S L O V A N I A

5. - 7. storočie

Pramene k dejinám Slovanov

písomné:

1. naračné (rozprávacie)
2. listiny, listy a akty
3. epigrafické (nápisné, nápisy vryté do kameňa)

jazykové (jazyk sám je prameňom - študujú sa miestopisné názvy; výpožičky zo slovanského jazyka v jazyku starých kmeňov)

archeologické z konca 5.-13. stor.

Autori, z ktorých sa čerpá:

IORDANES - žil v 6. stor. nl., pôvodom bol Gót, žil asi v Ravenne. Vo svojich prácach využíval práce starých autorov, z jeho historických prác v dvoch spomína Slovanov:

• Dejiny starého Ríma - práca vznikla pred r 551, neustále útoky tureckých Bulharov, Antov a Slovénov sa spomínajú ako príčina úpadku Rímskej ríše.
• Getica (De origine activus que getarum - O pôvode a činoch Gótov) podáva informácie o pravlasti starých Slovanov a o ich spoločnom postupe na dolný Dunaj už v 4. stor. Text sa zachoval v Kódexe z 15. stor. v knižnici kapucínov v Bratislave. V r. 1515 vydal Konradus Koitinger prvé moderné vydanie ako kritický text - vysvetľuje jeho text z hľadiska novodobých poznatkov.

PROKOPIOS - významný byzantský historik 6. stor. V rokoch 527-536 sa zúčastnil vojenských výprav ako poradca vojvodcu Belisaria (za vlády cisára Justiniána I. a cisárovnej - herečky Theodory, ktorá spoluvládla.). Výpravy Byzancie boli posledným pokusom o zjednotenie bývalej rímskej ríše - bola dočasne získaná Hispánia a severná Afrika. Prokopiove diela:

• Historiai (de Bellis - o vojnách) v niekoľkých knihách:
  1, 2 - perzské vojny
  3, 4 - vandalské vojny
  5, 6, 7 - gótske vojny (spomínajú sa tu Slovania)
  8 - dodatky
• Anekdota (Historia arcana "utajené dejiny")

MENANDROS / PROTEKTOR - bol členom cisárskej telesnej stráže v Konstantínopole v 6. stor. Z jeho diela sa zachovali iba zlomky z opisov. Písal na príkaz cisára Mauritia (587-602). V r. 558 a 582 opísal udalosti a komentoval vzťahy byzantsko-slovanské a slovansko-avarské.

JÁN Z EFEZU - písal dejiny cirkvi do r. 585. V treťom zväzku opisuje udalosti, ktoré sa odohrávali za jeho života - útoky Slovanov na Byzantskú ríšu.

PSEUDO-MAURIKIOS - neznámy autor. zachoval sa opis jeho diela v Milánskom diele. Pochádza z obdobia života cisára Maurikia (sám cisár Maurikios?), z prelomu 6./7. st. Dielo sa nazýva Strategikon (Taktica strategiká) - je to vojenská príručka, pozostávajúca z 12 kníh a uvádza aj kmene a krajiny susediace s Byzantskou ríšou, popisuje ich znalosti a schopnosti. Aj cisár Lev Múdry prevzal jeho poznatky.

THEOFYLAKTOS SIMOKATTES žil v 7. stor. v Konštantínopole, ale pochádzal z Egypta. Napísal 8 kníh - Historiai - opisuje obdobie vlády cisára Maurikia. Dielo je dôležité z hľadiska účinkovania Slovanov v avarských vojskách.

FREDEGAROVA KRONIKA - anonymný autor bol nazvaný Fredegarom až v 16. stor. Písalo ju asi viac autorov. Práca vznikla v burgundskej časti Franskej ríše a má 3 časti: 1. časť opisuje udalosti pred r. 621; 2. časť rok 642; 3. časť z roku 658 je dôležitá, pretože podáva správy o Samovi. Je písaná barbarizovanou latinčinou (z ktorej sa vyvinula francúzština).

LEGENDA O SVÄTOM AMANDOVI - v r. 629 vykonal mních Amand misijnú cestu medzi dunajských Slovanov.

Slovensko v období sťahovania národov

Na území Slovenska sídlili koncom doby rímskej Germáni, Kvádi, Markomani a keltské kmene Kotínov. Obdobie sťahovania národov sa začína 375 vpádom Hunov do severného Čiernomoria. Huni vytlačili Gótov (ktorí sa rozdelili na Ostrogótov a Vizigótov) a spôsobili pohyb všetkých kmeňov západným a južným smerom.

Najdôležitejšie udalosti, ktoré sa dotýkali územia Slovenska v tomto období:

• VANDALI prepochodovali okolo r. 401 strednou Európou, stiahli so sebou sarmatský kmeň Alanov a našich Svébov (Kvádov). 405/406 sa presťahovali z Podunajska na západ, prešli na rímske územie.

• V pol. 5. stor. sa dostávajú do strednej Európy HUNI, ktorí sa tu zdržali do r. 455, keď sa odohrala bitka pri Nedao (v Panonii, nelokalizovaná jednotka). Tu bol porazený Attilov najmilší syn Ernak germánskou ligou (+ aj Herulovia, Rugiovia, Svébi).

• 476 bol zosadený z rímskeho trónu Romulus Augustulus členom cisárskej stráže Odoakerom (z germánskeho kmeňa Skýrov) a tým urobil bodku za už neexistujúcou západorímskou ríšou. Proti nemu sa 493 postavil Theodorich a založil Ostrogótske kráľovstvo so sídlom v Ravenne.

Život v rímskych mestách nekončil, prežíval vo vilách v oblasti Balatonu do 6. stor., niektoré remeselné dielne prežívajú aj do 7. stor., keď sa s nimi mohli zoznámiť aj Slovania. Dokladom živého kontaktu Slovanov s rímskym dedičstvom je aj rímska Gerulata (Rusovce), kde si v múroch rímskeho tábora vybudovali vlastné obydlie. Slovania využivali rímske stavby ako obydlie a rímsky stavebný materiál na stavbu chrámov a kostolov. Dokladom sú staré tehly použité na stavbu baziliky Bratislavského hradu, rovnako v Uhorskom Hradišti ako aj na Devíne.

Etnické pomery na území Slovenska do príchodu Slovanov:

1. Posledné boje barbarov na našom území spadajú ešte do obdobia vlády cisára Valentiniana I. (364-375). Kvádske kmene z pomsty za zavraždenie svojho kráľa vtrhli do Panonie a vyplienili niekoľko miest. Valentinian sa nahneval a zorganizoval trestnú výpravu za Dunaj, celé kvádske územie nad Dunajom bolo zrovnané so zemou. Kvádi boli nútení poslať prosebné posolstvo. Počas rozhovorov prhký cisár umiera. 375 odchádzajú Kvádi spolu s Vandalmi a Avarmi na západ a ich miesto zaberá ďalší germánsky kmeň - Herulovia.

2. HERULOVIA (pôvod Škandinávia, odtial tiahli spolu s Gótmi k Čiernemu moru - pod nátlakom Hunov sa presťahovali do Strednej Európy) osídlili juhozápadné Slovensko a južnú Moravu, odkiaľ podnikali výpady do rímskych provincií, načas ovládli aj susedných Longobardov (do zač. 6. stor. sídlili v Čechách a na Morave). Po bitke pri Nedao Herulovia opustili naše územie smerom na Sedmohradsko a Potisie, kde sa nezhodli s Gepidmi a preto sa rozišli. Časť išla smerom na Belehrad, ďalšia sa vrátila do pôvodných sídiel na sever. Tiahnuc na sever prepochodovali Herulovia územie všetkých Slovanov, vrátane stredného Dunaja (Slovensko, Morava).

3. HUNI boli veľkou hrozbou pre antický svet, v r. 408/409 bol kvoli nim opevnený Konštantínopol, ktorý odolal vďaka týmto hradbám všetkým nájazdom ďalších tisíc rokov. Najväčší rozmach dosiahla Hunská ríša za BLEDA (syn Mandžukov a starší syn Atilov). Najvýznamnejším a najznámejším vládcom je však ATILA, ktorý mal svoje sídlo v Potisí. Amianus Marcelinus o nich píše: "hrmiaca a rútiaca sa lavína", "v sedle jedia a spia", "škaredý maly rod". Antropologická analýza pamiatok je dokladom toho, že Huni mali lebky mongoloidného typu, ktoré si zámerne deformovali (deformáciu lebiek si osvojili aj germánske kmene, ktoré s Hunmi tiahli). V náleziskách sa dochovali aj hunské medené kotle, súčasti konského postroja, hlavne drevené sedlá.

4. Západne od Herulov, na území Rakúska, severne od Dunaja, žili RUGIOVIA. Ich oblasť sa nazývala Rugiland. Nesídlili tu dlho, koncom 5. stor. ich vytlačili Longobardi.

5. LONGOBARDI (LANGOBARDI) osídlili na prelome letopočtov dolný tok Labe. Rovnako ako všetky severné germánske kmene sa aj Longobardi v druhej polovici 2. stor. začínajú posúvať smerom dolu, k Dunaju. V 5. storočí tiahli Longobardi v niekoľkých prúdoch smerom na juh: jeden prúd ovládol Čechy, druhý Moravu a Rugiland. V tomto období čiastočne zasahovali aj na Slovensko. Zač. 6. stor. sa tlačili do Panonie, odkiaľ ich vytlačili Avari r. 568 do severnej Itálie, ktorá je po nich pomenovaná - Lombardia. Tu skončili neslávne, asimilovali sa s Frankmi. Za Karola Veľkého 755 bola potlačená posledná vzbura Longobardov.

6. Už v 5. stor. je dochovaná aj prítomnosť OSTROGÓTOV na východnom, strednom i juhozápadnom Slovensku.

GEPIDI tiahnu v pol. 5. stor. zo Sedmohradska na Potisie k Sirmiu. Na Slovensko Gepidi nezasahovali, ale rímske pramene sa zmieňujú popri Gepidoch aj o ich susedoch - o Slovanoch.

Pôvod Slovanov

Pôvod Slovanov je nevyriešený rovnako ako nie je vyriešený pôvod ďalších národov - Grékov, Etruskov.

Historické pramene spomínajúce pôvod Slovanov:

• Iordanes spomína kontakt Ostrogótov s Venétmi pred r. 375, predtým ako ich Huni vytlačili z Čiernomoria. Prokopios, Menander a Pseudomauritius spomínajú Slovanov v 6. stor., vtedy to už bol početný národ, ktorý zaplavuje východnú, južnú aj strednú Európu.
• Zmienka o Slovanoch sa hľadá už aj u Herodota: podľa prvej verzie opisujúc Skýtiu spomína Herodotos niekoľko severozápadných kmeňov, z ktorých sú Oráči niekedy považovaní za Praslovanov; podľa druhej verzie sa za pôvodných Slovanov pokladajú Venéti, ktorých Herodotos uvádza v oblasti severnej Itálie.
• Mladší autori Livius, Tacitus, Ptolemaios uvádzajú už ich sídla na severe - Visla, Balt. Pravdepodobne bližšie nediferencovaný kmeň Venétov sa rozdelil na dve časti - jedna časť sídlila v severnej Itálii, druhá odišla na sever, kde splynuli s tamojším obyvateľstvom a dali im meno. Teda Venéti samotní nie sú Slovania, ale mohli to byť Slovania, ktorí prevzali od Venétov meno.

Jazykoveda sa pokúša riešiť nedostatok prameňov. Slovania patria k indoeurópskym etnikám (rozpad v eneolite na anatólske a iránske; druhá najstaršia diferenciácia jazykov ich rozdelila na arménske, grécke a trácke). Pragermánsky jazyk sa formoval v prvej polovici 1. tisícročia pnl., praslovanský je mladší - oddeľuje sa v polovici 1. tisícročia, od konca 1. tisícročia do 3.-5. stor.n.l. sa vytvárajú slovanské dialekty. Praslovanský jazyk bol už v 1. tisícročí čiastočne diferencovaný v závislosti od kontaktu s inými etnikami. Jazykové výpožičky sú najčastejšie baltské, pravdepodobne boli Slovania dlhé obdobie susedmi baltských národov. Ďalšie výpožičky sú germánske, iránske, trácke a keltské.

Antropológia vychádza z teórie, že Slovania by sa mali vzhľadovo preukazovať ako jednotní. Znaky typické pre slovanské obyvateľstvo sa hľadajú v oblastiach, o ktorých sa predpokladá, že by mohli byť pravlasťou Slovanov. Problémom je však žiarové pochovávanie, ktoré až donedávna znemožňovalo určiť genetický typ.

Najdôležitejším prameňom je archeológia. Existujú určité spoločné znaky etnografického charakteru, vďaka ktorým možno nálezisko prisúdiť určitému obyvateľstvu:

• - pohrebný rítus (prevažne žiarový);
• - spôsob bývania (štvorcová jama, zahĺbená zemnica, polozemnica s pieckou v rohu);
• - výroba keramiky (ručne, otrasné hrnce).

Pri skúmaní Slovanov sa predovšetkým vychádza zo známych slovanských štátov (8.-9. stor.). Z antických a byzantských prameňov poznáme 6.-7. stor., ktoré je obdobím rozchodu. Pred 6. stor. sú na celom slovanskom území dve zložky:

• evidentne neslovanské (napr. západné Poľsko, Čechy, severovýchodné Nemecko, Balkán, Slovensko - s výnimkou azda časti východného Slovenska);
• alebo zmiešané (južné Rusko, východné Poľsko). Na Ukrajine bola kultúra čerňachovská: okrem Slovanov tu boli aj Góti a staršia sídelná vrstva (Sarmati, Skýti, Dáci), ale časom prevládajú slovanské prvky - ostatní sa asimilovali; Slovania ich premnožili. Aj kyjevská kultúra je tiež zmiešaného charakteru - aj tu dochádza k pohlcovaniu pôvodného obyvateľstva Slovanmi.

MIGRÁCIA SLOVANSKÉHO OBYVATEĽSTVA:

• východné Slovensko - osídlené z východu, východokarpatskými priesmykmi
• severné Slovensko - osídlené moravskými priesmykmi
• prevažná časť Slovenska - osídlená z juhu, z Balkánu, proti toku riek (to je závažný rozdiel oproti Čechám, ktoré boli osídlené z Poľska a severovýchodného Nemecka)

Slovania a Avari

Prítomnosť najstarších Slovanov dokumentujú žiarové hroby a zahĺbené jamy - polozemnice. O schopnostiach Slovanov tieto pamiatky hovoria málo - žiarové hroby sú chudobné, skromne vybavené. Nevieme si utvoriť ani predstavu o ich kontaktoch - obchodných či územných, ktoré mali s rímskou ríšou. Situácia sa mení objavením sa kostrových hrobov na južnom Slovensku. Hroby sú bohato vybavené, sú dokladom kontaktu s rímskym i byzantským územím. Zmena pohrebného rituálu pravdepodobne súvisí s príchodom Avarov. Dlho sa skúmala otázka, kto bol prvý na strednom Dunaji - Avari či Slovania? Podľa výsledkov dnešných bádateľov časť Slovanov tu bola už pred príchodom Avarov, ďalšie prúdy pravdepodobne pribudli s ich príchodom.

AVARI bol kočovný kmeňový zväz. Boli to nomádi, živiaci sa chovom dobytka, koní. Avari boli stotožňovaní s kmeňmi známymi na východe ako Warovia, Chun alebo Heftaliti. V súčasnosti za najpravdepodobnejšie pokladá, že patrili do kmeňového zväzu Žuan-Žuan, ktorý žil niekde v centrálnej Ázii. Za neznámych okolností sa rozpadol a časť migrovala na západ. Európske pramene uvádzajú Avarov r. 558 - do Konštantínopolu prišlo avarské posolstvo mužov s dlhými vlasmi, ktorí sa dozadovali prijatia u cisára Justiniána a spísania zmluvy, ktorá by im zabezpečila prídel úrodných miest. Bola spísaná federálna (spojenecká) zmluva, v ktorej sa im cisár zaväzuje za preukázané služby poukazovať aj finančnú podporu. Avari sa zúčastňovali bojových akcií v oblasti Čierneho mora ako spojenci Byzancie a slúžili aj ako žoldnieri v cisárskom vojsku. V roku 568 im cisár Justinus odmietol ďalej vyplácať ročnú podporu, tak sa obrátili na sever a uzavreli zmluvu s Longobardmi, ktorí sídlili v Panónii. Sľúbili im pomoc v boji proti Gepidom, ktorí sídlili v Potisí. Longobardi sľúbili Avarom územie Panónie, keď sa im podarí Gepidov zlikvidovať. Po porážke Gepidov Avari obsadili územie medzi Dunajom a Tisou - toto územie sa stalo na dve storočia centrom avarskej ríše. (rovnako bolo centrom aj ríše Hunov). Longobardi opustili Panoniu a odtiahli do severnej Itálie, Lombardie. Avari sa rozšírili na celé územie Panónie a podmanili si všetky tu žijúce etnické zložky.

Vznik avarskej ríše. Vzniká po obsadení územia medzi Dunajom a Tisou a Panónie. Ich systém vlády sa nazýva kaganát (od titulu najväčšieho avarského vládcu - kagana). Dve storočia boli Avari rozhodujúcou mocenskou silou v Karpatskej kotline a ovplyvnili aj život Slovanov. Ich typickou sídelnou formou boli hlinky - kruhové pevnosti s hradbami (vychádzali z ich predchádzajúceho spôsobu života, v prípade napadnutia sa organizovali do kruhu).

Avari boli typickí nomádi. Keď sa nomádi dostanú do úrodných oblastí, opúšťajú nomádsky spôsob života a stávajú sa poľnohospodármi - to oslabuje agresivitu nomádskych kmeňov. Preto je pravidlom, že nomádske ríše sa v troch generáciách vyčerpajú a zanikajú, alebo sa asimilujú s pôvodným obyvateľstvom a v lepších prípadoch si zachovávajú vedúcu pozíciu, v horších sa rozplývajú, nezostane po nich ani stopy (Huni, Avari):

1. generácia - dobrodružná, získáva nové územia;
2. generácia - rozpätie moci, najsilnejšia, široké územie okolo centra, najväčšie vojnové a hospodárske úspechy;
3. generácia - obdobie posledných záchvevov životnosti, stráca platnosť ich pôvodná nomádska ideológia, ktorá ich viedla k rozmachu a kedže nie je dostatočne prispôsobená prostrediu, upadá.

Prvá a druhá generácia Avarov podnikala výboje na juh smerom k Byzancii a na západ. Vzťahy s Byzanciou boli premenlivé, boli obdobia mieru, keď Byzancia vyplácala Avarov peniazmi (tributus pacis - daň mieru). A mnohokrát Avari napádali oblasti Byzantskej ríše - nie, aby ich obsadili, ale kvoli lúpeži a koristi. Na týchto lúpežných výpravách sa podieľali aj Slovania.

Kultúra Avarov. Byzantské umelecké remeslo a umenie sa silno odzrkadlili v hmotnej kultúre Avarov. Vysvetľuje sa to nielen kultúrnym vplyvom, ale aj priamou účasťou remeselníkov pochádzajúcich z Byzancie na tvorbe hmotných pamiatok - mohli to byť vojnoví zajatci alebo aj vandrujúci remeselníci (bežný zvyk v praveku, menili miesta pobytu, usídlili sa u vodcu určitého kmeňa, kde tvorili). Jedinečnou historickou pamiatkou je poklad byzantského kupca (Zemiansky vrbolok), ktorý obsahuje strieborné nádoby rôzneho druhu a šperky.

Na Slovensku sa našlo množstvo avarských hrobov. Sú kostrové, bojovníci boli pochovaní mnohokrát aj spolu s koňom či konským postrojom. Výbavu tvorili predmety typické pre avarský kroj - opasok a ozdoby konského postroja. Avari rovnako ako ostatné nomádske kmene kladú dôležitosť na výzdobu konského postroja - nášivky na remence sú bronzové, strieborné aj zlaté. Výzdoba koňa bola pestrejšia a honosnejšia ako výzdoba kroja avarských žien. Rovnako dôležitá bola aj výzdoba opasku - všetky dôležité predmety (nože, šable, potraviny, nápoje) viseli na opasku. Opasky boli zdobené rôznymi plieškami (vytepávanými alebo liatymi). Výzdobné motívy sú rastlinného alebo zoomorfného charakteru (mýtické zvieratá grify), niekedy aj antromorfného. Pravzory možno hľadať nielen v Centrálnej Ázii, ale aj Byzancii, neskorom antickom umení a iránskom (koptickom) umení, čo je dôkazom širokých kultúrnych vplyvov na Avarov, a tým aj na Slovanov s nimi žijúcich. Výber ozdobných prvkov je spájaný s totemizmom(niektoré zvieratá boli totemovými znakmi bývalých avarských kmeňov).

Vzťah Slovanov k Avarom bol premenlivý v čase aj vo vzdialenosti:

• Slovania, ktorí sa zúčasňovali na avarských výbojoch a sídlili na území, ktoré ovládali Avari;
• Slovania, ktorí žili v blízkosti avarských sídiel a ich závislosť na Avaroch sa menila v priamej úmernosti s mocou avarskej ríše;
• Slovania žijúci na vzdialenejších územiach - na sever od Avarskej ríše, kam Avari vysielali svoje posolstvá a žiadali podporu slovanských kmeňov na vojnových výpravách.

Samova ríša (623)

O sedemdesiat rokov potom, čo Avari obsadili Panoniu a dostali sa na stredný Dunaj vzniká prvý štátny útvar Slovanov- Samova ríša. Prvý písomný prameň, v ktorom sa spomína je Fredegarova kronika.

Samo bol asi franský kupec (ale mohol byť aj pôvodom Slovan, sýrsky alebo židovský obchodník, lebo Frankovia sa veľmi obchodom nezaoberali; opierajúc sa o jazykovedu meno "Samo" je známe aj v sýrčine; niektorí ho považujú za Kelta). Pre rozdrobené slovanské kmene bol najprijateľnejší cudzinec, lebo vodcovia slovanských kmeňov by neprijali vodcovstvo jedného z nich. Samo, prichádzajúci z iného prostredia, s vodcovskými schopnosťami, bol prijateľný pre všetkých. Tento spôsob prijatia cudzieho je typický pre rozpad rodového zriadenia - vojenskú demokraciu.

V súvislosti so Samovou ríšou sa spomína mesto VOGASTISBURG (hradisko), ako miesto, kde boli porazené franské vojská Dagobertove. Nevieme kde sa Vogastisburg nachádza. Rozloha Samovej ríše: juhozápadné Slovensko, južná Morava a naddunajská časť Rakúska (bolo to centrum aj bývalej Vanniovej ríše a budúcej Veľkej Moravy).

Počas Samovej vlády dosiahli obrovský hospodársky rozmach, ktorý je dokumentovaný nielen vzrastom lokalít ale aj dokladmi materiálnej kultúry z tohoto obdobia. 658 zomrel Samo a od jeho smrti až do vzniku Veľkej Moravy nie sú pramene o osude tohto územia.

Po Samovej smrti sa Samova ríša dostala do područia Avarov, ale ich moc vstúpila už do záverečného obdobia. Na prelome 8. a 9. storočia dochádza k zániku avarskej ríše. Za poslednú bitku sa považuje bitka Frankov a Alanov s Avarmi a Longobardmi v r. 799. Avari sa etnicky rozplynuli medzi obyvateľstvom bývalej Panónie a v centrálnej časti medzi Dunajom a Tisou a prestali pre Európu existovať.