HISTORY

zatiaľ žiadna linka


	PRAVEK \| STAROVEK \| STREDOVEK \| NOVOVEK \| 20.STOROČIE \| ŽIVOTOPISY
	PREHĽAD DEJÍN UMENIA pre začiatočníkov OBSAH DRUHY VÝTVARNÉHO UMENIA 1. PRAVEKÉ UMENIE 2. STAROVEKÉ UMENIE 2.1 Mezopotámia 2.2 Egypt 2.3 Antika 3. UMELECKÉ SMERY STREDOVEKU 3.1 Byzantské umenie 3.2 Staroruské umenie 3.3 Islamská kultúra 3.4 Románsky sloh 3.5 Gotika 3.6 Renesancia 4. UMELECKÉ SMERY NOVOVEKU 4.1 Barok 4.2 Najdôležitejšie umelecké smery 19.storočia 4.2.1 Klasicizmus 4.2.2 Romantizmus 4.2.3 Impresionizmus 4.2.4 Secesia 5. UMELECKÉ SMERY 20. STOROČIA 5.1 Umenie do prvej svetovej vojny: 5.1.1 Fauvizmus 5.1.2 Kubizmus 5.2 Prvá svetová vojna: 5.2.1 De Stijl 5.2.2 Dadaizmus 5.3 Medzivojnové umenie: expresionizmus a počiatky abstraktného umenia 5.3.1 Konštruktivizmus 5.3.2 Expresionizmus 5.3.3 Surrealizmus 5.4 Umenie po druhej svetovej vojne (po roku 1945): 5.4.1 Abstraktný expresionizmus (Abstrakcionizmus) 5.4.2 Pop-Art 5.5 Architektúra 20. storočia 5.5.1 Architektúra do druhej svetovej vojny 5.5.2 Architektúra po roku 1945 DRUHY VÝTVARNÉHO UMENIA Výtvarné umenie zahŕňa tri základné druhy - architektúru, sochárstvo a maliarstvo. K umeniu však môžeme priradiť i kresbu, grafiku, fotografiu, úžitkové umenie (umelecké remeslá, dizajn) a ďalšie. Architektúra (staviteľské umenie): svetská (hrady, zámky, kaštiele, paláce, divadlá, múzeá); náboženská = sakrálna (chrámy, kláštory, kaplnky). Sochárske dielasú umelecké obrazy vytvorené z kameňa, dreva, hliny alebo kovu. Poznáme rôzne formy sochárskych diel, napr. busta (sochársky portrét), súsošie (súbor postáv) alebo plastika (sochárske dielo odliate do kovu alebo opracované dlátom). K rozličným druhom plastiky patria reliéf (plastika spojená s pozadím, z ktorého vystupujú jej vypuklé formy) a terakota (plastika zhotovená z hliny a vypálená). Formy prejavu maliarstva: monumentálne maliarstvo (fresky, mozaiky) dotvára architektúru; freska je nástenná maľba na vlhkú omietku, mozaika sa tvorí spájaním farebných kúskov (kociek) kameňa, skla alebo glazúrovanej farebnej keramiky, ktoré sa upevňujú do vrstvy malty alebo tmelu; maľba na skle = vitráž, figurálna a ornamentálna výzdoba okien z rôznofarebných sklenených plôch, navzájom pospájaných olovenými pásikmi; žánrové obrázky (druh maliarstva zobrazujúci výjavy z každodenného života; podľa sociálnej vrstvy a životného prostredia zobrazených postáv sa hovorí o dvorskom, meštianskom, vojenskom alebo roľníckom žánri); historická maľba (scénické obrazy a grafiky na námety historických udalostí, patria sem aj mýty, ságy, literárne predlohy a v kresťanskom umení biblické udalosti; najväčšiu obľubu dosiahla v romantizme 19. storočia.); portréty; krajinomaľba; zátišia; K maliarstvu patrí aj grafika - kresby, rytiny, plagáty. Je najčastejšie jednofarebná. 1. PRAVEKÉ UMENIE Architektúra Najzvláštnejšou pravekou architektonickou pamiatkou sú megalitické stavby zhotovené z neopracovaných balvanov (Stonhenge). Sochárstvo Najrozšírenejšími pravekými soškami sú sošky žien - venuše. Nezobrazujú ženu ako ideál krásy, ale ako matku. Jedna z najznámejších venúš je Moravianska venuša, nájdená v obci Moravany nad Váhom pri Piešťanoch (najvýznamnejšie nálezisko lovcov mamutov na Slovensku). Maliarstvo Do maliarstva zahŕňame kresby na stenách jaskýň, zobrazujúce väčšinou zvieratá - lovené a uctievané. Jaskyne boli zároveň svätyňami. Najznámejšie jaskynné maľby sú v jaskyniach Altamira v Španielsku a Lascaux vo Francúzsku. 2. STAROVEKÉ UMENIE 2.1 MEZOPOTÁMIA - "medziriečie", územie medzi riekami Eufrat a Tigris, dnešný Irak sa pokladá za kolísku civilizácie Obyvatelia Mezopotámie mali klinové písmo, znaky, ktoré vyrývali do kameňa alebo hlinených doštičiek. Mali nedostatok stavebného materiálu, ale dostatok hliny , preto vyrábali nepálené hlinené tehly, z ktorých stavali svoje budovy. Vynašli oblúk a oblúkovú klenbu. Budovali rozsiahle paláce a chrámy so stupňovitými vežami = zikkuratmi; najznámejší zikkurat je chrám v Babylone - "babylonská veža". Babylon sa preslávil aj Ištarinou bránou z glazúrovaných tehál: jej výzdoba zobrazuje svätého býka Sumerov vedľa draka, ktorý bol symbolom babylonského boha Marduka. Visuté záhrady kráľovnej Semiramis v Babylone boli podkladané za div sveta. 2.2 EGYPTSKÉ UMENIE úzko súvisí s náboženstvom a vierou v posmrtný život. Architektúra Egypťania stavali dva druhy stavieb: pyramídy - kráľovské hrobky; prvá pyramída bola stupňovitá pyramída v Sakkare, ostatné sú ihlanovité pyramídy s hladkými stenami, najznámejšie a najväčšie pyramídy sú pyramídy faraónov 4. dynastie v Gíze ; v strede pyramídy bol sarkofág s múmiou. chrámy - sídla bohov, ku ktorým viedla cesta na obidvoch stranách lemovaná sfingami a ukončená dvoma mohutnými stĺpmi - obeliskami. Za stĺpmi boli kolosy, obrovské sochy sediacich panovníkov. Sochárstvo sfingy - ležiace telo leva s ľudskou hlavou kolosy - sochy sediacich kráľov v nadživotnej veľkosti Maliarstvo bolo súčasťou architektúry - výzdoba stien chrámov, hrobiek. Realisticky zobrazovalo život otrokov, roľníkov, rybárov, náboženské obrady, bojové scény, udalosti zo života kráľov. Egypťania nepoznali perspektívu, maľovali plošne, postavy zachytávali zboku. 2.3 ANTICKÉ UMENIE spoločné označenie pre umenie starovekého Grécka a Ríma Sochárstvo Gréci vynikli z hľadiska výtvarného umenia v sochárstve, menej v maliarstve: mali dostatok materiálu: mramor, kovy (odlievali sochy väčšinou z bronzu); schopných sochárov; stavali stavby z kameňa, neomietali ich, preto sa nedalo na ne maľovať, stavby vyzdobovali predovšetkým sochami alebo reliéfmi; sochy umiestňovali nielen dovnútra, ale aj von. grécki sochári zobrazovali telo postáv veľmi realisticky, dodržiavali proporciu tela, realisticky zobrazovali svalstvo i účesy na hlavách, iba tvár je idealizovaná, krásna, bez jedinej chybičky (realistické telo, realistický účes, idealistická tvár); postavy zobrazovali väčšinou nahé (obyčajných ľudí), s výnimkou bohov, tých sa neodvážili zobraziť nahých – majú prekrásne rúcho; Najväčším gréckym sochárom bol Feidias, ktorý riadil výzdobu Aténskej Akropole; jeho najznámejšími sochami sú „Athéna Parthenos“ a „Zeus Olympský“ (div sveta, ktorý sa nachádzal v Olympii, dejisku olympijských hier). Rímske sochárstvo nadviazalo na grécke, ale v obľube boli i portréty známych osobností (významným sochárskym dielom je jazdecká socha Marca Aurélia, ktorá je dodnes v Ríme) Maliarstvo Antické maliarstvo poznáme dosť málo, známe je predovšetkým grécke vázové maliarstvo. Vázy boli vyzdobované geometrickými, rastlinnými i živočíšnymi ornamentami, neskôr sa uplatnila i scénická výzdoba (z gréckych povestí ale i zo života obyčajných ľudí). Používali tri farby – bielu, čiernu a červenú, nikdy však nekombinovali tri dokopy, iba dve z nich. Rimania obľubovali fresky; prvé rímske fresky sa však našli až v 18.stor. v Taliansku, keď boli objavené mestá Herkuláneum a Pompeje, zasypané v staroveku výbuchom sopky Vezuv. Tieto vykopávky ovplyvnili zrod klasicizmu v novoveku. Architektúra Gréci stavali otvorené stavby, veľká časť pozostávala zo stĺporadia. Na stĺpoch spočíval trojuholníkový štít - tympanon. V gréckej architektúre roznávame tri stavebné slohy, ktoré rozlišujeme podľa tvarov stĺpov - dórsky, iónsky, korintský: Dórsky sloh je najstarší (8.-7.st.pred K.) - dórsky stĺp je najjednoduchší, smerom nahor sa zužuje, nemá podstavec (pätku), žliabkovaný driek vyrastá rovno z podlahy, hlavica má tanierový tvar. Iónsky sloh (6.-5.stor. pred K.) – iónsky stĺp je štíhlejší a vyšší, driek je všade rovnako široký, má podstavec (pätku), hlavicu tvorí prstenec; iónske stĺpy boli neskôr nahradené stojacimi ženskými figúrkami - karyatídami. Korintský sloh sa objavil v 4. stor. pred K. – je podobný iónskemu, líši sa len bohato zdobenou hlavicou – má tvar kvetinového koša alebo kalicha s akantovými listami. Ako materiál používali Gréci kameň a mramor. Stavali predovšetkým chrámy, ktorými si uctievali bohov, obľúbené boli divadlá, štadióny. Obytné domy boli jednoduché, z tehál. Rimania používali kameň a tehly. Budovali množstvo verejných stavieb - cesty, vodovody, kúpele, divadlá, amfiteátre, víťazné stĺpy a oblúky na oslavu cisárov, obytné domy, paláce, vily. 3. UMELECKÉ SMERY STREDOVEKU 3.1 BYZANTSKÉ UMENIE Rozdelením Rímskej ríše na konci 4. stor. na východnú a západnú, vzniká na východe nová ríša – Byzantská, ktorá reprezentuje rímske tradície. Rozchádza sa so západom, vracia sa k starej gréckej kultúre. Konštantínopol sa stáva hlavným mestom východnej kresťanskej cirkvi (pravoslávnej, ortodoxnej). Hlavnou stavbou byzantskej architektúry je chrám Božej Múdrosti – Hagia Sofia v Konštantínopole (Carihrad, Istambul). Vnútro chrámu bolo bohato zdobené stĺpmi a mozaikami. Pamiatkou byzantskej architektúry je aj chrám sv. Marka v Benátkach. Sochárstvo sa obmedzovalo prevažne na drobné zlatnícke práce a rezby zo slonovej kosti. Maliarstvo našlo uplatnenie v mozaike. Mozaika bola veľmi rozšírená už koncom rímskeho obdobia medzi bohatými Rimanmi a dosiahla dokonalosť v byzantskom umení. Rimania zdobili mozaikou podlahy; malé mozaikové kamienky sa podľa predlohy kládli na vrstvu čerstvej omietky, pri výzdobe stien však uprednostňovali fresku. V Byzancii sa rozvinula aj nástenná mozaika z farebných mozaikových kamienkov zo skla. V Byzancii boli veľmi rozšírené maľby svätých – ikony. Po páde ríše Turci nezničili byzantské chrámy, islam ich prevzal a čerpal z nich vzory pri stavbe mešít. 3.2 STARORUSKÉ UMENIE Staroruské umenie datujeme od vzniku Kyjevskej Rusi v 10. storočí až po založenie Petrohradu v roku 1703. Keďže kyjevské kniežatá prijali východné – byzantské (pravoslávne) kresťanstvo, byzantský vplyv sa odzrkadlil aj v umení. Podľa byzantského vzoru stavali bohato zdobené chrámy s kupolami, z ktorých najvýznamnejší je chrám sv. Sofie v Kyjeve zdobený mozaikami a freskami . Po zjednotení Ruska sa centrom krajiny stáva Moskva, kde najtypickejšou pamiatkou staroruského umenia je chrám Vasilija Blaženého. V Rusku boli populárne ikony umiestnené na drevenej vyrezávanej stene, ktorá oddeľovala oltár od veriacich. Ikony boli aj častou výzdobou domácností, väčšinou pochádzali od anonymných autorov. Najznámejším maliarom ikon bol Andrej Rublev. 3.3 ISLAMSKÁ KULTÚRA 3.3.1 Islamská ríša Arabov Vznik islamu sa datuje rokom 622, keď prorok Mohamed vykonal púť z Mekky do Mediny. Šíril náboženstvo všetkými prostriedkami, aj násilým, vojenskou silou. Podrobil si Arabský polostrov a po jeho smrti kalifovia (moslimskí panovníci) pokračovali vo vojnách. V roku 750 už siahala islamská ríša od Pyrenejí po Indus. Arabská kultúra prebrala mnoho z podmanených kultúr - grécku filozofiu, perzskú astronómiu, indickú matematiku, arabskí obchodníci spoznali v Číne papier, kompas i pušný prach. Ako každé nové náboženstvo potreboval aj islam kultové miesto, akým bol pohanský chrám či kresťanský kostol. Preto vznikla mešita. Islam nepozná kňazov len učiteľov, ani oltáre. Preto sú mešity iba akési veľké halové priestory chránené pred zlým počasím strechou. Výklenok v stene označuje smer modlidieb. Stena je orientovaná k Mekke, ku ktorej sa veriaci modlia. Rozmernosť chrámu a výzdoba svedčia o moci islamu. Budovy nie sú vyzdobené figurálnym umením, ale písmom. Korán zobrazuje Božie zjavenia prorokovi Mohamedovi a predstavuje základný kameň islamského umenia. Po arabsky napísaný text Koránu sa vždy starostlivo chránil pred poškodením, prípadne jazykovými či štylistickými úpravami, dokonca len nedávno bol povolený jeho preklad do iných jazykov. Mohamed zakázal modlárstvo v podobe zobrazovania ľudskej postavy, preto sa v islamskej kultúre nevyvinulo figurálne umenie. Zobrazovanie postáv a scén zo všedného života bolo zakázané. Namiesto toho sa na výzdobu budov, dokonca aj úžitkových predmetov používali výroky z textu Koránu. Najuznávanejšími umelcami moslimského sveta sa stali kaligrafi (majstri krásneho písma). Pri pozornom skúmaní si možno povšimnúť, že zložité mozaikové vzory v islamských mešitách sú vlastne vždy posvätné texty napísané obdivuhodným kaligrafickým umením. Použitie prorokových slov ako dekoratívneho motívu namiesto sakrálnych obrazov svedčí o širokej znalosti Koránu v islamskom svete. V protiklade k súdobému kresťanskému Západu, kde prístup k Biblii mali len kňazi, pravý veriaci moslim musel vedieť čítať a písať, aby sa mohol naučiť čo najviac veršov z Koránu naspamäť. Jednou z prvých mešít je Skalný dóm v Jeruzaleme, dostavaný 691, nádherná stavba, ktorá symbolizuje novú moc islamu. Od dávnych čias tu stála svätyňa, najskôr Šalamúnov chrám, ktorý zničili Rimania v roku 70, potom Herodesov chrám. Svätyňa chránila kameň, na ktorom podľa legendy chcel Abrahám obetovať syna Izáka. Podľa novej islamskej tradície odtiaľto vystúpil Mohamed do nebies. Miesto má preto rovnako veľký význam pre židov, kresťanov i moslimov. Ďalším strediskom islamskej kultúry sa stalo mesto Bagdad, založené v roku 763 na kruhovom pôdoryse s priemerom dva kilometre. Kalifov palác a mešita v strede mesta symbolizovali kalifovu moc v islamskom svete. Obchody boli postavené po okraji. V Bagdade bolo založené i observatórium a univerzita, tu sa prekladali diela starovekých autorov i Ptolemaiove geografické práce, veľmi významné pre moslimov, veď každý veriaci musel vedieť, ktorým smerom leží Mekka. Od centra islamskej ríše Bagdadu bolo veľmi vzdialené Španielsko. Napriek tomu tu vznikli veľkolepé islamské stavby. Španielsko bolo súčasťou islamskej ríše a ležalo na hranici kresťanského sveta. Arabi si dali mimoriadne záležať, aby ukázali kresťanom veľkosť islamu. Dôkazom toho sú i mešita v Cordóbe, jedna z najväčších mešít arabského sveta, a prekrásny palác Alhambra v Granade. 3.3.2 Dedičia islamu Po rozpade islamskej ríše koncom 10. storočia islamská kultúra nezanikla, stáva sa viac národnou kultúrou jednotlivých islamských krajín, Perzie či Indie. Najkrajšou indoislamskou stavbou je Tádž Mahál, hrobka, ktorú dal postaviť indický mogul (titul moslimského panovníka v Indii) svojej milovanej žene. Mauzóleum je postavené z tehál, obložené bielym mramorom. Na troskách islamskej ríše si v roku 1300 založili štát osmanskí Turci zo strednej Ázie. Zaberali územia patriace Arabom i Byzancii. V roku 1453 padol Konštantínopol, byzantská ríša zanikla a Hagia Sofia bola prebudovaná na mešitu. V Osmanskej ríši vládol centralizmus v architektúre i umení. Sultánov dvor sídliaci v Carihrade (Konštantínopol, Istambul) určoval, ktorý štýl platí. 3.4 ROMÁNSKY SLOH - 11. - 12. stor. - pomenovanie podľa mesta Rím (Roma) - nazývaný aj oblúkovým slohom, keďže základným prvkom románskej architektúry je polkruhový oblúk Architektúra Typické znaky architektúry: krížová klenba polkruhový oblúk jednoduchý portál (čelný vchod) hrubé múry (nedokázali odľahčiť konštrukciu, ktorá by uniesla kamenné strechy) malé okná, skromná výzdoba Stavebné pamiatky - rotundy (malé kruhovité stavby), katedrály a dómy (veľké chrámy pri biskupských sídlach), mnohé kláštory vo Francúzsku, kamenné hrady (Pražský hrad, Spišský hrad, Nitriansky hrad), väzenie Tower v Londýne, šikmá veža v Pise. Sochárstvo a maliarstvo sa uplatnilo pri výzdobe chrámov. 3.5 GOTIKA - na vznik gotiky malo vplyv bohatstvo cirkvi a cieľom umenia bolo odpútať človeka od pozemského života a pripútať ho k nadpozemskému, neskutočnému svetu. - vznik vo Francúzsku v 12. stor. Architektúra Typické znaky architektúry: štíhlosť tvarov smerujúcich nahor váha klenby nespočíva na stenách ako u románskeho slohu, ale na nosných pilieroch konštrukcie lomený oblúk na oknách, portáloch, klenbách okrúhle okná s farebnými sklami: ružice Stavebné pamiatky - katedrály v celej západnej i strednej Európe (katedrála Notre-Dame v Paríži, chrám sv. Štefana vo Viedni, Milánsky dóm, dóm sv. Alžbety v Košiciach, dóm sv. Martina v Bratislave), kaplnka Saint Chapelle, Dóžov palác v Benátkach, budovy londýnskeho parlamentu a westminsterského opátstva. Zvláštnym štýlom gotiky je pražská gotika za vlády Karola IV., ktorej najvýznamnejšími predstaviteľmi boli stavitelia Matyáš z Arrasu a Petr Parléř (chrám sv. Víta v Prahe, Karlov most, Staromestská veža v Prahe, Karlštejn). Sochárstvo malo významnú úlohu pri výzdobe chrámu; známe boli Madony (postavy Panny Márie s dieťaťom). Na Slovensku bol najvýznamnejším sochárom Majster Pavol z Levoče, ktorý zhotovoval sochy väčšinou z dreva a slúžili ako oltárna výzdoba. Maliarstvo farebná výzdoba okien knižná maľba (iluminácia) najznámejší maliar Giotto (fresky zo života sv. Františka) 3.6 RENESANCIA - 14-15. stor., vznik v Taliansku - v popredí meštianstvo, moc cirkvi a šľachty upadá - z fr. renaissaince - znovuzrodenie (antiky), návrat k antickým vzorom - záujem o prírodné vedy, objavovanie neznámych krajín, viera v človeka, jeho schopnosti (humanizmus) Architektúra základom nie je cirkevná ale svetská stavba, napr. paláce, zámky, mestské domy, radnice, opevnenia, knižnice, nemocnice opúšťa vysoké, rozsiahle priestory, snaží sa slúžiť človeku strohý, čistý sloh, takmer bez ozdôb , jednoduchý tvar charakteristickým prvkom je oblúk, ktorý sa uplatnil v arkádach (rad oblúkov spojený tenkými stĺpmi) okná majú obdĺžnikový tvar, nad ktorými sú trojuholníkové alebo oblúkovité nadstavce Na Slovensku dochádza k rozvoju renesancie za vlády Mateja Korvína. Mnohé hrady a zámky v celom Uhorsku boli upravené a prestavené v renesančnom slohu. Jednou z najkrajších renesančných stavieb je radnica v Levoči. Sochárstvo Socha sa v období renesancie oddelila od architektúry. Najgeniálnejším umelcom renesancie bol Michelangelo Buonarroti, florentský sochár, maliar a architekt (pokračoval vo výstavbe chrámu sv. Petra v Ríme a podľa jeho návrhu bola urobená kupola). Keďže predčil svoju dobu, považuje sa aj za "otca baroka". Jeho najvýznamnejšími sochami sú „Pieta“, „Dávid“, „Mojžiš“. Maliarstvo Michelangelo sa preslávil v maliarstve freskami v Sixtínskej kaplnke vo Vatikáne. Jedným z najvýznamnejších umelcov v dejinách ľudstva bol Leonardo da Vinci (sochár, staviteľ, hudobník, básnik, anatóm, fyzik, vynálezca, ale hlavne maliar). Jeho najznámejšie maľby sú „Mona Lisa“ a „Posledná večera“. 4. UMELECKÉ SMERY NOVOVEKU 4.1 BAROK - vznik koncom 16. stor. v Taliansku, rozvoj 17.-18. stor. - z portugalského slova "barocco" , perla nepravidelného, nezvyčajného tvaru - umenie absolutistického štátu a katolíckej cirkvi (jezuitské umenie, protireformačné); snaha nádherou, pompéznosťou, zložitosťou, bohatou výzdobou vyjadriť moc cirkvi i panovníka a zapôsobiť na city človeka, pritiahnuť ho naspäť do katolíckej cirkvi - súčasťou baroka, presnejšie jeho poslednou fázou je rokoko, ktorého pôvod treba hľadať v obľúbenosti porcelánu; veľké barokové izby sú nahradené menšími miestnosťami, ale bohato zdobenými ornamentami (jemné farby, nežné, drobné kvetinky), kobercami, záclonami; obľúbeným ozdobným prvkom bola lastúra, ktorá dala rokoku pomenovanie ("rocaille" = lastúra); rokoko sa prejavilo hlavne v umeleckých remeslách (pri spracúvaní dreva, kovu, výrobe porcelánu, keramiky); Architektúra pokojné a jednoduché stavby renesancie boli nahradené zložitými, bohato zdobenými stavbami jednoduché renesančné okno sa láme, pravidelná línia nahradená krivkou pri renesančnej stavbe sa všetko dalo obsiahnuť jedným pohľadom, pri baroku je nemožné obsiahnuť celú bohatosť stavby a výzdoby naraz umenie musí pôsobiť na človeka na jeho citovú stránku, je mystické, hlboko náboženské (kupolami a oknami preniká svetlo, ktoré osvetľuje fresky s anjelmi a vytvára ilúziu nebies) Stavebné pamiatky - vzniklo veľa cirkevných stavieb, kostolov, kláštorov, ale aj palácov, napr. kolonáda sv. Petra v Ríme, kostoly sv. Trojice a Alžbetiniek v Bratislave, zámok vo Versailles, viedenské zámky Belvedere a Schőnbrunn, Grassalkovichov palác v Bratislave, v Komárne sú to kostol sv. Ondreja, kostol pravoslávnej srbskej cirkvi, kaplnka sv. Jozefa. Za najvýznamnejšieho barokového architekta sa pokladá Bernini, taliansky sochár, architekt, ktorý pokračoval vo výstavbe chrámu sv. Petra (samotný chrám je renesančný, kupola Michelangelova). Bernini je autorom slávnej barokovej kolonády pred chrámom sv. Petra. Maliarstvo a sochárstvo plnili predovšetkým funkciu výzdoby. Ale vznikli aj pozoruhodné sochárske a maliarske diela. Najslávnejšími maliarmi boli zakladateľ talianskeho baroka Caravaggio, Španiel Velasquez (portrétista kráľ. dvora, vynikajúci maliar-psychológ, dokázal zachytiťvnútro človeka) a Flám Rubens. Rubens je považovaný za najväčšieho barokového maliara. Obľuboval ženské portréty a krajinomaľbu. Významnými sochárskymi pamiatkami sú morové stĺpy - po celom Rakúsku zač. 18. stor. vznikli morové stĺpy (väčšinou súsošia svätých) ako pamiatka na obete moru (komárňanský stĺp sv. Trojice, 1715). Do obdobia baroka sa zaraďuje niekedy aj dielo španielskeho maliara, portrétistu, grafika Francisca Goyu. Rovnako ako Michelangelo, aj Goya prerástol svoju dobu a jeho diela by mohli byť zaradené skôr ku klasicizmu. Témou jeho obrazov sú väčšinou ľudia, hrôzy vojny a zvrhlosti, ktorých sú ľudia schopní sa dopustiť. S nešetrným realizmom kreslil príslušníkov španielskeho kráľovského dvora, chorých v blázinci a zobrazoval aj utrpenie Španielov počas bojov s napoleonovými vojskami. 4.2 Najdôležitejšie umelecké smery 19. storočia V 19. storočí sa končí jednota umenia; umenie sa štiepi - architektúra, sochárstvo i maliarstvo si hľadajú vlastný umelecký štýl, formu vyjadrovania. ARCHITEKTÚRA 19. STOROČIA návrat k minulosti : klasicizmus – historizmus vzbura proti minulosti:secesia priemyselná revolúcia: funkcionalizmus (inžinierske a skeletové stavby, prvé mrakodrapy) Architektúra 19. storočia sa vracia k stavebným prvkom predchádzajúcich slohov - klasicizmus nachádza vzor v antike, historizmus v stredoveku (=neorománsky sloh, neorenesancia a neogotika). Zaujímavou pamiatkou klasicistického stavebného slohu je katolícky kostol sv. Rozálie v Komárne, postavený v roku 1848 podľa vzoru rímskych rotund. Dôkazom toho, že sa architektúra druhej polovice 19. storočia vracia aj k renesancii a gotike sú i ďalšie stavby v Komárne - neorenesančné budovy radnice a súdu a budova Dôstojníckeho pavilónu postavená v neogotickom štýle - v štýle anglickej gotiky. Koncom 19. storočia opvlyvnili architektúru dva významné umelecké smery: secesia a funkcionalizmus. Klasicizmus bol vyjadrením odporu voči baroku,tak kopíroval minulosť, že prerástol až do historizmu (neo-„štýly“). Proti klasicizmu a historizmu, proti minulosti a jej hodnotám sa búrila secesia. Secesia - Jugendstil v Nemecku, Modern Style v Anglicku - bolo výtvarné umenie na prelome 19./20. storočia, pre ktoré je charakteristická presýtenosť dekoratívnych, ornamentálnych prvkov, plynulosť línií, vlnoviek, kriviek, plôch a uplatnenie prírodných tvarov,listov, kvetín, ľudských figúr, zvieracích motívov. Jedným z najslávnejších secesných architektov bol španielsky architekt Antonio Gaudí, ktorého kostol Sagrada Familia v Barcelone zostal nedokončený. Gaudí spojil secesné formy so stredovekými španielskymi a arabskými a novými motívmi, ktoré sa zrodili v jeho fantázii. Vytvoril diela, ktoré často pripomínajú formy z rastlinnej ríše, najmä neprítomnosťou rovných plôch stien a pravých uhlov. Priemyselná revolúcia – využitie pary, neskôr elektrickej energie - priniesla so sebou nové stroje, zlepšenia v oblasti dopravy, sťahovanie ľudí z vidieka do miest za prácou. Tieto zmeny – predovšetkým rozvoj miest - ovplyvnili i architektúru koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Budujú sa továrne, obchodné domy, kancelárie, stanice, široké bulváre, obrovské haly (podoba stavby sa čo najviac prispôsobuje jej funkcii). Ako materiál sa používajú železo a sklo. Železnými konštrukciami vynikol Gustav Eiffel, konštruktér Eiffelovej veže v Paríži. Dopyt po kancelárskych priestoroch, stúpajúce ceny pozemkov, nútili architektov a inžinierov stavať čoraz vyššie budoby (po vynájdení výťahu). Rovnako ako gotickí kamenári dokázali aj americkí architekti prostredníctvom skeletovej stavebnej metódy stavať stále vyššie a vyššie budovy. Mrakodrapy sa stali symbolmi hospodárskeho rozmachu v USA. MALIARSTVO A SOCHÁRSTVO 19. STOROČIA návrat a oslava minulosti – klasicizmus (+empír), romantizmus odklon od minulosti, hľadanie „novej cesty“, nových prostriedkov vyjadrovania – impresionizmus a secesia V maliarstve boli najvýznamnejšími smermi 19. storočia romantizmus, impresionizmus a napokon secesia. Začiatkom 19. storočia sa klasicistické sochárstvo inšpirovalo antickou plastikou. Zameriavalo sa hlavne na krásu ľudského tela (sochár Antonio Canova zobrazil Napoleonovu sestru ako Venušu: „Paolina Borghese ako Venuša“). Romantické sochárstvo a maliarstvo sa zas inšpirovalo prírodou a hrdinskou minulosťou; veľmi ovplyvnilo ruské sochárstvo – vznikajú sochy slávnych panovníkov Petra I., Ivana Hrozného. Romantizmus sa v architektúre prelína s historizmom. Impresionistické sochárstvo reprezentuje najväčší sochár 19. storočia Pierre Rodin, ktorý považoval za základ činnosti prírodu, čoho dôkazom sú i jeho slová: „čo je v prírode pravdivé, je krásne“. Ľudské telo mu bolo najvhodnejším prostriedkom, ktorým sa snažil vyjadriť každý vnútorný duševný stav. Tvoril bronzové sochy, pri ktorých obnovil starú techniku modelovania v hline. Úmyselne zanechával na hotových sochách stopy opracovania – odtlačky prstov a nástrojov. Tým sa podstatne odlišovali od diel so starostlivo vyhladeným povrchom. Využíval náboženské, historické a literárne motívy, prostredníctvom ktorých vyjadroval celú šírku ľudských pocitov, počínajúc utrpením a bolesťou až po radosť a slávu („Sv. Ján Krstiteľ“, „Balzac“, „Občania z Calais“). 4.2.1 KLASICIZMUS Naposledy sa prejavila jednota umenia v prvom slohu 19. storočia - klasicizme a empíre. Potom už v Európe nenachádzame umenie, ktoré by ovplyvnilo celé výtvarné umenie. Klasicizmus je umeleckým smerom konca 18. a začiatku 19. storočia. Klasicizmus, prvý štýl 19. storočia, ovplyvnil predovšetkým architektúru, ale aj niektoré maliarske a sochárske diela. Nachádza vzor v antike (podobne ako renesancia) a snaží sa obnoviť krásu a jednoduchosť antiky, hlavne v architektúre (kopírovala však iba vonkajšie časti antických prvkov, napr. stĺpy, často nezachytila pravú podstatu antiky). Známym príkladom klasicistickej stavby je Biely dom vo Washingtone. Obdobie klasicizmu bolo veľmi ovplyvnené archeologickými vykopávkami starovekých kultúr, predovšetkým vykopávkami v Herculaneu a v Pompejach. Bolo vyjadrením meštianskeho odporu voči dvorskému baroku. So vzrastajúcou „archeologicou vernosťou“ antickým predlohám, dosahujúcou až úroveň kópie prerastá klasicizmus v architektúre okolo pol. 19. stor. do ďalšieho umeleckého štýlu - historizmu (neo-novorenesancia, novorománsky štýl). Súčasťou klasicizmu je aj empír (klasicistické obdobie Napoleonovej vlády vo Francúzsku, akýsi oficiálny sloh cisárstva; jednoduché tvary na mohutné stavby, napr. víťazný oblúk v Paríži podľa vzoru rímskych cisárov). Jedným zo zakladateľov francúzskeho klasicizmu bol Louis David, francúzsky maliar, prívrženec a portrétista francúzskej revolúzie i Napoleona. 4.2.2 ROMANTIZMUS Klasicizmus nemal dlhé trvanie. Ako reakcia na suchý a príliš triezvy klasicizmus vzniká na prelome 18.-19. storočia romantizmus. Romantizmus sa prejavil predovšetkým v maliarstve, sochárstve a literatúre, kým architektúra v tom čase nadviazala na vzory stredovekého staviteľstva, najmä na gotiku a románsky sloh. Romantizmus znamenal úplný odklon od antiky, jeho základnou črtou bolo vyzdvihovanie ľudského citu, dôraz na vnútorné ľudské pocity, keďže spoliehanie sa na rozum sa ukázalo ako jednotvárne. Dôraz na citový život sa pokladal za vlastnosť románskych národov, tak dostal názov romantizmus. Romantickí umelci sa inšpirovali hrdinskou minulosťou, slávnymi synmi národa, obľubovali historické maľby. Najvýznamnejším romantickým maliarom bol Francúz Eugene Delacroix ("Sloboda vedie ľud", "Vraždenie na ostrove Chiu"), v Anglicku bol populárny William Turner. 4.2.3 IMPRESIONIZMUS Impressionizmus vznikol vo Francúzsku. Maliari sa vracajú k prírode. Odchádzajú z Paríža na vidiek, potrebujú pomoc prírody, aby mohli maľovať. Nedokážu prekonať starých majstrov iba iným videním sveta, preto menia techniku – snažia sa maľovať inak. Začína obdobie hľadania (Picasso prekonal niekoľko období, aby sa naučil vyjadrovať a prepracoval sa až ku kubizmu). Ich obrazy sú zmesou škvrniek a rozmazaných plôšok, až pri odstupe od obrazu môžeme nadobudnúť ten správny dojem. Dojem – impresia, snaha zachytiť okamih sú podstatou impresionistických obrazov. Maliari sa snažia zobraziť krajinu alebo predmet v určitom okamihu; obraz sa pod vplyvom okolností mení každú chvíľu, preto napr. maľujú často tie isté motívy v iných ročných obdobiach. Napriek tomu, že sa impressionisti zjednotili pod jedným názvom, jednota existovala len navonok. Otcom impresionizmu je nazývaný Eduard Manet, známe sú jeho maľby „Raňajky v tráve“ a „Olympia“. Claude Monet maľoval vo voľnej prírode, pričom v rozličnom ročnom období sa snažil zachytiť náladu krajiny. Jeho maľba „Impresia: Východ slnka“ dala pomenovanie celému hnutiu. Edgar Degas žil medzi divadelnými tanečnicami, ktoré boli hlavným motívom jeho obrazov. Pochádzal z majetnej šľachtickej rodiny a zobrazoval zábavu horných vrstiev. Vincent van Gogh, hlboko ovplyvnený japonskými drevorezbami, vo svojich obrazoch ukazoval jasnými farbami krásu predmetov, krajiny. Obľuboval portréty, zátišia. Jeho najslávnejším obrazom sú „Slnečnice“. Paul Gaugin žil dlho na Tahiti, kde sa nechal inšpirovať mytologickými motívmi. Za najväčšieho maliara 19. storočia je pokladaný Paul Cezanne. Jeho metóda nechať splynúť priestor a formu do mozaikovej štruktúry farebných plôch mala výrazný vplyv na rané kubistické diela Picassa a Braqua. 4.2.4 SECESIA Je výtvarným smerom prelomu 19. a 20. storočia. Prejavila sa v maliarstve, architektúre i úžitkovom umení. Usilovala sa o spojenie architektúry s ostatnými druhmi umenia, čo sa odráža v plastickej výzdobe secesných stavieb. Uplatnením prírodných tvarov, listov, kvetín, ľudských figúr a zvieracích motívov sa snažila prekonať tradície a odchýliť sa od historických slohov. Slovo „secesia“ znamená rozkol, odštiepenie od tradičného. Objavila sa v mnohých európskych krajinách, aj keď pod iným pomenovaním – napr. ako „Jugendstil“ v Nemecku, „Modern Style“ v Anglicku. Secesiu charakterizuje presýtenosť ornamentálnych prvkov; napr. v Belgicku a vo Francúzsku prevládali kvetinové vzory, v Rakúsku a Škótsku geometrické formy. K najznámejším secesným maliarom patria český maliar Alfons Mucha a priateľ impresionistov Francúz Henri Toulouse-Lautrec. V Španielsku sa preslávil architekt Antonio Gaudí, ktorého kostol Sagrada Familia v Barcelone zostal nedokončený. 5. UMELECKÉ SMERY 20. STOROČIA Priemyselná revolúcia a prvá svetová vojna otriasli tradičným poriadkom. Charakteristickým znakom umenia prvej polovice 20. storočia je to, že sa zrieklo tradičných ideálov krásy a začína hľadať nové formy, ciele - púť na ktorú sa vydali už impressionisti a secesionisti. Spoločným znakom všetkých umeleckých škôl („-izmov“ a „avantgárd“=„moderných štýlov“) je odpor voči tradičnému umeniu, tradičným spoločenským hodnotám. 5.1 Umenie do prvej svetovej vojny: Začiatkom storočia na impresionizmus nadviazali fauvizmus a kubizmus, najvýznamnejšími medzivojnovými maliarskymi štýlmi boli expresionizmus, dadaizmus a surrealizmus. Vplyv kubizmu a surrealizmu možno nájsť aj v dielach iných maliarov; vyjadrovacie prvky týchto smerov prevzali aj iné smery a umelci. 5.1.1 FAUVIZMUS Fauvizmus bol expresionistický smer moderného francúzskeho maliarstva, ktorý nadviazal na techniky impresionizmu – Cezannovu štruktúru obrazu, Gauguinove nanášanie farby, van Goghov expresívny spôsob maľby. Napriek spôsobu maľby a úzkemu vzťahu k impresionistickým maliarom, je viac expresionistickým, ako impresionistickým štýlom. Časovo aj štýlovo zodpovedá francúzsky fauvizmus nemeckému ranému expresionizmu. Názov je odvodený od slova „fauve“ = “divý“, keďže kombinácia jasných, žiarivých, veselých farieb vyvolávala dojem, akoby obrazy revali či zavýjali. Fauvisti vystavovali svoje diela v miestnosti, kde sa nachádzala aj jedna tradičná socha a istý kritik pri vstupe do miestnosti a pohľade na ich maľby zvolal: „Donatello medzi šelmami“ („fauves“ = „šelmy“). Maliari boli ovplyvnení umením afrických, oceánskych a iných kmeňových kultúr, ktoré sa v mene koloniálneho panstva dostali do múzeí a zbierok na Západe. Považovalo sa za umenie zrodené z inštinktov, ktoré nepodliehalo nijakým pravidlám. Chýbala mu pečať toho, čo sa vo všeobecnosti označovalo ako „civilizácia“. Podľa vtedajších noriem boli tieto výtvory čokoľvek, len nie krásne. Práve preto oslovili avantgardu (moderné umenie), ktorej cieľom bolo prekonať vžité a povrchne vnímané umenie. Umenie „prírodných národov“ malo vplyv aj na expresionistov a kubistov. Fauvisti sa usilovali zobraziť skutočnosť, výraznými, presýtenými farbami vyjadrovali emócie a city. Súhrn farebných škvŕn mal citovo zapôsobiť na diváka. Najvýznamnejším predstaviteľom tohoto smeru bol Henri Matisse. 5.1.2 KUBIZMUS Kubizmus vznikol okolo roku 1910 a za jeho zakladateľov sa považujú Pablo Picasso a Georges Braque, ktorí spočiatku tvorili pod Cézannovým vplyvom. Kubistickí maliari zobrazujú predmety a javy skutočnosti ako súhrn geometrických tvarov. Kubizmus je na hranici abstraktého umenia, ale jeho zakladatelia – Picasso a Braque, túto hranicu neprekročili. Na rozdiel od fauvizmu vyhýbali sa ostrým farebným kontrastom a nachádzali zaľúbenie v tlmených farebných tónoch. K najznámejším Picassovým obrazom patria „Slečny z Avignonu“ a „Guernica“ zobrazujúca hrôzy španielskej občianskej vojny a boja proti fašizmu. „Slečny z Avignonu“ sú prvým kubistickým obrazom. Picasso sa v ňom tak radikálne odklonil od tradičných štýlových vzorov, ako sa vyjaril Braque, že pôsobil akoby sa Picasso „napil petroleja a vypľul oheň“. Picasso zredukoval ženské postavy na základné geometrické tvary a ich tváre zobrazil podľa primitívnych iberských sôch a afrických masiek. „Guernica“ bola alegorická obžaloba, protest proti útoku fašizmu na republikánske Španielsko, ktorý Picasso namaľoval po bombardovaní baskického mesta Guernica Nemcami počas španielskej občianskej vojny. Bola to zároveň výstraha pred nasledujúcimi hrôzami vojny: bombardovanie Guerniky bolo prvým teroristickým útokom na civilné obyvateľstvo. „Guernica“ dokazuje, že umenie a politika sa nemusia nevyhnutne vylučovať. Picasso bol tvorcom niekoľkých plagátov, jeho holubica sa stala symbolom mieru. Picasso, ktorý prežil dve svetové vojny, sa dožil 92 rokov. Prešiel niekoľkými umeleckými fázami, od impresionistických začiatkov, neskôr načas zanechal kubizmus a experimentoval s najrôznejšími štýlovými prostriedkami. Bol všestranným umelcom, obľuboval napr. i sochárstvo a hrnčiarstvo, rovnako ako mnohí fauvisti. Jeho sochy, ktoré nadviazali na kombináciu rôznych materiálov v africkom umení, boli kompozície z motúzov, kúskov starého dreva, plechu, jednoducho všetkého, čo bolo po ruke. 5.2 Prvá svetová vojna: Vypuknutie prvej svetovej vojny ohlásilo koniec jednej epochy. Ohnisko umeleckého vývoja sa presunulo do neutrálnych krajín – v Holandsku sa zrodila skupina De Stijl a vo Švajčiarsku dadaizmus, ktoré položili základy novej koncepcie umenia v medzivojnovom období. 5.2.1 DE STIJL Kým vo viacerých európskych krajinách zúrila prvá svetová vojna, ohnisko umeleckého života sa premiestnilo do neutrálnych krajín. V Holandsku vznikol časopis „De Stijl“ („Štýl“, 1917), ktorý založili maliari, sochári, architekti a grafickí dizajnéri. Presadzovali nový štýl abstraktého umenia, ktorý spočíval v jasnosti horizontálnych a vertikálnych línií v kombinácii s čiernou, bielou a troma základnými farbami. Piet Mondrian rozvinul svoje teórie ešte v predvojnovom Paríži a videl v nich logické pokračovanie kubizmu. 5.2.2 DADAIZMUS Kým umelci skupiny „De Stijl“ unikali pred hrôzami vojny do čistého sveta pravidiel, v neutrálnom Švajčiarsku sa vyvinulo nové významné hnutie s protichodnou orientáciou (nie pravidlá, ale chaos). Dadaizmus – nazvaný podľa slova „dada“ napodobňujúceho zvuk detskej reči – sa zrodil zo vzbury proti vojne, zo vzbury proti vtedajšej spoločnosti, staval sa dokonca aj sám proti sebe; bol protestom proti všetkým uznávaným spoločenským, morálnym a umeleckým hodnotám. Jeho zakladateľmi boli básnici a maliari, predovšetkým rumunský básnik Tristan Tzara a nemecký grafik a sochár Hans Arp. Podstatou dadaizmu je náhoda, aj názov vznikol náhodne, pri listovaní v slovníku. Dadaizmus si vytvoril vlastnú teóriu umenia, umelecké dielo malo vyjadrovať nezmyselnosť a chaos skutočnosti a sveta, mal rozvíjať ľudskú fantáziu, preto častými prostriedkami boli koláž a fotomontáž. 5.3 Medzivojnové umenie: expresionizmus a počiatky abstraktného umenia Začiatky abstraktného umenia: Picasso a Braque sa vyhýbali úplnej abstrakcii, vedome si zachovali aspoň náznak s vonkajším svetom. Prostredníctvom Vasilija Kandinskeho a Pieta Mondriana sa zrodilo naozaj ne-zobraozovacie, ne-predmetné a ne-figuratívne umenie: abstraktné umenie. Ruský umelec Vasilij Kandinsky sa pokladá za zakladateľa abstraktného, nepredmetného maliarstva a grafiky. Vzdal sa svojej kariéry na univerzite a vybral sa do Mníchova, aby študoval maliarstvo. Vo svojich prvých prácach experimentoval s fauvizmom, no postupne sa odpútaval od zobrazovania predmetov. Prvoradý cieľ umelca videl v zobrazovaní hlbších pocitov umelca; farby a formy mali slúžiť zmyslovému vnímaniu. Kandinsky porovnávaním farieb a zvukov vytvoril sériu obrazov, ktoré nazval hudobné skladby, kompozície – tým zdôraznil ich nepredmetný charakter. Aj v dielach iných ruských umelcov sa prejavilo úsilie oslobodiť umenie od „predmetného sveta.“ 5.3.1 KONŠTRUKTIVIZMUS Konštruktivizmus bol avantgardným umeleckým smerom v ZSSR krátko po prvej svetovej vojne, ktorý sa uplatnil najmä v architektúre a úžitkovej grafike. Po Októbrovej revolúcii a smrti Mikuláša II. sa v Rusku dostal k moci režim, ktorý sa postavil proti občianskym a kapitalistickým hodnotám Západu. Tento postoj sa odzrkadlil aj v oficiálne podporovanom modernom umení, najmä v konštruktivizme, ktorí vyvinuli ruskí umelci. Kandinsky a Malevič, dvaja poprední predstavitelia abstraktného umenia v predvojnovom období sa stali docentmi na nových umeleckých školách, založených po revolúcii v Moskve, Leningrade a Kyjeve. Postupne však moderné abstraktné umenie muselo ustúpiť realistickému štýlu, ktorý presvedčivým a zrozumiteľným jazykom propagoval politické opatrenia a oslavoval revolúciu. Kandinsky odchádza do Nemecka, kde jeho myšlienky nadobudli nový rozmach. 5.3.2 EXPRESIONIZMUS Kládol dôraz na vnútorný subjektívny svet človeka. Bol opakom impresionizmu (vonkajší dojem) a do istej miery nadviazal na primitívne umenie prírodných národov i spiritualizmus neskorej gotiky. V maliarstve a grafike sa prejavil už začiatkom 20. storočia (okolo r.1905), po roku 1918 sa prejavil i v architektúre. Expresionizmus je pesimistický maliarsky a literárny smer, ktorý chce vyjadriť vnútorné zážitky umelca. Expresionisti obľubovali ťažšie farby – čiernu a hnedú, ktoré vyjadrujú úzkosť zo života, základné ľudské pocity – osamelosť a bezbrannosť, predovšetkým po prvej svetovej vojne, v čase hospodárskej krízy i nastupujúceho fašizmu. Najväčší rozmach dosiahol v Nemecku (Oskar Kokoschka). 5.3.3 SURREALIZMUS Parížska dadaistická škola sa po prvej svetovej vojne, začiatkom 20. rokov, premenila na nový smer, ktorý pomenoval básnik Apollinaire – surrealizmus (fr. „nadrealizmus“). Tento moderný literárny a umelecký smer sa rozšíril z Francúzska aj do ostatných krajín a stal sa medzinárodným umením. Apollinaire ho definoval obrazne: „Keď chcel človek napodobiť chôdzu, vynašiel bicykel, ktorý sa vôbec nepodobá na nohu. Takto dospel k surrealizmu, ani nevedel ako.“ Surrealizmus sa opieral o učenie zakladateľa psychoanalýzy Sigmunda Freuda, od ktorého prevzal jeho pohľad na sen i výklad snov. Cieľom surrealizmu bolo splynutie sna a reality, skutočného sveta so svetom fantázie. Opieral sa o podvedomie a sen, vylučoval rozum, umelecké dielo malo byť výrazom psychického vnútra. Zakladatelia surrealizmu charakterizovali svoje hnutie ako „zásadný revolučný prevrat v nazeraní na duchovný život človeka“. Snažili sa oslobodiť človeka, jeho ducha, fantáziu a tvorbu „z predsudkov a spoločenských i literárnych a umeleckých konvencií“. Podľa nich sa sloboda a skutočnosť prejavujú iba v sne. Umenie surrealistov malo vedome miasť, vyvádzať z miery, šokovať, zobrazovať „svet naruby“ (napr.motív morskej panny, ktorá má rybiu hlavu a ľudské nohy). Jeden z najvýznamnejších surrealistických maliarov Salvador Dalí založil svoju metódu šoku na sexuálnych motívoch. Aj maliar, sochár a spisovateľ Hans Arp, pôvodne zakladateľ dadaizmu, vytváral surrealistické sochy, v ktorých sa stretal skutočný svet so svetom fantázie. 5.4 Umenie po druhej svetovej vojne (po roku 1945): Fašizmus a Hitlerovo prenasledovanie donútilo veľké množstvo osobností vedy a kultúry emigrovať do USA. Po druhej svetovej vojne sa vedúca úloha Európy vo svetovej politike stratila,hlavnú úlohu vo svetovej politike prevzali Spojené štáty a Sovietsky zväz. Koloniálna ríša Európy sa rozpadá, východnú Európu obsadili vojská červenej armády, začína „studená vojna“medzi komunizmom a demokraciou. Aj umenie sa v znamení „studenej vojny“ delí na umenie socialistické a umenie Západu: A. štátne umenie východného bloku: v maliarstve a plastike socialistický realizmus v architektúre novoklasicizmus B. svetový kultúrny jazyk Západu: v maliarstve a sochárstve abstrakcionizmus a pop-art v architektúre funkcionalizmus 5.4.1 ABSTRAKTNÝ EXPRESIONIZMUS (ABSTRAKCIONIZMUS) Umelci, ktorí utiekli pred Hitlerom z Európy, sprostredkovali Spojeným štátom kontakt s klasickou modernou. Pod vplyvom expresívnej abstrakcie Kandinského, formálnej abstrakcie Mondriana, Mattisovho narábania farbou a pod vplyvom surrealistov, vznikla nová, čisto americká moderna. Nešlo o jednotné hnutie. Výraz moderna začali používať kritici a zahŕňal množstvo osobitných štýlových foriem rozvinutých v 40. rokoch. Tieto štýly sa pod názvom „Abstract Painting and Sculpture in Amerika“ („Abstraktná maľba a socha v Amerike“) predstavili r. 1951 v Museum of Modern Art v New Yorku. Jeden z umelcov rozdeľoval abstraktné umenie v Amerike na dva hlavné smery: action painting colour field painting. Action painting by sa dal definovať ako stretnutie „materiálu s materiálom“, farby s plátnom. Maľovanie sa stalo témou umenia. Umelci sa už nepokúšali preniesť obraz vzniknutý v duši na plátno, išlo im len o účasť na umeleckom procese. Toto nové ponímanie umenia najdôslednejšie presadzoval Pollock, ktorý sa počas maľovania dával filmovať. Tým sa na spontánnom, neplánovanom tvorivom akte zúčastňovalo aj celé umelcovo telo. Objaviteľ action painting Jackson Pollock sa úplne vzdal tradičných maliarskych postupov a kvapkal, striekal a lial farbu na plátno rozprestreté na dlážke. Pollock tvoril obrovské obrazy v neporovnateľnom štýle. Zámerne sa vyhýbal akýmkoľvek oporným bodom pre oko. Systém farebných škvŕn vytváral svojské štruktúry, ktoré umožňovali divákovi prežívať rozličné pocity. Divák si musel domýšľať vo svojej fantázii zámery tvorcu, zúčastňovať sa na jeho tvorivom procese. Rotho, popredný predstaviteľ colour field painting, bol presvedčený, že abstraktné umenie môže sprostredkovať emotívne posolstvo. Nanášal veľké farebné plochy, ktoré mali vplývať na pocity pozorovateľa. Ak sa návštevníci výstavy pred jeho obrazmi rozplakali, pokladal to Rotho za dosiahnutie umeleckého cieľa. 5.4.2 POP-ART Ako protiklad k výrazne osobnému abstraktnému expresionizmu a jeho zdôrazňovaniu podvedomia a emocionality tvorivého činu sa rozvinul úplne odlišný štýl. Pop-art, ktorý vzniká v 60. rokoch bol reakciou na abstraktné umenie. Umelci začali odkrývať zmysel reálneho sveta. Vychádzali z dadaizmu, zbierali odhodené predmety každodennej potreby, americké vlajky. Pop-art spochybnil tradičné rozdiely medzi dobrým a zlým vkusom. Vedome sa sústredil na svet neosobných masových výrobkov, reklamy, kina a predovšetkým televízie. Mal sa zapáčiť mládeži, aby sa preklenula „priepasť“ medzi „nezrozumiteľným umením“ a „všedným dňom“. Imitoval obrazy z mimoumeleckej oblasti (reklama, comics). Americký pop-art staval do popredia banálnosť, napríklad hamburger, kúsok torty. Roy Lichtenstein „izoloval“ komiksové obrázky od pôvodných súvislostí a masového vydávania pomocu neprirodzeného zväčšenia. Jeden z hlavných predstaviteľov pop-artu Andy Warhol bol reklamným grafikom. Povýšil jednotnosť formy masových produktov na umenie, v ktorom použil techniku zoraďovania – od vrecúškových polievok a symbolu dobovej Ameriky, coca-colovej fľaše, až po portrét Marylin Monroe a vytváral série obrazov s jednou tematikou. Ak sa mohlo umenie používať ako reklama, potom aj reklama sama bola umením. 5.5. Architektúra 20. storočia 5.5.1 ARCHITEKTÚRA DO DRUHEJ SVETOVEJ VOJNY Kým začiatkom 20. storočia vládla v európskej architektúre secesia, v USA predvídal Frank Lloyd Wright deň, keď lokomotívy a parníky nadobudnú hodnotu umeleckých diel. Vo svojich návrhoch sa pokúšal rozvinúť nové formy obytných domov, ktoré by boli usporiadané na základe funkčných požiadaviek, a nie staviteľskej tradície. Zjednodušil základné formy budovy a odbúral všetky dekoratívne prvky. Tým dosiahol efekt, že všetky stavby, oslobodené od tradičných štýlových prvkov, pôsobili moderne a stali sa výtvarným vyjadrením jeho sna o novej demokratickej priemyselnej spoločnosti. Wrightove návrhy majú veľmi individuálny charakter. Zámerne sa držal bokom od hlavných prúdov moderny a experimentoval s vlastnými nápadmi (Dom nad vodopádom). Vytvoril typ „prériového domu“ – usiloval sa o tesné spojenie vnútorných priestorov s prírodou, čím odstránil zvyčajnú izolovanosť interiéru od exteriéru. Wright povzbudzoval aj iných architektov, aby nasledovali jeho príklad, a zaoberal sa možnosťami nových stavebných materiálov – železa a betónu. Vlastnosti betónu využívali už Rimania, no v stredoveku sa na túto techniku zabudlo. Betón znova objavili až v 18. storočí. Jeho pevnosť sa zvýšila použitím výstuže železných prútov. Prednosťami tohoto materiálu boli jeho nízka cena, ohňovzdornosť a vodovzdornosť. Wrightova chvála strojov našla živnú pôdu aj v Európe. Secesia prestala byť módou a vznikli hnutia proti dekoratívnym trendom. Jedným z nich bol funkcionalizmus. Je to spôsob architektonickej tvorby, pri ktorom je všetko podriadené úžitkovému cieľu – funkcii. Preto bojoval proti dekoratívnosti, presadzujúc zásady, že funkčnosť a konštrukčná hospodárnosť sú prvoradé parametre architektonickej tvorby. Kládol aj dôraz na vzťah človeka k prostrediu, v ktorom žije. Vo Francúzsku kráčal touto cestou architekt Le Corbusier. Vo svojich článkoch o architektúre a plánovaní miest predstavil radikálne riešenia týkajúce sa výstavby miest v modernom veku strojov a zaoberal sa aj problémom dopravy. Prihliadal na skutočnosť, že v centre mesta sú nevyhnutnosťou veľké plochy zastavané budovami, zatiaľ čo v predmestiach má zostať dosť priestoru na zelené plochy. Jeho myšlienky zostávali dlhý čas iba teóriou. Výrazne sa uplatnili až pri rekonštrukcii európskych miest spustošených druhou svetovou vojnou. 5.5.2 ARCHITEKTÚRA PO ROKU 1945 Spojené štáty neutrpeli nijaké vojnové škody a podnikateľské zisky sa v rokoch 1940-1945 zdvojnásobili. Z týchto peňazí sa potom financovali stavby mrakodrapov; v ich oceľových konštrukciách, presklených priečeliach a štandardných stavebných dielcoch sa výborne zrkadlila výkonnosť podnikateľskej triedy, novozískané postavenie USA v povojnovom období. V celej Amerike sa budovali kocky z ocele, skla a betónu – mrakodrapy, vysoké školy, múzeá, divadlá. Na opačnej strane Atlantiku bola situácia úplne iná. Európske vlády mali k dispozícii iba obmedzené finančné prostriedky, na druhej strane bolo treba znovu vybudovať zničené mestá. Jediným významným architektom, ktorý ešte pôsobil v Európe bol Le Corbusier. Konečne dostal príležitosť presadiť svoje ideály do praxe. Svoje obytné domy nazýval „vertikálne záhradné mestá“. Boli cenovo dostupné, zaručovali každej rodine maximálne súkromie, na druhej strane sa prostredníctvom zariadení na voľný čas rozvíjala sféra spoločného života komunity. Povojnová architektúra Le Corbusiera sa vyznačuje rozmanitosťou foriem. Stal sa zakladateľom plastického štýlu v architektúre, ktorý prevzali aj architekti v rôznych častiach sveta. Pozoruhodné na plastickom štýle sú vznosné strešné konštrukcie, ktoré môžu nadobudnúť symbolický význam – napríklad „mušľa“ Opery v Sydney umiestnená v ústí do prístavu.

	DEJINY UMENIA - FEIDIAS - FESZTY