Feidias
(5. stor. pred n.l.)

najväčší sochár antiky

O Feidiovi a jeho živote vieme pomerne málo. Hoci je jedným z najväčších umelcov, akých ľudstvo malo, nie je známe, že by antickí autori napísali jeho životopis; údaje o jeho živote sú roztratené v spisoch všeobecného charakteru. Narodil sa asi krátko po roku 500 pred n.l. v Athénach. Jeho otec bol malý remeselník a volal sa Charmidés. Mladosť prežil v búrlivých rokoch grécko-perzských vojen. Patril ku generácii, ktorá osobne nebojovala proti perzským dobyvateľom, zato však bola vychovávaná v občianskom nadšení, ktoré v nej zanechalo spomienku na tie slávne dni.

Začínal ako maliar v Polygnótovej škole, ku ktorej patril aj jeho brat alebo bratranec Panaios. Feidias obdivoval veľkého maliara a veľa sa od neho naučil. Neskôr využil jeho nápady a inšpiroval sa viacerými postavami z jeho fresiek pri modelovaní svojich reliéfov a voľných sôch, ktoré potom reprodukoval do mramoru. Pretože pochyboval o svojom maliarskom nadaní, odišiel do Argosu do učenia k starému majstrovi bronziarovi Ageladovi, ktorý bol v tom čase, r. 470 pred n.l., na vrchole svojej slávy. Podľa tradície k Ageladovým žiakom patrili aj Myrón a Polykleitos, dvaja veľkí sochári 5. storočia. Myrón, "majster sochárskeho okamžiku", bol starší ako Feidias, jeho Diskobolos, "Atlét hádzajúci diskom", je jednou z najznámejších gréckych sôch. Argejský sochár Polykleitos, "majster monumentálnej harmónie", tvorca Doryfora, "Atléta nesúceho oštep", bol Feidiovým o málo mladším súčasníkom. S ním sa Feidias pravdepodobne stretol pri súťaži na výzdobu efezského chrámu. Vďaka tomu, že zmenil umeleckú disciplínu, dosiahol Feidias veľkú zručnosť vo všetkých výtvarných technikách. K obohateniu jeho ducha prispeli postupy a objavy Polygnótovej iónskej maliarskej školy a dórska prísnosť a rozvážnosť sochárov z Argosu.

Feidiove sochy sa bez výnimky stratili; poznáme ich len z popisov a kópií. K reliéfom, na ktorých vytvorení mal Feidias osobnú alebo vodcovskú účasť, bol osud láskavejší; mnohé sa zachovali.

Sochárske začiatky

Prvým Feidiovým veľkým dielom bol pomník na oslavu maratónskeho víťazstva nad Peržanmi, ktorý vytvoril pre Delfy asi v rokoch 465-461 pred n.l. a zachovala sa z neho iba časť podstavca. V šesťdesiatych rokoch vytvoril Athénu pre Pelléne na Peloponéze a okolo roku 450 pred n.l. bronzovú sochu Apollóna Parnopia, "hubiteľa kobyliek", pre Akropolu, ktorá sa zachovala v pomerne dobrej kópii. Táto rímska mramorová kópia bronzového originálu sa nachádza v Kassele (NSR); je ešte v "prísnom štýle" predklasického obdobia a dokazuje, že Feidias skutočne dokázal "pretvárať bohov v ľudí a ľudí v bohov", ako tvrdí Filón.

Okolo roku 460 pred n.l. sa konala súťaž o najlepšiu sochu ranenej Amazonky, ktorá mala byť venovaná Artemidinmu chrámu v Efeze. Na súťaži sa stretla skupina veľkých sochárov 5. storočia a v porote hlasovali sami sochári a to tak, že každý síce na prvom mieste uviedol svoje dielo, ale na druhom už dielo iného a celkové poradie sa stanovovalo podľa zaradenia na druhé miesto. Vyhrala socha Polykleitova, druhú cenu získal Feidias, tretiu Kresilas. Všetky tri sochy sa zachovali v rímskych kópiách; Amazonky sú si podobné, čo potvrdzuje, že Gréci sa nebáli opakovať zavedený typ posvätený tradíciou, napriek tomu každá verzia bola osobitnou morálnou bytosťou. Feidiova Amazonka je ženskejšia, i keď ozbrojená; Polykleitova je podobná Kresilovej, pretože je mužnejšia, opiera sa o stĺp či podstavec.

Ešte pred polovicou storočia vytvoril Feidias súsošie Periklovho otca Xanthippa a básnika Anakreonta, ktorí boli priateľmi. Z kópie jeho sochy Anakreonta z Teu, ktorá sa nachádza v Kodani, je na prvý pohľad zrejmé, že zobrazuje básnika radosti, krásy a pohody. Skoro po polovici storočia, v rokoch 440-430 pred n.l., vznikol monumentálny reliéf zobrazujúci bohyne Démeter a Koré ako podávajú Triptolemovi prvé klasy obilia. Reliéf bol nájdený vo svätyni v Eleusíne a dnes je v Národnom archeologickom múzeu v Athénach.

Sochy bohyne Athény

Feidias sa preslávil troma kolosálnymi sochami bohyne Athény pre Akropolis. Z Kymónovho poverenia vytvoril v rozmedzí rokov 460-450 pred n.l. bronzovú sochu Athény Promachos, "Athény v zbrani", ktorá bola vysoká približne deväť metrov. Bola to najväčšia socha, akú kedy v Athénach odliali. Táto bronzová socha s prilbou, štítom a kopijou, stála pred Parthenónom a bola prvým znakom domova pre vracajúcich sa námorníkov, ktorí zďaleka zazreli pozlátený hrot oštepu, čo držala Athéna v ruke. Sochu previezol cisár Justinián do Konstantinopolu a neskôr sa zničila. Zachovala sa časť jej podstavca, ale nepoznáme ani jednu jej kópiu.

Druhou slávnou sochou bola Athéna Lemnia, ktorú dali zhotoviť Athénčania žijúci na ostrove Lémnos. Feidias ju vyhotovil v rokoch 451-448 pred n.l. Bola tiež z bronzu, v mierne nadživotnej veľkosti, tentoraz bez prilby a stála na podstavci vo voľnom priestranstve athénskej Akropoly. Znalci ju vysoko hodnotili a hovorili o nej ako o Feidiovom vrcholnom diele. Aj tento originál zmizol, zachovala sa však kvalitná kópia hlavy Athény Lémnijskej, ktorá je v Mestskom múzeu v Bologni a ktorá dokonale pristane k soche Athény drážďanského múzea.

Treťou Feidiovou Athénou bola dvanásťmetrová Athéna Parthenos, "Panenská", ktorá bola umiestnená v Parthenone ako hlavná chrámová socha. Bola zo zlata a slonoviny, vyhotovená v chryselefantínovej technike. Zlato malo hmotnosť viac ako 1150 kilogramov a Feidias ho použil na odev bohyne, ktorý sa dal v prípade potreby po častiach oddeliť, takže slúžil ako posledná záloha štátneho pokladu. Podľa všetkých, kto sochu popisovali, musel byť dojem z nej nádherný - kolorovaná slonovina nahých častí tela bohyne kontrastovala so žiarou zlatého rúcha, vyzdobeného ešte ornamentmi zo skla a farebných drahokamov.

Na hlave mala attickú prilbu s vysokým chocholom, sfingou, dvoma Pegasmi a sovou. V pravej ruke držala Athéna drobnú Niké, bohyňu víťazstva, ľavou rukou pridržovala štít, po ktorom sa plazil had, athénsky mýtický kráľ Erichthónios. Reliéf na podstavci sochy zobrazoval stvorenie Pandory, na sandáloch bohyne bol zobrazený boj s Kentaurami. Na vnútornej strane Athéninho štítu namaľoval Feidias boj bohov s Gigantmi, v ktorom sa bohyňa zvlášť vyznamenala. Na vonkajšej strane štítu bol zobrazený boj Grékov s Amazonkami, ktorého sa aktívne zúčastnili athénski hrdinovia. Tento reliéf poznáme z rímskej repliky, na tzv. Strangfordskom štíte môžeme tiež rozoznať určité portrétne rysy u Thésea, pripomínajúceho Perikla a napolo holohlavého Daidala, ktorý mal isté rysy Feidiove: tento skromný náznak portrétu obidvoch osobností sa stal Feidiovi osudným. V neskoršej dobe vznikla legenda, že akýkoľvek pokus o odstránenie Feidiovej podoby zo štítu by mal za následok zrútenie celej sochy.

Socha bola dokončená roku 438 pred n.l.; zachovali sa z nej iba malé kópie z rímskeho obdobia.

Výzdoba Parthenónu

Hlavné dielo Feidiovo, ktoré dodnes najviac obdivujeme, bola sochárska výzdoba Parthenónu. Počas grécko-perzských vojen spustošili Athény Peržania a z Akropoly zostala iba hŕba rozvalín. Keď sa po Kymónovom vypovedaní do vyhnanstva ujal vlády Perikles, začala sa prestavba Athén. Perikles sústredil do Athén najlepších umelcov z celého Grécka a za hlavného dozorcu nad všetkými stavebnými prácami na Akropoli určil svojho blízkeho priateľa Feidia. Perikles a Feidias pretvorili Athény na najkrajšie grécke mesto; "Feidias bol mužom, ktorý prevtelil Periklovu filozofiu do farieb a mramoru."

Plán Parthenónu navrhol Iktinos a stavbu viedol druhý architekt Kallikratés. So stavbou začali r. 447 pred n.l., r.442 pred n.l. už stály všetky stĺpy, r. 438 pred n.l. ju zastrešnili, takže do nej mohli postaviť kultovú sochu, r. 432 pred n.l. dokončili reliéf a časti štítovej výzdoby. Feidias ovplyvnil už samu koncepciu chrámu tak, aby sa stal majstrovským dielom nielen architektúry, ale aj skulptúry. Bol navrhnutý v dórskom slohu a obohatený iónskymi prvkami. Na priečelie umiestnili osem dórskych stĺpov v dvoch radoch za sebou, čím zväčšili štítové plochy pre sochársku výzdobu. Na strany dali po sedemnástich stĺpoch, nad architráv umiestnili tradičné metopy a triglyfy. Cellu olemovali na hornom vonkajšom okraji nepretržitým iónskym vlysom a vnútri rozdelili na dve časti, oddelené múrom. Východnú časť rozčlenili dórskym stĺporadím na tri pozdĺžne lode, pričom prostrednú rozšírili, aby v nej vynikla Feidiova kolosálna socha Athény Parthenos. Západná časť mala štyri vnútorné iónske stĺpy a slúžila ako chrámová a štátna pokladnica. Stavbu vytvorili zo snehobieleho pentelského mramoru.

V 6. storočí n.l. chrám premenili na kresťanský, v 15. storočí na mešitu a Turci z neho napokon urobili pracháreň, ktorú v roku 1687, keď Athény obliehali Benátčania, zasiahol granát. Hrozný výbuch ťažko poškodil stavbu: na bočných stranách sa zrútilo veľa stĺpov, zničila sa veľká časť výzdoby, zrútila sa strecha. Od tých čias sa výzor Parthenónu takmer nezmenil, iba v rokoch 1801-1802 odviezol z neho lord Elgin do Londýna vyše 200 debien sochárskeh výzdoby. Hoci mu turecká vláda povolila odniesť iba niekoľko zlomkov s nápismi a niekoľko figúr, dal strhnúť asi tucet sôch, päťdesiatšesť tabúľ vlysu a do pätnásť metóp, a všetko neskôr predal Britskému múzeu.

Sochárska výzdoba Parthenónu zahrňovala skupiny sôch v tympanonoch - vnútorných priestoroch štítov, 120 štvorcových metop vonkajšieho dórskeho vlysu a iónsky vnútorný vlys. Sochárska výzdoba dostala bohatú polychrómiu, takže svietila farbami. Ešte nebola dokončená, keď Feidia postavili pred súd a tak dielo museli na Periklovo želanie dokončiť Feidiovi žiaci. Ani nie je možné, aby také obrovské dielo vytvoril jeden človek. Veď len slávny iónsky vlys s reliéfmi bol dlhý 155 metrov; pri takej práci musel Feidias zamestnávať početnú skupinu spolupracovníkov. Predpokladá sa, že Feidias vypracoval modely plastík na výzdobu v hline alebo v sadre, ktoré potom pomocníci vtesali do pentelického mramoru.

Na východnom štíte bola scéna z mýtu o narodení Athény zo Zeusovej hlavy. V rohoch východného štítu boli umiestnené polofigúry Hélia a Selény so záprahmi koní. Kone boha Slnka sa vzpínajú a ohlasujú deň; kone bohyne Mesiaca skláňajú hlavy: bola tu vyjadrená myšlienka zrodu a zániku. V južnom rohu u Hélia s jeho vozom sedeli Dionýzos, Koré a Démeter. K nim pristupuje posolkyňa bohov Iris so správou o zrodení Athény. V ústrednej skupine sedel Zeus, a pred ním stála Athéna, na ktorej hlavu kládla Niké veniec. Na druhú stranu ustupoval Héfaistos, ktorý kladivom rozštiepil Diovi hlavu, aby sa Athéna mohla dostať von, za ním Apollón a Artemis so svojou matkou Létó a vedľa nej Dioné so svojou dcérou Afroditou.

Západný štít predstavoval boj Athény s Poseidónom o to, kto bude vládcom Attiky. Poseidón nechal vyvrieť prameň, Athéna nechala vyrásť olivovník, ktorý bol podľa Athénčanov vzácnejší, preto spor vyhrala. Athéna a Poseidón stáli oproti sebe uprostred štítu. Pri oboch stál ich záprah: Poseidónovi viedla kone jeho manželka Amfitríté, Athéne bohyňa víťazstva Niké. Rohové figúry západného štítu predstavovali attické rieky a pramene.

Zachovali sa iba postavy v rohoch a torzá týchto sôch sú v Britskom múzeu.

Časť stavby, spočívajúcej na stĺpoch, má spodné brvno - architráv, u dórskeho slohu nerozdelené a u iónskeho rozdelené na tri mierne prečnievajúce pásy. Vlys, ktorý leží nad týmto brvnom, je u dórskej stavby vyzdobený štvorcovými políčkami, v ktorých sa striedajú dosky s tromi zvislými zárezmi - triglyfy a dosky s reliéfnou výzdobou - metopy; u iónskej stavby je vlys nečlenený a spravidla vyzdobený súvislým reliéfom. Na štyroch priečeliach bol cyklus deväťdesiatich dvoch vysokých reliéfov, po 14 sôch bolo na priečeliach a 32 na stranách. Dodnes neostala ani polovica, ako-tak zachovaných je iba šestnásť; väčšina je v Britskom múzeu alebo v Louvri.

Metopy východnej steny zobrazovali zápas bojov s Gigantmi, ten istý námet, ktorý Feidias namaľoval na vnútro Athéninho štítu. Na západnom priečelí bol zobrazený boj Grékov s Amazonkami, ktorý pripomínal Grékom ich víťazstvo nad Peržanmi: aj Amazonky sa dostali z Východu až do Athén, odkiaľ ich vyhnal Théseus. Námetom severných metop bol pád Tróje; trójsku vojnu chápal aj Hérodotos ako prológ ku grécko-perzským vojnám. Najlepšie sú zachované metopy na južnej strane stavby, zobrazujúce boj Lapithov s Kentaurmi.

Je veľmi pravdepodobné, že Feidias bol pri osadzovaní metóp na štyroch priečeliach. Na štíty osadzovali skulptúry možno až po Feidiovom odchode; majster však bezpochyby rozvrhol hneď na začiatku prác plán obidvoch súborov.

Slávny vnútorný iónsky vlys okolo celly - hlavnej miestnosti gréckeho chrámu - zobrazoval sprievod na Akropolu počas veľkých Panthenají, čo bol občiansky sviatok Athény Parthenos a slávil sa každý štvrtý rok. Vlys bol asi 160 metrov dlhý a bolo na ňom vyše tristopäťdesiat postáv - okrem desiatok koní a obetných zvierat. Takmer šesťdesiat metrov vlysu je teraz v Akropolskom múzeu, vyše osemdesiat metrov je pýchou Britského múzea, asi tri metre krášlia Louvre a približne pätnásť metrov je nezvestných.

Postavy sú stvárnené v polovičnej životnej veľkosti. Všetci mieria k východnému priečeliu, k vchodu do chrámu, kde sa odovzdáva Athéne nový plášť - pelops. Na západnej strane vlysu sa pripravujú athénski mladíci jazdeckého oddielu. Na severnej a južnej strane vlysu postupuje sprievod tak, ako počas slávnosti tiahol na Akropolu; začínajú ho usporiadané sprievody jazdcov, za jazdou idú bojové vozy a za nimi kráča sprievod občanov: krásní starci s ratolesťami, mládenci s džbánmi oleja, speváci, pastieri s obetnými zvieratami, predstavitelia metoikov a urodzené athénske dievčatá, z ktorých najprednejšie prinášali Athéne pelops. Sprievod čakali dve skupiny fúzatých mužov, mýtickí hrdinovia attických fýl, ale súčasne aj najvyšší úradníci obce. Dvanásť hlavných bohov sa prišlo zúčastniť athénskej slávnosti, sedia v niekoľkých skupinách a družne sa zabávajú.

Asi najlepšiu predstavu o pôvodnom vzhľade Parthenónu nám dáva jeho model v newyorskom Metropolitnom múzeu. Iónsky vlys a štítové figúry predstavujú vrchol klasického gréckeho umenia.

Vyhnanstvo

Nádhera diela a výnimočnosť Feidiovho postavenia vzbudzovali závisť, a to predovšetkým vtedy, keď Periklovi odporcovia napádali jeho priateľov, lebo napádať Perikla samého bolo ťažko možné. V roku 432 pred n.l. došlo aj na Feidia. Bol obžalovaný zo sprenevery zlata a slonoviny, z verejného pohoršenia a bezbožnosti. Bol zbavený obvinenia zo sprenevery, keď zlato na soche bolo prevážené a zistilo sa, že ani so slonovinou nehospodáril špatne. Verejné pohoršenie malo spočívať v tom, že Feidias vraj lákal athénske ženy a dievčatá do svojej dielne, aby ich používal pre prácu ako živé modely. Aj z tohoto obvinenia bol Feidias oslobodený. Ale zobrazenie seba a Perikla na štíte Athény sa dalo klasifikovať ako bezbožnosť a Feidias bol uznaný vinným a odsúdený. Súdil ho aeropag, súdny dvor pre veci náboženské, posledná bašta aristokracie v sústave orgánov athénskej demokracie, ktorú ľud aristokracii ponechal, pretože pri známej náboženskej znášanlivosti Grékov bola celkom bezvýznamná. Ale proti rozhodnutiu tohoto súdu nebolo odvolania. S pomocou Perikla utiekol Feidias do Élidy, kde dožil svoje dni na posvätnej pôde olympijskej.

Jeden z divov sveta

K poslednej fáze činnosti starnúceho sochára patrili sochy atlétov a napokon ako zavŕšenie jeho životného diela kultová socha Dia v Olympii, ktorá sa stala divom sveta. Jej podobu poznáme z élidských mincí z počiatku 2. st. n.l.

Socha bola vysoká dvanásť metrov. Diovo rúcho, vlasy a brada boli zo zlata, nepokryté časti tela zo slonoviny, do očí boli vsadené vzácne drahokami. Zeus sedel na tróne s vysokým operadlom, ktorý bol z cédrového dreva vykladaného ebenom a slonovinou. Z jeho tváre žiaril dôstojný pokoj a vznešenosť zvrchovaného vládcu nad ľuďmi a bohmi, vo vlasoch mal veniec olympijského víťaza. Cez ľavé rameno mal prehodený zlatý plášť vysádzaný palmovými a ľaliovými lístočkami. Na dlani Diovej pravej ruky stála dvojmetrová soška Niké, bohyňa víťazstva. Ľavou rukou sa opieral o vysokú berlu vykladanú drahokamami, na ktorej sedel jeho posvätný orol, symbol moci. Zeus sedel na tróne, ktorého výzdoba oslavovala predovšetkým samého Dia: postranné operadlá zdobili dve sfingy, tri Charitky, bohyne pôvabu a krásy, a tri Hóry, bohyne ročných období. Nohy trónu niesli štyri tancujúce Niké. Ďalšia výzdoba velebila Grécko: boli tu scény z bojov medzi Kentaurmi a Lapithmi, symbol víťazných bojov Grékov a barbarov, a scény s hrdinskými činmi dórskeho Hérakla a athénskeho Thésea, symbol jednoty Grékov. Podnožka trónu bola vyzdobená výjavmi z bojov s Amazonkami, ktoré podľa starých bájí pritiahli k Athénam z Malej Ázie rovnako ako nedávno Peržania, boli však Grékmi porazené a zahnané. A napokon oslavovala výzdoba trónu olympijské hry: osem závodníkov symbolizovalo osem vtedajších súťaží na hrách, ktoré prinášali mier a upevňovali súdržnosť medzi Grékmi. Socha stála v Diovom chráme v Olympii a zaberala celú šírku chrámovej lode. Feidias ju vraj vytvoril podľa veršov 528 až 530 prvého spevu Íliady: "Kronovec riekol a tmavými brvnami na súhlas kývol; božské vládcove vlasy sa zhrnuli na čelo razom z jeho nebeskej hlavy a veľký Olymp sa zachvel."

Socha vznikla v roku 433 pred n.l. Každý rok prichádzali tisícky ľudí do svätyne v Olympii zložiť hold Diovi. Stála v chráme po stáročia, ale v rímskych časoch bola svätyňa zanedbaná. Zbožný cisár Theodosius II. dal túto "pohanskú" sochu v roku 394 n.l. pravdepodobne odviezť do Konstanstinopolu, kde ju, zdá sa, v roku 475 nakoniec zničil oheň.

Sochárova dielňa

Najväčšiu zásluhu na odkrytí Olympie mal nemecký archeológ Ernst Curtius, ktorý tu začal kopať v polovici 19.storočia. Jeho príklad nasledovali ďalší a v rokoch 1954-1955 odkryli nemeckí archeológovia západne od Altidy, v troskách ranobyzantského chrámu, základy pôvodných zdí; medzi nimi našli rôzne sochárske nástroje. Pôdorys pôvodnej stavby svedčí o tom, že to bola sochárska dielňa; potvrdili to ďalšie nálezy dlát a kladív, úlomky bronzu, železných prútov, odštepkov slonoviny. Keď sa našla čierna konvička z doby okolo roku 430 pred n.l., neváhal vedúci vykopávok E. Kunze vyhlásiť, že našli Feidiov ateliér. Na dolnej strane tejto konvičky bolo vyryté písmom monumentálnych nápisov: Feidiú eimi, Patrím Feidiovi.

Feidiov ateliér prezradil techniku, ktorou Feidiás tvoril. Najprv dal zrejme vyhotoviť model sochy v skutočnej veľkosti, potom ho dal rozrezať na niekoľko častí a podľa nich zhotovili jeho spolupracovníci matrice. Vzhľadom k rozmerom tieto matrice vyztužili železnými prútmi. Podobné matrice dal Feidiás zhotoviť aj pre sochu dvojmetrovej bohyne Niké, ktorú držal Zeus v pravici; tieto matrice sa zachovali v takom stave, že sa z nich dá posúdiť nielen podoba bohyne, ale aj jej rúcha: to je prevedené v naprosto rovnakom štýle ako u posledných sôch na štítoch Parthenónu.

Feidiás mal vysoko kvalifikovaných pomocníkov, dvoch z nich poznáme. Kolótea, ktorý mal na starosti technickú stránku práce, a Panaia, mladšieho brata či bratranca, ktorý bol tvorcom maliarskej výzdoby trónu. Mená ostatných vybledli a pre neskoršie generácie zostala Diova socha výtvorom jedného človeka.

Feidiovo dedičstvo

Feidiove sochy pôsobia dojmom, akoby v nich bol život, akoby šlo o živé bytosti. Feidias dosiahol vo svojom umení to isté zobrazenie ľudského vnútra, aké zavŕšil vo vývoji gréckej tragédie Euripidés a vo filozofii Sokratov žiak Platón. Jeho sochy vzbudzovali rovnaké nadšenie v čase svojho vzniku ako dnes. Feidias pre nás navždy zostane tvorcom, o ktorom Rodin povedal: "Kedykoľvek vyslovím Feidiovo meno, mám na mysli celé grécke sochárstvo, ktorého najvyšším výrazom bol Feidiov génius."

Zoznam použitej literatúry:

Alpatov, Michail V.: Dejiny umenia 1. Bratislava 1976.
Bouzek, Jan - Ondřejková, Iva: Periklovo Řecko. Praha 1989.
Caselli, Giovanni: Divy sveta. Martin 1991.
Homéros: Ílias. Bratislava 1986.
Lacika, Ivan - Vančo, Miloš: Grécko. Bratislava 1992.
Pijoan, José: Dejiny umenia 2. Bratislava 1987.
Walker, Charles: Kamenní svedkovia dávnych čias. Bratislava 1987.
Zamarovský, Vojtech: Grécky zázrak. Bratislava 1990.
Zamarovský, Vojtěch: Za sedmi divy světa. Praha 1990.