdzka najvyšších predstaviteľov západnej Európy, Kanady a USA. Výsledkom je dohoda o zapojení Nemecka do NATO. 23.októbra 1954 je rozhodnutie vyjadrené v parížskej dohode:

• ukončila okupačný štatút Nemecka;
• uznanie Spolkovej republiky Nemecka za suverénny a nezávislý štát;
• prijatie Nemecka do NATO;
• položila základ výstavby Bundeswehru s obmedzeniami (nesmeli mať niektoré zbrane, napr. chemické, bakteriologické).

Parížska zmluva bola ratifikovaná v roku 1955.

ZSSR a jeho satelity považujú parížsku zmluvu za ohrozenie svojej bezpečnosti. Reakciou na ňu je založenie vojensko-politického zoskupenia Varšavská zmluva v roku 1955. Vstupom Nemecka do NATO a založením Varšavskej zmluvy končí vojenská integrácia Európy.