DEDIČIA LUXEMBURGOVCOV
1437 - 1526
České krajiny po smrti Žigmunda Luxemburského (1437-1457)
Zať a chránenec posledného Luxemburga - Žigmunda, manžel jeho dcéry Alžbety, ALBRECHT II. HABSBURSKÝ (1437-1439), bol 1. jan. 1438 korunovaný uhorským králom spolu s Alžbetou Luxemburskou a v marci zvolený aj za rímskeho krála. Odbojný východočeský zväz ponúkol českú korunu bratovi polského krála Vladislava III. Kazimírovi a polský snem túto ponuku prijal. Albrecht podporovaný katolíckym i kališníckym panstvom však presadil svoju kandidatúru a v júni 1438 bol v Prahe korunovaný. Polské vojsko prekročilo hranice a spojilo sa s Albrechtovými odporcami. Vypukla vojna, ale začiatkom r. 1439 bolo vďaka sprostredkovaniu pápeža uzatvorené prímerie. Medzitým vtrhol turecký sultán Murad II. do Srbska a král zamieril do južného Uhorska, aby čelil útoku. V polnom tábore náhle umiera a zanecháva po sebe dve dcéry (Anna a Alžbeta) a tehotnú Alžbetu. Očekávaným dieťaťom bol syn (Ladislav Pohrobok). Po jeho nečakanej smrti v okt. 1439 začalo v Českých krajinách bezvládie, ktoré sa pretiahlo až do r. 1453.
Poručníkom syna Albrechta Habsburského a Alžbety Luxemburskej Ladislava Pohrobka sa stal Albrechtov bratranec Fridrich, zvolený za cisára Fridricha III., ktorý ho odmietol vydať českým a uhorským stavom až do jeho plnoletosti a sám nejavil záujem ani o českú korunu ani o správcovstvo krajiny. Aj kandidatúra polského princa Kazimíra prestala byť aktuálna, pretože ten bol r. 1440 povolaný na veľkokniežací stolec litovský. Hoci sa každý snem zaoberal nástupníckou otázkou, nebolo ľahké nájsť kandidáta, ktorý by o český trón stál pre obavy, že nezvládne zložité pomery v krajine, a zároveň by vyhovoval českým stavom.
Vládu v krajine si rozdelili jednotlivé šlachtické a mocenské skupiny, ktoré si vytvorili krajské zväzy na čele s hajtmanmi a viedli medzi sebou zdĺhavé drobné vojny. Najsilnejšou skupinou bol východočeský zväz pod vedením Hynka Ptáčka z Pirkštejna (+1444), ktorého nástupcom sa stal 24-ročný JIŘÍ (JURAJ) Z PODĚBRAD. Kým český snem viedol márne zdĺhavé rokovania s Fridrichom, obsadil v noci 1448 nečakane Jiří z Poděbrad Prahu.
Jiřímu vyhovovala kandidatúra Ladislava, pretože by mu zabezpečila správcovstvo na niekoľko rokov, rovnako ako bol v Uhorsku správcom Ján Hunyadi. Okrem toho bol Ladislav katolíkom, čo by mu umožnilo dohodu s domácimi katolíkmi, ktorí by mohli namietať proti husitskému správcovi. Jiří získaval čoraz viac moci, tvrdo potlačoval odpor a postupne zjednocoval krajinu pod svoju vládu. Až keď Fridrich III. videl, že Jiří drží situáciu pevne v rukách, potvrdil ho r. 1452 vo funkcii zemského gubernátora.
LADISLAV POHROBOK (1453-1457)
Po niekoľkých odkladoch Fridrich III. napokon vydal Ladislava jeho strýkovi Oldřichovi Celskému. V okt. 1453 bol 13-ročný Ladislav privezený do Prahy a korunovaný za českého krála. Jiří mal vládu pevne v rukách a snažil sa udržať vladára v Čechách. Stavy vedľajších krajín však odmietali uznať Ladislava, než mu zložia hold na vlastnom území. Preto ku koncu r. 1454 podnikol král cestu do Lužice a Sliezska, kde bol velmi srdečne prijatý, čo však neplatilo pre Jiřího.
Ladislav odišiel do Viedne a s návratom sa veľmi neponáhlal, navyše začal dávať najavo, že skutočným vladárom je on sám a nie jeho miestodržitelia. Dokázal sa vysporiadať so zložitou situáciou v Uhorsku po smrti Jána Hunyadiho, keď jeho radca Oldřich Celský sa stal obeťou sprisahania. Za jeho smrť zaplatil životom královi Ladislavovi starší Hunyadiho syn Ladislav, mladší Matyáš bol uväznený (1456). Jiří z Poděbrad sa nedal zaskočiť, odišiel do Rakúska a v sept. 1457 prinútil panovníka k návratu do Prahy, kde pripravil jeho svadbu s franc. princeznou Magdalenou. S ním prišiel do Prahy aj Matyáš Hunyadi, ktorý netušil, aká kariéra ho očakáva. Uprostred príprav na kráľovskú svadbu Ladislav Pohrobok 23. nov. 1457 nečakane zomiera.
JIŘÍ Z PODĚBRAD (1458-1471)
Kandidátov na uprázdnený český trón bolo množstvo - cisár Fridrich, polský král Kazimír, Albrecht Rakúsky, Viliam Saský či franc. princ Karol, ktorému dávali najviac nádeje. O Jiřím z Poděbrad sa príliš neuvažovalo. Ten si však začal uvárať významné spojenectvá, medzi iným zasnúbil svoju 9-ročnú dcéru Katarínu so 17-ročným Matyášom, ktorý sa stáva uhorským kráľom. Hlasy katolíkov si Jiří musel kúpiť, navyše dal tajnú prísahu k poslušnosti pápežskej stolici o zachovaní jednoty viery a tvrdom postupe proti kacírstvu v Čechách. Dohodol sa aj so zahraničnými kandidátmi a tak bol vo febr. 1458 zvolený za českého kráľa.
Celá jeho vláda sa niesla v znamení sporov s pápežom a domácou katolíckou opozíciou. Napätie vyvolávala otázka českých kompaktát a teda českého kacírstva. Jiří z Poděbrad nemohol pripustiť porušenie kompaktát v prospech jednej alebo druhej strany. Legálna dvojviera sa stala pevnou základňou vnútropolitických pomerov českého štátu a každý, kto by sa to pokúsil porušiť, musel počítať s odporom druhej strany. Jiřího pokusy o kompromis stroskotali na neústupnosti pápeža Pia II., ktorý 1462 zrušil bazilejské kompaktáta a Čechám začali hroziť vnútorné boje a križiacke výpravy.
Jiří z Poděbrad bol uvážlivý štátnik a dával prednosť diplomacii pred ozbrojeným stretnutím. Ešte roku 1462 sa mu podarilo získať cisára Fridricha III., ktorého vyslobodil z potupného obleženia vo Viedni, a uzavrel s Kazimírom priateľskú zmluvu. V r. 1461 vydal dcéru Katarínu za uhorského kráľa Matyáša Korvína. Aby odvrátil pozornosť pápeža od českej otázky vypracoval plán na krížovú výpravu proti tureckej ríši a zároveň návrh na európsky spolok kresťanských kniežat na mierové riešenie sporov. Projekt nebol prijatý s velkým nadšením, ale v r. 1464 sa podarilo Jiřímu uzavrieť priateľskú zmluvu s Ľudovítom XI. Francúzskym.
Pápež Pius II. ešte stačil pred svojou smrťou 1464 povolať Jiřího do Ríma a jeho nástupca Pavol II. dovŕšil roztržku s českým králom tým, že koncom r. 1465 zbavil jeho poddaných všetkých prísah a záväzkov poslušnosti voči královi. O rok neskôr, koncom r. 1466 bol český král daný do kliatby a zostávalo už iba vyhlásiť križiacku výpravu voči Čechám, s tým sa čakalo dovtedy, kým by sa nenašiel panovník, ktorý by sa podujal na vojnu proti Čechám.
Katolícka šlachta vytvorila proti královi spolok, tzv. zelenohorskú jednotu 1465. Vojská vedené královým synom VIKTORINOM Z PODĚBRAD proti katolíckej šlachte dosiahli úspechy, ale neuvážene vpadli na územie Rakúska zač. r. 1468, čo malo zlé následky. Postihnutý cisár Fridrich sa obrátil na pomoc ku královi Matyášovi. Na Matyáša sa predtým už obrátila aj domáca česká opozícia a tak Matyáš s podporou pápeža vypovedal Čechám vojnu v marci 1468. Spočiatku dosiahol Matyáš úspechy, porazil Viktorinove vojská, po druhom vpáde 1469 bol však Jiřím u Vilémova obkľúčený a iba vďaka mieru neutrpel drtivú porážku. Jiří ho na čestné slovo prepustil, Matyáš však sluby nedodržal a ešte r. 1469 sa nechal v Olomouci korunovať za českého krála.
Na prelome rokov 1469/1470 sa situácia v zahraničí začala priaznivo vyvíjať pre Jiřího. Cisár a nemecké kniežatá prestali Matyáša podporovať. Jiří začal jednať s poľským králom Kazimírom o nástupníctve jeho prvorodeného syna Vladislava bez ohľadu na svojich synov (Jiří bol ženatý s Kunhutou zo Šternberka (+1449), potom s Johankou z Rožmitálu (+1475), mal troch synov: Viktorin, Henrich, básnik Hynek, a niekoľko dcér: Zdena sa vydala za Albrechta Saského, Katarína za Matyáša Korvína).
Napäté vzťahy medzi Uhorskom a Poľskom a nový hrozivý nápor Turkov prispeli k tomu, že sa aj v Ríme začalo uvažovať o mieri s Jiřím z Poděbrad. Kompromis stroskotával na pápežovej neústupnosti. Skôr než došlo ku konečnému rozhodnutiu, král Jiří z Poděbrad v kritickej chvíli zomiera (22.3.1471).
JAGELLOVCI (1471-1526)
VLADISLAV II. JAGELLONSKÝ (1471-1516)
O český trón sa uchádzal predovšetkým Matyáš Korvín, ktorý vlastnil časť Čiech, polovicu Moravy, Sliezsko a Lužicu, napokon však zvíťazila kandidatúra Vladislava Jagellonského, 15-ročného najstaršieho syna polského krála Kazimíra IV. (+1492) a Alžbety Habsburskej, sestry Ladislava Pohrobka. (Kazimír a Alžbeta mali štyroch synov, najstarší Vladislav nastúpil na český a uhorský trón, traja mladší nastúpili na trón polský: Jan I. Olbracht (+1501), Alexander (+1506), Žigmund I. Starý (+1548).)
Vladislav II. uzavrel v r. 1478 mier s Matyášom. Matyáš pre vnútorné spory v Uhorsku a vojnu s Fridrichom III. pristúpil na kompromis, ktorý znamenal rozdelenie Čiech - Matyáš sa stal doživotným pánom Moravy, Sliezska a Lužice, po jeho smrti mali byť krajiny vykúpené, ak by zomrel skôr Vladilav bez dedičov, Matyáš alebo jeho nástupca sa mal stať českým kráľom a krajiny by pripadli Čechám bez výplaty.
1485 bol uzavretý náboženský mier v Kutnej Hore na dobu 31 rokov, neskôr 1512 prehlásený za večný, zaisťoval náboženskú znášanlivosť a rovnoprávnosť obom cirkvám (katolíckej a kališníckej="husitskej"): znamenal ukončenie dlhoročných náboženských zápasov v Čechách
Po smrti Matyáša Korvína bol r. 1490 zvolený Vladislav za uhorského krála. To malo v Čechách priaznivý ohlas, lebo sa očakávalo zjednotenie Českej koruny rozdelenej 1478 olomouckým mierom. O uhorskú korunu musel Vladislav zviesť zápas s Maximiliánom Habsburským, synom Fridricha III. a aj so svojím mladším bratom Jánom Albrechtom. (1492 Jan Albrecht u Prešova porazený.)
Jagellonská ríša zostala celú dobu svojej existencie česko-uhorskou personálnou úniou, obe kráľovstvá sa nespojili v jeden štátny celok. Jagellovci nedokázali nadviazať na pevné vladárske úsilie svojich predchodcov a v oboch štátoch prenechali vládu stavom. Hoci v oboch štátoch bojovali stavy o moc, v Uhorsku boli stavy predsa len jedným celkom, kým Čechy a ostatné krajiny českej koruny boli rozdelené jazykovo i nábožensky. To sa prejavilo vo vzťahu oboch častí únie, ktoré zápasili o hegemónne postavenie, od začiatku sa prejavila prevaha Uhorska.
Po celú Jagellonskú dobu trval spor medzi Čechami a Uhorskom o navrátenie Moravy, Sliezska a oboch Lužíc Českej korune. Uhorské stavy žiadali výplatu, kým české ju odmietali vyplatiť. Kolísavý Vladislav nevedel spor rozhodnúť, v r. 1522 Ľudovít potvrdil zákon o nedelitelnosti Českej koruny, uhorské stavy však neprestali vznášať svoje nároky. Zdĺhavý spor sa ukončil až po nástupe Habsburgovcov na český trón.
Ďalšou nepriaznivou udalosťou pre Čechy a zároveň prejavom uhorskej prevahy nad Čechami bolo prenesenie královského sídla do Uhorska. Vladislav sa do Čiech vrátil iba trikrát kvôli naliehavým záležitostiam (1497,1502,1509, posledný raz tu zostal rok).
Vnútorná slabosť česko-uhorskej personálnej únie sa prejavila aj v zahraničnej politike. Vedomí si tejto slabosti, nevyužil Vladislav príležitosť, ktorá sa mu naskytla po smrti jeho otca, polského krála Kazimíra IV. r. 1492, a dobrovolne postúpil svoje nároky na polský trón svojím dvom mladším bratom Janovi Albrechtovi a po jeho smrti 1501 Alexandrovi. K zbíženiu s Polskom nedošlo, Vladislav sa viac obracal na Rakúsko ako spojenca proti Turkom a zároveň sa snažil o dynastické spojenectvo s habsburským rodom.
1500 vydané nové ustanovenie Zemského nariadenia, podľa ktorého členovia král. rady a komorného súdu majú pri svojom menovaní prisahať nielen královi, ale aj stavom
- šlachta získala prevahu moci, vznikol štát stavovský
- mestá zbavené účasti na sneme
- ľud znevolnený (nesmel sa sťahovať ani dovolávať práva proti vrchnosti)
- zástupcom krála v Čechách (ten bol v Uhorsku) bol najvyšší purkrabí pražský (Zdeněk Lev z Rožmitálu)
1515 uzatvorené viedenské sobášne zmluvy medzi cisárom Maximiliánom a Vladislavom, na základe ktorých dochádza v r. 1521 v Linzi ku svadbám Vladislavových detí s Maximiliánovými vnúčatami: Anna Jagellovna (1503-1547) sa vydala za Ferdinanda Rakúskeho (1503-1564) a Ľudovít Jagellonský (1506-1526) sa oženil s Ferdinandovou sestrou Mariou Rakúskou (+1558). Maximilianov nástupca Karol V. (1500-1558, brat Ferdinanda a Marie) svadby schválil.
Obdobie Vladislavovej vlády sa v českom umení označuje ako doba "vladislavskej gotiky" (Beneš Rejt, Matěj Rejsek)
ĽUDOVÍT JAGELLONSKÝ (1516-1526)
Vladislav zaistil nástupníctvo svojho jediného syna Ľudovíta (z manželstva s Annou de Foix (+1506)) tým, že ho dal r.1509 korunovať s povolením českých stavov za krála, takže Ľudovít zasadol na trón bez volby, vtedy mal 11 rokov. Podobne ako jeho otec, aj on sa zdržoval väčšinou v Uhorsku.
V Čechách poklesom panovníckeho vplyvu nastalo bezvládie a vyvrcholil dlhoročný spor vyšších stavov (panstva a rytierstva) s mestami. Spor sa zmiernil zmluvou svätováclavskou 1517, mestám bola ponechaná účasť na sneme, šlachte priznané právo varenia piva.
V r. 1520 situácia v Čechách takmer prerástla v občiansku vojnu. Lúpežní zemania neboli potrestaní a tak sa mestá rozhodli, vymôcť si právo ozbrojenou mocou. Vojská českých miest vypálili v južných a západných Čechách niekoľko zemianskych statkov, na pomoc zemanom zase prichádzali vojská šlachty. Situácia sa načas uspokojila príchodom Ľudovíta do Čiech r. 1522, ktorý zreorganizoval vládu a vymenil úradníkov. Zástupcom krála počas jeho neprítomnosti sa stal vnuk krála Jiřího, knieža KAREL MŰNSTERSKÝ.
Pokoj v Čechách nemal dlhé trvanie, po návrate krála do Uhorska sa situácia znova vyostrila. Prispelo k tomu prenikanie nemeckej reformácie - lutherizmu. Pod jeho vplyvom sa kališnícka cirkev rozpadla na
- konzervatívnych starokališníkov (staroutrakvistov) a
- stúpencov nem. reformácie novoutrakvistov.
V r. 1524 sa uskutočnil v Prahe prevrat, starokališnícka strana pod vedením Jana Paška sa chopila moci a luterská strana bola potlačovaná. Kráľ Ľudovít sa márne usiloval o zmierenie strán r. 1526 v Kolíne, obe strany zostávali vo vojenskej pohotovosti. Občianskej vojne zabránili pohnuté zahraničné udalosti: 1526 v bitke pri Moháči zomiera Ľudovít Jagellonský.
