 |  |  |
 | PRAVEK | STAROVEK | STREDOVEK | NOVOVEK | 20.STOROČIE | ŽIVOTOPISY | |
|
Claus Schenk von StauffenbergPolitický portrétOBSAH
ÚVODClaus Schenk von Stauffenberg nebol politikom a ani neovplyvnil politický život svojej doby, zato ale ovplyvnil chápanie budúcnosti o udalostiach svojej prítomnosti. V tejto práci sú načrtnuté jeho názory, ktoré odrážajú vplyv udalostí v Nemecku v prvej polovici 20. storočia: obdobie troch foriem štátneho zriadenia - cisárstva, republiky a diktatúry, ohraničené dvoma ničivými svetovými vojnami; a ktoré z neho robia typického a zároveň výnimočného predstaviteľa vtedajšej rušnej doby. Zároveň táto práca zachytáva jeho vývoj od obdivovateľa Hitlera, ktorý sa rozčarovaný vývojom udalostí stal jeho najodhodlanejším protivníkom; príčiny, pre ktoré sa postavil do predných línií dôstojníckeho odboja; a taktiež jeho postavenie ako dôstojníka v rámci celonemeckého odboja. 1. CESTA K ODBOJU1.1 Formovanie svetonázoruFormovanie svetonázoru Clausa Stauffenberga ovplyvnili tri veci: jeho pôvod z rodiny švábskeho rytierstva, jeho katolícka výchova a vlastný duchovný svet okolo Štefana Georgea. Claus Schenk von Stauffenberg bol aristokrat, ktorý si uvedomoval svoj pôvod a najmä povinnosti z neho vyplývajúce. V jeho osobe sa spájali široké duchovné záujmy s prísnymi eticko-sociálnymi princípmi, príťažlivosť osobnosti s temperamentom a vysokým sebavedomím. Z jeho pôvodu pramenil aj silný pocit zodpovednosti za osud vlasti a národa. Pochádzal zo švábskeho šľachtického katolíckeho rodu, spájala sa v ňom krv juhonemeckej, bavorskej a severovýchodnej, baltickej šľachty. Korene stauffenberského rodu siahajú až do 14. storočia, dedičnými grófmi sa jeho predkovia stali za vlády bavorského kráľa Ľudovíta II.1 Narodil sa v roku 1907, v období nemeckého cisárstva a jeho rodičia boli v službách württemberského kráľovského rodu.2 Po otcovi3 zdedil veľký organizačný talent, po matke4 lásku k umeniu. Miloval šport a kone rovnako ako literatúru a klasickú hudbu, tak isto ako jeho bratia5 hral na hudobnom nástroji a písal básne. Podľa stauffenberskej rodovej tradície bol Claus so svojimi bratmi, rovnako ako neskôr jeho päť detí,6 vychovávaný v katolíckom duchu, napriek tomu, že jeho matka, württemberský kráľovský dvor aj Clausova manželka7 boli evanjelici. V postoji ku katolíckej cirkvi však bolo viac tradície než dôvery, na Hitlerovu proticirkevnú politiku reagoval tak, že demonštratívne chodil do kostola v uniforme, ale bolo to skôr gesto ako náboženské presvedčenie. Bratia Stauffenbergovci neboli veriacimi katolíkmi v pravom slova zmysle, zriedkakedy chodili do kostola a nechodili k spovedi. Hoci boli ovplyvnení katolíckou výchovou, viac na nich vplýval duchovný odkaz Stefana Georgeho,8 podľa ktorého kresťanstvo už nebolo schopné byť tvorivou silou. V roku 1923 sa Claus stal členom kruhu priateľov básnika Stefana Georgeho, prívrženca Nietzscheho9 filozofie dokonalého, vďaka duchovnej a morálnej prevahe výnimočného, jednotlivca. A hoci sa George odmietol zblížiť s nacionálnym socializmom, jeho mýtus ideologického vodcu elitnej kultúrnej spoločnosti, ochrancu ríše ducha a mýtus tajomného Nemecka, duchovného vodcu Európy, boli zneužité nacistickou ideológiou. Aj Stauffenberga fascinoval romantický mysticizmus Georgeho, túžba po čine, sláve veľkosti, myšlienka heroizmu jednotlivca, aristokrata. Stauffenberg bol vysoko inteligentný, mal neustálu snahu sa vzdelávať a uvedomoval si svoju duchovnú prevahu nad okolím. Ale jeho postoj neprerástol do stavovskej nadradenosti či rasizmu. V jeho postoji voči jednotlivcovi rozhodovala skôr vnútorná hodnota ako pôvod. Dobre vychádzal so sedliakmi a vojakmi, bol prísny, ale prívetivý a kamarádsky k podriadeným, svoje názory vyslovoval s odvahou a bez váhania pred svojimi nadriadenými. Podľa zaužívanej tradície bol ako šľachtický syn zasvätený do hospodárenia na veľkostatku a ľudí Lautlingenu10 dobre poznal. Sedliaci chovali k Stauffenbergovcom zároveň odstup aj dôveru a v čase prenasledovania stáli na strane rodiny. Do roku 1918 viedla rodina šťastný a usporiadaný život, v jedenástich rokoch sa Clausovi zrútil známy spoločenský a politický svet. Jeho otec zostal verný kráľovi, synovia sa postupne osamostatňovali, nechceli návrat k monarchii, ale udržovali si aj odstup od sociálnodemokratického štátu. Versailleská zmluva ako symbol potupy národa v Clausovi dlho zotrval a obdobie jeho dospievania bolo naplnené ovzduším protirepublikánskych nálad. Jeho politický postoj zostal v mnohom ríšsky a revizionistický. 1.2 Vzťah k armádePri výbere povolania ho zaväzovali láska k vlasti, spoločenský pôvod a výchova. K jeho predkom patrili slávny pruský poľný maršal Gneisenau11i pruský generál Yorck von Wartenburg,12 ktorých pamiatky si nadovšetko vážil. Mal veľkú úctu k nemeckým dejinám a silné vlastenecké cítenie, bol presvedčený, že každý občan musí svojím povolaním slúžiť vlasti. Potlačil túžbu z detstva stať sa architektom a po maturite sa v roku 1926 prihlásil do jazdeckého pluku v Bambergu, ktorý bol zostavený z bavorských jazdeckých útvarov prvej svetovej vojny. Aj po prvej svetovej vojne sa väčšina mladej aristokracie rozhodla pre službu v armáde, ktorá zostala nezávislá na republike a zachovala si svoju spoločenskú štruktúru. Aj Stauffenberg slúžil v armáde vlasti, nie republike. Armáda bola v jeho očiach oporou národa, ktorá zaručuje jeho bezpečnosť a dôstojnosť. Navyše aj obdivovaný maršal Hindenburg13 sa bol ochotný dať do služieb republiky a stať sa jej prezidentom. Pevnou vôľou a ctižiadostivosťou prekonal počiatočné ťažkosti na vojenskej akadémii, vyplývajúce predovšetkým z jeho chatrného zdravia. Od priateľov tu dostal niekoľko prezývok - pre svoju bystrosť v stratégii "Nový Schlieffen",14 pre svoj sympatický ušľachtilý výzor "Jazdec z Bambergu",15 pre odvahu a chladnokrvnosť "Richard Levie Srdce".16 Takto charakterizoval Stauffenberga rytmajster Hans Walzer, veliteľ 1. eskadróny 17. jazdeckého pluku: "Spolehlivý a samostatný, charakter, má schopnost prosadzovat vlastní vůli a názory. Při vynikajícím nadání si osvojil nadprůměrné taktické a technické znalosti. Vzorný při jednání s poddůstojníky a mužstvem, pečuje o výcvik a výchovu osádky svého minometného vlaku. Společenský, kamarádský, bezvadného chování. Projevuje velký zájem o sociální, historické a náboženské souvislosti. Výborný, schopný jezdec s velkou láskou a pochopením pro koně. Vedle těchto vynikajících vlastností nesmíme přejít bez povšimnutí některé slabosti a nedostatky. Jsa si vědom svých vojenských znalostí a své duchovní převahy, chová se někdy ke svým kolegům povýšeně, působí někdy lehce ironicky, i když nezraňuje. Má poněkud nedbalé držení těla a nepředpisovou uniformu; jeho vystupování mladého důstojníka by mohlo být trochu ráznější a energičtější. Je náchylný k zánětům hrtanu, což někdy oslabuje jeho tělesnou odolnost. Energicky a úporně se snaží proti tomu bojovat. Bude-li se stejně vyvíjet i nadále, oprávňuje k nejlepším nadějím." (podľa Steffahn, H.: Stauffenberg, s.51)17 Vojnu pokladal Stauffenberg za hrozivú a desivú udalosť, ktorá ničí životy a hodnoty, ale uvedomoval si, že vojna je jeho povolanie a on by nikdy neváhal položiť za svoju vlasť život. Začiatkom vojny sa zúčastnil ťaženia proti Poľsku aj proti Francúzsku. Od roku 1940 pôsobil v organizačnom oddelení generálneho štábu armády, a niekedy bol označovaný za "jediného geniálneho štábneho dôstojníka". Hoci Stauffenberg nebol spočiatku nadšený vypuknutím vojny, aj keď bol zástancom veľkonemeckého vojenstva, podľahol nadšeniu z rýchleho postupu. Nemecko za niekoľko týždňov dosiahlo to, o čo sa predtým márne snažilo štyri roky prvej svetovej vojny. Navyše veril vo víťazstvo a vlastenecký boj, bol rytierom, ktorý vedie boj za česť nemeckého národa. Bola zmazaná potupa z mierovej konferencie vo Versailles a vďaka tomu prehliadal Hitlerovu dobyvačnú politiku. Vojenskú silu Veľkej Británie Stauffenberg nesprávne hodnotil už za svojho štrnásťdňového pobytu v Anglicku v roku 1936, keďže nemal čas ani možnosť spoznať celú silu obranyschopnosti Commonwealthu. Ako väčšina, aj on podcenil Sovietsky zväz v dôsledku Stalinovej politiky procesov, ktorými dal Stalin odstrániť množstvo schopných ľudí aj z oblasti armády. Problémy Sovietov vo vojne s Fínskom iba utvrdili pochybnosti o ich vojenskej pripravenosti. Po vstupe USA do vojny a miliónových stratách nemeckých vojakov na východnom fronte v zime 1941/42, začína pochybovať o víťazstve. V roku 1942 a začiatkom roku 1943 mal za úlohu získavanie vojakov z radov sovietskych zajatcov neslovanského pôvodu, čo sa mu neveľmi páčilo, získal však presný obraz o stave na východnom fronte. Od februára 1943 pôsobil ako prvý štábny dôstojník 10. obrnenej divízie v severnej Afrike a videl zúfalú situáciu afrického zboru. Ako člen generálneho štábu Stauffenberg nemohol byť balamutený nacistickou propagandou, mal možnosť triezvo hodnotiť, počítať a porovnávať straty aj zásoby. Stauffenberg veril v Clausewitzove18 učenie o kulminačnom bode vojny, podľa ktorého každá strategická ofenzíva, ktorá neviedla bezprostredne k víťazstvu, dosiahne bod, v ktorom sa sila zmení na slabosť a bude mať pre ďalší priebeh vojny nepriaznivé dôsledky. Na východnom fronte a v severnej Afrike bol v Stauffenbergových očiach tento kulminačný bod dosiahnutý a ďalšie obetovanie státisícov nemeckých vojakov bolo neospravedlniteľné. Vojak bol pripravený zomrieť, ale zároveň sa musel spoľahnúť na to, že ho jeho velitelia nepoženú do nezmyselnej smrti. Stauffenberg bol silnou individualitou, šetril svojich ľudí, nie seba, preto pokladá Hitlerovo zasahovanie do vojenských operácií za zločin. Hitler v roku 1942 vydal nariadenie pre rozdelenie kaukazskej ofenzívy na dve súčasne útočné operácie, pre ktoré chýbali sily a odmietol sa vzdať Stalingradu, ktorý znamenal pre nemecké vojsko veľkú tragédiu. V Tunisku bol Stauffenberg ťažko ranený - stratil ľavé oko, pravú ruku a dva posledné prsty ľavej ruky. Vracia sa domov a snaží sa čo najskôr vrátiť sa do služby, ktorá by mu zároveň umožnila aktívne bojovať proti Hitlerovi. Čo pre neho znamenalo byť dôstojníkom a vojakom vyjadruje v jednom liste z marca 1939: "Být vojákem, a zejména vojenským vůdcem, být důstojníkem, to znamená být služebníkem státu, součástí státu se vší spoluodpovědností, která je v tom obsažena. Důstojnícky sbor má být vlastním ztělesnením národa." (podľa Steffahn, H.: Stauffenberg, s.105.)19 1.3 Vzťah k nacionálnemu socializmuStauffenbergov spôsob myslenia bol rozhodne nacionálny, nebol však nacionálny socialista. Napriek počiatočnému obdivu k Hitlerovi ako silnému jedincovi, od začiatku sa dištancoval od strany a riadenie štátu kritizoval už začiatkom roku 1934 ešte pred Röhmovým masakrom, ktorý mnohým otvoril oči. Na jednu zo skúšok na vojenskej akadémii bola predpísaná aj znalosť Hitlerovej knihy "Mein Kampf". Hitlerov program spočiatku vyhovoval jeho silnému nacionálnemu cíteniu, ako mnohí iní, vybral si z neho, čo mu vyhovovalo a ostatné prehliadol, či považoval za preháňanie, a málokto tušil, že Hitler bude brať svoju knihu tak doslova. Stauffenberg privítal nástup Hitlera, ktorý sľuboval splnenie jeho predstáv:
Jeho brat Berthold pri výsluchu gestapom v októbri 1944 zhrňuje za seba a Clausa ich postoj k nacionálnemu socializmu spred desiatich rokov: "Z vnútropolitického hľadiska sme väčšinu základných myšlienok nacionálneho socializmu obdivovali: Myšlienka vodcovstva, zodpovedného a odborného vedenia, spojená s myšlienkami o rozumnej hierarchii a národnom spoločenstve, zásada "Prospech celku uprednostnený pred ziskuchtivosťou" a boj proti korupcii, zdôrazňovanie sedliactva a boj proti duchu veľkomiest, myšlienka nadradenosti rasy a snaha o nový, nemeckým národom určovaný právny poriadok, to všetko sa nám zdalo správne a nádejné... Ale základné idey nacionálneho socializmu boli pri svojej realizácii režimom takmer všetky prekrútené v opak." (z Praxis Geschichte, č.3, s.14.)21 Ako jeho učiteľ Stefan George uznával Claus Stauffenberg nadradenosť ducha a inteligencie, ako šľachtic si robil väčší nárok na zodpovednosť za národ, vlasť a štát, ako nacionalista veril vo výnimočné postavenie nemeckého národa v Európe, ale jeho postoj nikdy neprerástol do rasistickej nenávisti, nacistického fanatizmu či despocie. Stauffenbergovci neboli antisemitského zmýšľania. Podľa norimberských zákonov bola jeho švagriná22 položidovka a krištáľová noc sa ho hlboko dotkla, protirečilo to jeho mravným a právnym princípom a pocitom slušnosti. Veril v právo Židov na rovnaké postavenie, ako mali aj ostatní Nemci. Jeho názor na Slovanov bol čiastočne pohŕdavý, zo svojho ťaženia v Poľsku píše list, v ktorom sa o Poliakoch vyjadruje ako o biednom obyvateľstve, zmesi národností, ktoré sa zídu ako lacná pracovná sila pre nemecké hospodárstvo. Ale nestrpel bezprávie voči civilnému obyvateľstvu a postavil svojho podriadeného pred vojenský súd, keď dal bez výsluchu popraviť dve Poľky. Je zhrozený zo skúseností zo služby na východnom fronte, kde dal príkaz zbierať fakty proti SS o nezákonných popravách v Rusku. Dozvedel sa o zločinoch proti civilnému obyvateľstvu, hromadnom umieraní sovietskych vojenských zajatcov a najneskôr na jar 1942 o systematickej likvidácii Židov. To spolu s chybným vojenským velením zapríčinilo jeho vnútorný prerod a Stauffenberg sa dáva do služieb odboja. To, že Stauffenberg prišiel neskôr a iní mali pred ním morálny náskok zo zdesenia, čo sa deje v mene Nemecka, kým u neho prevládol skôr vecný pohľad na bezvýchodiskový boj, vyrovnal svojou odhodlanosťou. Neváhal jednať rozhodne, bez ohľadu na seba samého. Pokladal seba a dôstojníkov za spoluzodpovedných. 2. V ODBOJI2.1 Nemecký odbojVedomosti nemeckého obyvateľstva o nemeckom odboji nie sú veľmi rozsiahle. Pri ankete v roku 1970 48% z opýtaných vo veku od 16 do 29 rokov nevedelo uviesť žiadne konkrétne údaje k udalostiam 20. júla 1944, 51% nevedelo uviesť meno žiadneho z predstaviteľov odboja, 32% poznalo meno Stauffenberg. Vo veku nad 30 rokov bola znalosť o 10-15% vyššia. Literárno- historické práce o odboji, s výnimkou niektorých pamätí, sa v povojnových časoch vyskytovali v pomerne obmedzenom počte, na západe prevládala téza nemeckej kolektívnej viny, na východe bol uznávaný iba ľavicový odboj. Rozsiahlejšie skúmanie odboja, hlavne buržoázno-konzervatívneho, začína až koncom šesťdesiatych rokov. Ale pohľad na postavenie hnutia z 20. júla 1944 je ešte aj dnes často nepriaznivý. Takto to vysvetľuje nemecký historik Peter Hoffmann: "Tých, ktorí sa zúčastnili atentátu na Hitlera 20. júla alebo boli strhnutí jeho krútňavou, je príliš málo a nachádzali sa v príliš výnimočnej situácii, aby bolo možné sa s nimi stotožniť a povedať: Áno, tak by som aj ja musel za tých istých okolností konať." (z Praxis Geschichte, č.3, s.10.)23 Vnútronemecký odboj ako vedomé protivenie sa nacionálne socialistickému režimu akoukoľvek formou, je v rozpore so zaužívanými predstavami spájajúcimi sa zvyčajne s pojmom "odboj", aj keď má s mimonemeckým odbojom niektoré spoločné znaky: V Nemecku, tak ako aj v krajinách obsadených nemeckým vojskom, je veľmi ťažké rozoznať hranice medzi prispôsobením sa a odbojom, medzi nonkomformizmom a opozíciou; s výnimkou Juhoslávie a Sovietskeho zväzu odboj nebol vo väčšine prípadov masovým javom; motívy účastníkov odboja boli veľmi rozdielne; tak ako inde, začína aj v Nemecku rozsiahlejší odboj pomerne neskoro, platí to predovšetkým pre vnútronemecký vojenský odboj. Chápanie pojmu "odboj" zahŕňa veľmi rozsiahle spektrum prejavov odporu proti režimu - od odmietnutia nemeckého pozdravu "Heil Hitler" alebo poplatku pre NSDAP, vyjadrenie ľútosti nad nevydareným atentátom či spochybnenie konečného víťazstva nemeckých vojsk až po poskytnutie pomoci Židom a iným prenasledovaným. Aj keď tieto prejavy odporu nemohli ohroziť režim, stáli mnohých život. Odboj sa prejavoval vo forme ilegálnych letákov - v roku 1936 ich gestapo registrovalo 1.643.000 -, ako vojenská sabotáž vo fabrikách alebo vo vojsku. Odpor cirkevných predstaviteľov sa prejavil najmä v boji na zastavenie, v roku 1939 začatej, eutanazie, programu na odstránenie duševne chorých, nevyliečiteľne chorých a starých ľudí, čo sa v roku 1941 za podpory verejnosti aj podarilo, aj keď vraždenie pokračovalo ďalej tajne a prerástlo do systematickej fyzickej likvidácie Židov v šiestich koncentračných táboroch v Poľsku. Väčšina cirkevných predstaviteľov sa však pokúšala lavírovaním medzi prispôsobením sa režimu a medzi odbojom, bez aktívnej podpory a spolupráce s jednou či druhou stranou, zachovať existenciu cirkvi. Boj proti cirkvi a kresťanstvu odložili nacisti na čas po vojne. Hoci bol odboj sociologicky, ekonomicky a politicky reprezentovaný celou nemeckou spoločenskou štruktúrou, nebol kvantitatívne-reprezentatívny - chýbala mu rozsiahla ľudová podpora, teda masová základňa. Nedisponovali ňou ani komunisti ani socialisti. Dôkazom, že odboj bol vecou iba veľmi malej skupiny nemeckého obyvateľstva, a že masovú podporu mala skôr Hitlerova diktatúra, sú masové zločiny - milióny mŕtvych v táboroch, na smrť vyhladovaných ruských vojnových zajatcov, obetí v getách, padnutých vojakov a civilistov - spáchané nacistickým režimom za účasti státisícov a za vedomia milióna Nemcov, ktorí s nimi súhlasili, ich tolerovali či nebrali na vedomie. Britský historik Ian Kershaw to zhrňuje: "Odboj proti Hitlerovi sa nielenže konal bez aktívnej masovej podpory obyvateľstva, ale väčšina obyvateľstva až do konca odboj nepodporovala ani len pasívne, dokonca ho vo veľkej miere odsudzovala."
(z Praxis Geschichte, č.3, s.7.)24
Že príčinou tolerancie nebol strach z režimu, ale skôr súhlas s ním, dokazuje aj rozsiahle udavačstvo - každé štvrté vyšetrovanie začalo Gestapo v dôsledku udania. Ani pre vojakov nebolo úplne nemožné odmietnutie účasti na popravách. Nie je známy prípad ani jedného nemeckého vojaka, ktorého by stálo život odmietnutie účasti v popravčej čate pri zastrelení Židov či "menejcenných" slovanských ľudí. Vo väčšine prípadov riskoval vojak iba zastavenie ďalšieho povýšenia a postup v kariére. Zato prichytený Poliak poskytujúci pomoc Židovi prišiel ihneď o život. Na druhej strane, Poliak pomáhajúci Židovi bol každodenným prípadom, kým u nemeckého vojaka to bolo skôr zriedkavosťou. Pre nemeckého vojaka bol dôležitejší názor vlastných kamarátov ako pocit súcitu s obeťami. Je preto otázne, či by úspešný atentát 20. júla 1944 znamenal zároveň aj pád nacistického režimu pri sociálnej izolácii, v ktorej sa sprisahanci nachádzali. Blízka hrozba porážky skôr stmelila národ a pomyslenie na zmenu režimu sa chápalo ako najhoršia zrada. Ďalším nedostatkom nemeckého odboja bola malá spolupráca jednotlivých, už aj tak málo početných, organizovaných skupín medzi sebou. Nemeckí komunisti a sociálni demokrati sa už od uchopenia moci nacistami usilovali organizovať odbojové hnutie aj popri chýbajúcej ľudovej základni. Ale obe politické strany boli už v roku 1933 medzi sebou viac znepriatelené ako s nacionálnymi socialistami, a obsadením Rakúska 13. marca 1938, Čiech a Moravy 15. marca 1939 stratili útočištia, paktom o neútočení z augusta 1939 zasa ilúzie o Sovietskom zväze ako obrannej mocnosti svetového socializmu. Znova nanovo formované bunky ľavicového podzemného hnutia boli často rozbité Gestapom, keďže pre ich sociálne zloženie - organizované bunky socialistov a komunistov tvorili hlavne robotníci - do nich ľahko prenikali policajní špicli. Najúspešnejšou komunistickou špionážnou organizáciou pracujúcou pre Sovietsky zväz bola Červená kapela, ktorá bola odhalená v auguste 1942. Podzemná opozícia sa teda ukázala byť neúspešná bez účasti wehrmachtu, jedinej skupiny v Nemecku, schopnej účinne sa postaviť Gestapu a SS. Vojenské kruhy, v roku 1944 Stauffenberg a jeho priatelia, mali v odboji najpriaznivejšiu východiskovú pozíciu, pretože disponovali potrebnými mocenskými prostriedkami, aby sa mohli stať exekutívou odboja a od nich závisel aj osud ríše po prípadnom Hitlerovom páde. 2.2 Utváranie dôstojníckeho odbojaBuržoázny konzervatívno-nacionálny a vojenský odboj sa od ľavicového v mnohom odlišoval. Predovšetkým väčšina jeho členov viac-menej nebola celkom nezúčastnená na zániku Weimarskej republiky, mnohí pôsobili na dôležitých pozíciách v Tretej ríši a roky loajálne, s menšími či väčšími výhradami, slúžili nacionálne-socialistickému režimu. Úradníctvo a vojsko však boli vrstvy, ktoré mohli najúčinnejšie vykonávať odboj proti režimu, bola to opozícia v službe spojená s podvratnou činnosťou a roky zaťažovala sprisahancov psychicky aj časovo, keďže sa medzi sebou väčšinou mohli stretávať výlučne pod zámienkou úradnej veci. Bol to však najbezpečnejší spôsob ako uniknúť pozornosti Gestapa. Hlavnými prestaviteľmi tohoto odboja boli:
2.2.1 Poslušná armádaPrenikanie Gestapa do dôstojníckych kruhov podobne ako to bolo v prípade socialistických a komunistických buniek bolo takmer vylúčené. Sociálna solidarita, vzdelanecká úroveň a spôsob správania sa dôstojníckych kruhov mohli byť zriedka spojené s policajnou kariérou. Dôkazom toho, že dôstojnícky odboj nebol preniknutý nacionálne socialistickou ideológiou, je aj mlčanlivosť, ktorá bola dôležitým aspektom sprisahania "20. júla". Mnohí vedeli o prípravách prevratu a aj keď odmietli spoluprácu a neschvaľovali odstránenie hlavy štátu, mlčali. Stauffenberg si v októbri 1942 vo Vinnici na Ukrajine dovolil za prítomnosti štyridsiatich dôstojníkov generálneho štábu kritizovať nemeckú politiku na východe, ktorá robí z obyvateľov nepriateľov Nemcov a zasieva nenávisť, a jeho kritika bola prijatá kladne. Gestapo však spočiatku nemalo ani dôvod k podozreniam, keďže dôstojnícky zbor sa vždy prejavil ako použiteľný a verný nástroj. Opozícia vo wehrmachte sa sformovala až v súvislosti s Hitlerovými expanzívnymi plánmi. Hitler, aj keď mal pučistickú minulosť, bol váženým a obdivovaným prezidentom Hindenburgom do úradu kancelára riadne menovaný. Aj keď sa po jeho nástupe udialo dosť násilností a neprávostí, na prvý pohľad sa udalosti neveľmi líšili od predošlej, občianskej vojne podobnej, situácie. Dalo sa však dúfať, že čoskoro bude nastolený poriadok, aj keď nie bezbolestne. V dobe, keď nacisti prevzali moc, predstavovala ríšska branná moc, reichswehr, vedľa funkcie ríšskeho prezidenta jedinú, nacionálnym socializmom nedotknutú, štátnu inštitúciu. Hitler dokázal navonok zladiť svoje záujmy so záujmami generality, ktorú uistil, že iba armáda zostane jedinou ozbrojenou zložkou národa, a čoskoro po svojom nástupe nechal zlikvidovať Röhmovo vedenie SA. SS sa stala samostatnou organizáciou strany a armáda bola odmenená zavedením všeobecnej brannej povinnosti 1935. Zároveň sa začalo vyzbrojovanie reichswehru - pozemného vojska, námorníctva i letectva, ktorý bol premenovaný na wehrmacht. Mnohí nesúhlasili už s Hitlerovým postupom pri odstránení SA a od roku 1936 vzrástla kritika Hitlerovej zahraničnej politiky ženúcej Nemecko do ďalšej zhubnej svetovej vojny a nútiacej západ k hľadaniu spojenca v Sovietskom zväze. Vojenské kruhy začínajú chápať, že zbrojenie neslúži na zvýšenie obranyschopnosti krajiny, ale na útočnú vojnu. Zlom nastáva až v súvislosti s Blombergovou a Fritschovou krízou na prelome rokov 1937 a 1938, ktorá dokázala, že Hitler sa nezľakne ani zásahu voči armáde. Kritici Hitlerovej politiky, ríšsky minister vojny von Blomberg a vrchný veliteľ vojsk Fritsch boli vydieraním a intrigami prinútení odísť do výslužby. Fritsch bol síce súdom rehabilitovaný, ale funkcia mu navrátená nebola. Funkciu najvyššieho veliteľa armády prevzal Hitler. Napriek tomu, že vojenskí velitelia kritizovali Hitlerovu politiku namierenú na vyprovokovanie vojny, viedli Hitlerom rozkázanú vojnu. Nie je to nič prekvapujúce, pretože vojakov, ktorí radili politikom či protestovali proti vedenej politike bolo vždy dosť, ale ťažko by sa vo vtedajšom európskom štáte našiel veliteľ, ktorý by odmietol poslušnosť. Navyše úspechy z rokov 1939 a 1940 zlepšili výhliadky na víťazstvo, s výnimkou vojny s Anglickom, a v každom prípade až do napadnutia Sovietskeho zväzu. Napriek počiatočným úspechom Nemecka vo vojne, vyskytlo sa množstvo pokusov o odstránenie Hitlera vojenskými dôstojníkmi. 2.2.2 Ako zabiť HitleraNa jeseň 1939 chodil generál Franz Halder pravidelne s nabitou pištoľou v taške na porady s Hitlerom s úmyslom zastreliť ho. Neodhodlal sa však k tomu, zato úspešne viedol Hitlerove vojenské výpravy vo Francúzsku a v Rusku až do jesene 1942. Vo februári 1943 sa dôstojníci štábu generála Huberta Lanza armádnej skupiny B na Poltave rozhodli Hitlera pri jeho návšteve zatknúť a zastreliť, ale Hitler sa náhodou rozhodol navštíviť radšej poľného maršala von Mansteina, vrchného veliteľa skupiny Don, ktorý síce pohŕdal Hitlerom ako vojenským diletantom, ale najvyšší veliteľ, ktorému zložil prísahu bol pre neho nedotknuteľným. Manstein odmietol aj návrhy Tresckowa a neskôr Stauffenberga, ktorý ho v januári 1943 navštívil. V marci 1943 navštívil Hitler opäť ruský front, tentoraz štáb vojenského zoskupenia Stred pri Smolensku. Plukovník Hennig von Tresckow so svojím pobočníkom Fabianom von Schlabrendorffom umiestnili v Hitlerovom lietadle bombu s nastavenou rozbuškou, ktorá však nevybuchla, pravdepodobne v dôsledku veľkého chladu. Poručík Schlabrendorff musel rýchlo odcestovať do Pruska, aby si kompromitujúci balíček vyzdvihol. O osem dní neskôr bol dôstojník rozviedky von Gersdorff ochotný obetovať sa a uviedol do chodu výbušninu vo svojom vrecku v berlínskej zbrojnici, kde si mal Hitler pri oslave pamiatky Dňa hrdinov 21. marca prezrieť korisť zo Sovietskeho zväzu. Ale Hitler ani tentoraz nedodržal plánovaný program a výstavu iba preletel. Gersdorff stihol ešte krátko pred explóziou výbušninu zneškodniť na toalete. Vyhodiť sa do vzduchu spolu s Hitlerom boli ochotní aj dôstojníci Axel von dem Bussche v novembri 1943 a Ewald Heinrich von Kleist v januári 1944, ale dlho plánovaná prehliadka nových uniform bola odložená až na júl 1944. Aj stotník Eberhard von Breitenbuch, ktorý doprevádzal ako pobočník poľného maršala Buscha na poradu k Hitlerovi v marci 1944, bol odhodlaný Hitlera zastreliť, ale nevpustili ho do miestnosti, kde sa porada konala. 2.2.3 SpolubojovníciAž do roku 1943 nebol v odboji systematicky vypracovaný žiaden plán prevratu. To však neznamená, že sa improvizované pokusy o atentáty nemohli vydariť. V roku 1943 sa do centra sprisahania dostávajú najprv podplukovník Henning von Tresckow, prvý dôstojník generálneho štábu armádnej skupiny Stred, ktorý začiatkom roka 1943 nadväzuje kontakty v Berlíne a Postupime, a podplukovník Claus von Stauffenberg, ktorý v lete 1943 trávi zdravotnú dovolenku stretnutiami s Tresckowom či členmi Kreisauského kruhu. Tresckow a Stauffenberg sa ujali vedenia prípravy plánov na prevrat, bolo by však nesprávne chápať sprisahanie 20. júla 1944 ako čiste dôstojnícku záležitosť. Gróf Helmut James von Moltke bol radca vojenskej správy v oddelení zahraničia, teda v Canarisovom abwehre, a expertom medzinárodného práva pri vrchnom veliteľstve brannej moci. Zasadzoval sa v prospech Židov, vojenských zajatcov a rukojemníkov a na jeho statku v sliezskom Kreisau sa v rokoch 1942 a 1943 schádzala skupina odporcov nacizmu, ktorej členmi neboli iba ľudia s titulom a rodokmeňom, ale vlastenci rôzneho sociálneho pôvodu a odlišných politických názorov. Dve silné a sebavedomé osobnosti ako boli Moltke a Stauffenberg si neveľmi rozumeli, navyše Moltke bol od začiatku proti atentátu. Stauffenberg si lepšie rozumel so svojím bratrancom grófom Petrom Yorckom von Wartenburg. Moltke a Yorck, dobrí priatelia, ktorí konali predovšetkým z hlbokého náboženského presvedčenia, boli na čele Kreisauského kruhu. Na rozhovoroch sa zúčastňoval aj generálplukovník a bývalý náčelník generálneho štábu v rokoch 1935 - 1938 Ludwig Beck, odporca Hitlerovej expanzívnej politiky, ktorý podal demisiu, keď nevedel dosiahnuť odvolanie plánu na rozbitie Československa a videl neodvratnosť svetovej vojny. Beck sa zaujímal predovšetkým o vojenské záležitosti a hlásil sa k politickej línii Carla Goerdelera, predstaviteľa nacionálne konzervatívneho odboja. Stauffenbergov vzťah k bývalému lipskému starostovi nebol veľmi harmonický, často kritizoval Goerdelerov staromódny konzervativizmus a Goerdelera rozčuľovalo Stauffenbergovo miešanie sa do politiky; dôstojník mal byť podľa neho apolitický a politické a vojenské záležitosti mali byť riešené oddelene. Stauffenberg sa obával aj jeho neopatrného vystupovania, ktoré mohlo viesť k odhaleniu členov odboja. Pri plánovaní politického programu sa Stauffenberg obracal skôr na sociálneho demokrata Lebera a Goerdeler sa odôvodnene cítil byť obchádzaný. Julius Leber bol pravý pragmatik a činorodému Stauffenbergovi imponovalo, že dokázal všetko vziať za správny koniec. Málokoho si v civilnom povolaní vážil tak ako Lebera. Pre toho bol zas Stauffenberg jedinou nádejou na vojenský puč a bol znechutený tým, že väčšia časť opozície zostáva nečinná. Napriek stále väčším rozporom s Goerdelerom zostal Leber dôležitým spojovacím článkom medzi sociálnymi demokratmi, Kreisauským kruhom a Stauffenbergovou dôstojníckou skupinou. Ako skúsený robotnícky vodca mal zároveň kontakty s robotníctvom a Stauffenberg súhlasil, aby nadviazal spojenie s komunistami. Pri týchto pokusoch bol začiatkom júla 1944 aj zatknutý, čo sa Stauffenberga bolestne dotklo. Už na jar 1943 narazilo Gestapo aj na stopu vojenského odboja, keď boli v súvislosti s pašovaním židovských rodín z Nemecka do Švajčiarska odhalené devízové machinácie. Boli zatknutí právnik Hans Dohnányi, ktorý pôsobil v úrade admirála Canarisa v abwehre, a jeho švagor Dietrich Bonhoeffer, člen Kreisauského kruhu. V súvislosti s touto aférou bol zosadený aj generálmajor Hans Oster, náčelník štábu vojenskej rozviedky abwehru, ktorý mal vďaka svojim kontaktom dôležitú pozíciu v odboji. Napokon v januári 1944 bol zatknutý aj Moltke a stále viac hrozilo odhalenie pripravovaného sprisahania. Vtedy najmladší zo sprisahancov, tridsaťsedemročný Stauffenberg, po návrate Tresckowa na východný front, energicky prevzal plánovanie prevratu. Mal nadanie získavať si nových stúpencov, hlavne na dôležitých vojenských pozíciách. Na jeseň 1943 sa k sprisahaniu pripojil penzionovaný poľný maršal Erwin von Witzleben, ktorý bol ochotný po prevrate prevziať vrchné velenie wehrmachtu a vyhlásiť výnimočný stav. V štábe záložných vojsk sa Stauffenbergovi výborne spolupracovalo na prípravách prevratu s generálplukovníkom Friedrichom Olbrichtom, ktorý sa od ostatných sprisahancov líšil tým, že z presvedčenia slúžil Weimarskej republike a jediný z vrchných veliteľov bol už v roku 1942 ochotný dať seba a sebe podriadenú armádu k dispozícii odboju. 1. júla 1944 bol Stauffenberg vymenovaný za náčelníka štábu veliteľstva celej záložnej armády nemeckých ozbrojených síl a mal prístup k vojenským poradám v Hitlerovom hlavnom stane, ktorých sa Hitler osobne zúčastňoval. Stauffenberg sa s konečnou platnosťou odhodlal k činu. 2.3 Otázka svedomiaNa dôstojnícky odboj vplývali dva veľké protiklady. Wehrmacht sa mal stať prostriedkom prevratu, čo však nebolo možné bez fyzickej likvidácie jeho najvyššieho veliteľa Adolfa Hitlera, na druhej strane odstránenie Hitlera bolo možné iba príslušníkmi armády, ktorí k nemu mali prístup; teda veľmi malým počtom dôstojníkov, ktorí mohli vlastnoručne Hitlera zabiť, ešte menej však bolo tých ktorí to aj naozaj chceli. Teda podmienka prevratu mohla a musela byť splnená tými istými ľuďmi, ktorí iba po splnení tejto podmienky mohli a boli ochotní konať. Členov vojenského odboja bolo málo a ani nemali veľký priestor na samostatné odbojové akcie. Najväčšími prekážkami boli vojenská loajalita, prísaha vernosti a systém vojenskej poslušnosti. Odporuje si, že všetci, ktorí tvárou v tvár Hitlerovým zločinom pokladali svoju prísahu vernosti zloženú do jeho rúk za neplatnú, boli ochotní konať až po jeho fyzickej likvidácii. Nacionálna výchova, sociálny tlak, pocity vernosti a zodpovednosti voči kamarátom a samozrejmosť poslušnosti voči nadriadeným boli v armáde, a hlavne na frontoch pociťované silnejšie ako v civilnom živote a akýkoľvek vnútorný odpor vrhal jedinca do nepredstaviteľnej samoty. Aj tí, čo boli ochotní Hitlera vlastnoručne zabiť, sa napriek jeho zločinom museli s vraždou vnútorne vysporiadať. Lebo hoci boli vojaci zvyknutí na zabíjanie, boli vychovaní na ochranu príslušníkov vlastného národa a nezabíjali bez riadneho povelu. Názory dôstojníkov, ktorí vo väčšine prípadov pochádzali z vyšších vrstiev, na oddanosť a vernosť pramenili z nemeckého stredoveku, kde šľachtic za svoje služby od pána vyžadoval právo a spravodlivosť. Vždy tu však bolo právo na odpor proti nespravodlivosti. "Takzvaná slepá poslušnosť pochádza až od Hitlera", píše Fabian von Schlabrenndorff, "podľa predpisu je nutné poslušnosť vyžadovať a poslúchať. Existujú ale prípady, keď je neposlušnosť priamo stanovená. To práve bolo v pruskej armáde správne a nesporné." (podľa Steffahn, H.: Stauffenberg. s.109)26 Vzbúrenci si mohli oprávnenosť svojho odboja overiť aj v Hitlerovej knihe "Mein Kampf", kde stojí: "Štátna autorita nemôže existovať ako samoúčel, pretože v takom prípade by každá tyrania na tomto svete bola nedotknuteľná a svätá. Ak je národ pomocou vládnuceho násilia vedený do záhuby, potom je vzbura každého príslušníka takého národa nielen právom, ale povinnosťou." (podľa Steffahn, H.: Stauffenberg. s.115)27 Slepá poslušnosť, založená na osobnej prísahe Hitlerovi, zaplietala wehrmacht stále viac do zločinov, hlavne v Sovietskom zväze. O prevládajúcich etických motívoch pri účasti na odboji svedčia aj výpovede z výsluchov Gestapa. Možno ich považovať za úprimné a hodnoverné, keďže väčšina sprisahancov vedela, že vlastný život už nezachráni. Prenasledovanie a vraždenie Židov na všetkých územiach obsadených nemeckým vojskom uviedli za najpodstatnejší alebo jeden z najdôležitejších motívov pre účasť na sprisahaní, medzi inými aj Yorck, Goerdeler, Moltke, Bussche či Berthold von Stauffenberg. Claus von Stauffenberg čerpá morálno-etické odôvodnenie svojho činu aj z učenia Tomáša Akvinského: "My katolíci sa na to prirodzene dívame inak (než luteráni), pretože v katolíckej cirkvi platí tichá dohoda, že za určitých okolností môže byť politická vražda oprávnená." (podľa Steffahn, H.: Stauffenberg. s.110)28 Predstavitelia dôstojníckeho odboja si boli vedomí aj dôsledkov rozpadu disciplíny na oslabených frontoch, vyvolanej prípadným prevratom. Nebol neodôvodnený ani predpoklad, že vojenskí protivníci Nemecka využijú jeho vnútorné nepokoje, bola tu hrozba zrútenia frontu na niekoľkých miestach a zaplavenia krajiny Červenou armádou. Vojnoví protivníci Nemecka odmietali akúkoľvek podporu vnútronemeckého boja proti Hitlerovi a každú spoluprácu so sprisahancami, na druhej strane podporovali národné odbojové hnutie v krajinách okupovaných nemeckým vojskom. V koalícii platila zásada Atlantickej charty prijatá prezidentom Rooseveltom a britským premiérom Churchillom na britskom vojnovou krížniku "Prince of Wales" v Placenta Bay v Newfoundlande začiatkom augusta 1941, ku ktorej sa pridal aj Sovietsky zväz, o spoločnom boji až do porážky Hitlera. Nemecko mohlo kapitulovať iba voči celej koalícii, separátne vyjednávania pri hrozbe straty partnerov boli neprijateľné. Churchillova vláda od roku 1940 prísne dodržiavala zásadu nevyjednávať s nemeckými vyslancami, a tak početné pokusy o kontakty v rokoch 1938 až 1944 v Ríme, Stockholme, Madride, Lisabone či Istambule, končili neúspešne. Úsilie sprisahancov o kontakty so západnými Spojencami boli namierené hlavne na snahu pozmeniť požiadavku bezpodmienečnej kapitulácie zo stretnutia v Casablance z januára 1943. Nemecký odboj bol však pre Spojencov taký neprehľadný, jeho vyslanci svojím počtom a návrhmi takí rozmanití, často nerozoznateľní od Hitlerových špiónov, že sa im nemožno čudovať, že volili cestu jasného víťazstva a neriskovali stratu spojeneckých partnerov. Navyše u každého tu bola požiadavka záchrany ríše v tej či onej forme, čo Veľká Británia, hlavne v prípade Poľska, nemohla v žiadnom prípade akceptovať. Sprisahanci rátali s Churchillovou ochotou využiť nemecké vojská v prípade, že by Sovieti prekročili dohodnutú hranicu, ale Churchillova tolerancia hranice bola rozhodne ďalej, než si sprisahanci predstavovali. Navyše nepostrehli, že váha svetovej politiky sa presunula z Londýna do Washingtonu. Prečo sa teda vyskytli početné atentáty na Hitlera a bol vykonaný pokus o prevrat, hoci to bolo nemysliteľné v rámci tradičných nacionálnoštátnych kategórií, hoci neboli zabezpečené ani nemecké záujmy, väčšina sprisahancov akceptovala beznádejnosť situácie voči približujúcim sa spojeneckým vojskám a nemohli dúfať ani v osobné výhody? Pretože ťažiť z odboja mohol nemecký národ. Pre sprisahancov dôležitejšia ako možný úspech bola dokumentácia odboja a povstania v boji proti neprávu, ktorá mala dať národu duchovnú silu pre ďalšiu existenciu, uchrániť samostatnosť Nemecka, jeho primeranú mocenskú pozíciu a vojsko pred zánikom. Spojenie národného s vlasteneckým je tragédiou sprisahancov "20.júla", keďže jedno vylučovalo druhé. Nebolo totiž možné dosiahnuť vojenské prímerie na fronte. Stauffenberg si to jasne uvedomoval: "Prišiel čas, keď je treba niečo urobiť. Samozrejme ten, kto sa odváži, aby sa to stalo, si musí uvedomiť, že vojde do nemeckých dejín ako zradca. Ale ak čin nevykoná, stane sa zradcom vlastného svedomia." (podľa Steffahn, H.: Stauffenberg. s.135)29 Príslušníci dôstojníckeho odboja boli patrioti, neboli to nepriatelia Nemecka alebo piata kolóna, ani atentátnici amerického či balkánskeho typu. Hitlerove vojská, ktoré obsadili veľkú časť Európy, boli aj nemecké vojská, v ktorých žila túžba prekonať nikdy neprijatú porážku z roku 1918. Že pri sprisahaní "20.júla" nešlo o obyčajnú velezradu, pochopil aj Hitler vidiac rozsiahlosť sprisahania. Už v tridsiatych rokoch chápal rozdiel medzi sebou a opozíciou: "Ľudia, ktorí o patriotisme nielen hovoria, ale stáva sa jediným motívom ich konania, sú podozriví." (podľa Hoffmann, P., s.64)30 Preto sa snažil čo najrýchlejšie a bez priveľkej publicity sprisahancov popraviť. Podľa vtedy platného trestného zákonníka bol pojem "velezrada" chápaný ako vedomie a vôľa spôsobiť ujmu nemeckej brannej moci a podozrenie z velezrady malo byť vyšetrované v súvislostiach s celkovým konaním obžalovaného. Keby z týchto súvislostí vyplynulo, že cieľom bolo odvrátiť od brannej moci ešte väčšie nebezpečenstvo, tak sa o velezradu nejedná. Plukovník Hans Oster mal za cieľ odvrátiť od Nemecka katastrofu svetovej vojny, keď riskoval život a v rokoch 1939 a 1940 oznámil holandskej vláde termíny plánovaných útokov, aj keď ich v Haagu nebrali vážne. Rovnako prezradil generál von Reichenau Belgicku úmysel Nemecka napadnúť Západ. Pravda Stauffenberg takúto formu spolupráce s protivníkom odmietal, ale ani v jeho prípade podmienky pre spáchanie velezrady neboli splnené: "Nemohol by som sa podívať do očí ženám a deťom padlých, keby som neurobil všetko pre to, aby som zabránil tomu nezmyselnému obetovaniu ľudí." (podľa Steffahn, H.: Stauffenberg. s.103)31 Hoci Stauffenberg veril v úspech prevratu, vedel zároveň, že "si obliekol košeľu kentaura Nessosa", ako sa vyjadril Tresckow, a bol ochotný k sebaobeti, pretože "morálna hodnota človeka začína až tam, kde je odhodlaný položiť za svoje presvedčenie život." (podľa Steffahn, H.: Stauffenberg. s.15)32 Tresckow predstavoval pre Stauffenberga vedľa jeho brata Bertholda najvyššiu morálnu autoritu v hnutí odboja. Keď sa ho Stauffenberg nechal opýtať, či po vylodení Spojencov v Normandii 6.júna 1944 má ešte atentát zmysel, ten nechal svojmu priateľovi odkázať: "Atentát sa musí uskutočniť stoj čo stoj. Aj keď by sa nemal zdariť, tak musí byť v Berlíne jednané. Teraz už nezáleží na praktickom účely, ale na tom, aby sa nemecký odboj pred svetom a pred dejinami odvážil pri nasadení života k rozhodujúcemu úderu. Všetko ostatné je vedľa toho ľahostajné." (podľa Klemperer, K. a spol., s.220)33 Podobne sa vyjadril aj Dr. Berthold Stauffenberg krátko pred pokusom o prevrat: "To najhroznejšie je vedieť, že sa to nemôže podariť, a že aj napriek tomu musíme pre našu krajinu a naše deti konať." (podľa Hoffmann, P., s.67)34 2.4 Sprisahanie 20. júla 1944Plukovník Claus Schenk von Stauffenberg, veliteľ štábu generála Friedricha Fromma, náčelníka rezervnej armády, letel vo štvrtok ráno 20. júla 1944 so svojím pobočníkom, nadporučíkom Wernerom Haeftenom, z Berlína do 500 km vzdialeného Rastenburgu vo východnom Prusku. Tu, v Hitlerovom hlavnom stane, "Vlčom dúpäti" mal mať prednášku o uzavieracích divíziách, naliehavo potrebných pre obranu strednej časti východného frontu, ktoré malo pripraviť rezervné vojsko. Nadporučík Haeften mal pri sebe balíček obsahujúci dve jednokilogramové plastické výbušniny. Po príchode sa Stauffenberg pod zámienkou, že si chce prezliecť košeľu (v ten deň bolo veľmi horúco), utiahol do odľahlej miestnosti, kam mu Haeften ukryl balíček. Stauffenberg odistil prvú nálož a umiestnil ju do svojej aktovky. Nečakane bol však vyrušený, nabádali ho, aby sa popnáhľal, a keďže nechcel vyvolať podozrenie, nezdržoval sa s druhou náložou. Svoju aktovku s jedným kilogramom plastickej trhaviny, ktorá mala explodovať 10-15 minút po uvedení do chodu, umiestnil pod konferenčný stôl. Proces sa už nedal zastaviť, po chvíli sa Stauffenberg vytratil telefonovať. Nevzbudil pozornosť, časté prichádzanie a odchádzanie bolo bežné. Keď videl ako po veľkom výbuchu vynášajú Hitlera na nosítkach, nasadol s Haeftenom do auta a ponáhľal sa na letisko. Už pri druhej bráne mal problémy so strážou, ale napokon ho prepustili, ešte ho nikto neupodozrieval. Cestou na letisko vyhodil Haeften z okna auta druhý kilogram výbušniny, ktorá bola neskôr nájdená. Po celé dve hodiny letu do Berlína bol Stauffenberg presvedčený, že Hitlera zabil. Drevená konštrukcia baraku zosilnená betonom, päť otvorených okien a predovšetkým obrovský dubový stôl znížili účinok výbuchu. Štyria z dvadsiatichštyroch prítomných výbuch neprežili, viacerí boli zranení, ale Hitler utrpel iba šok, menšie poranenia a zranenia ušných bubienok. Najväčšou chybou Stauffenberga bolo, že nepoužil aj druhú nálož bez ohľadu na to, že nebola nastavená, vybuchla by aj tak. Sám správne vypočítal, že budú potrebné 2 kg výbušniny a dnešní experti sa zhodujú, že v tom prípade by výbuch nikto v miestnosti neprežil. Niekoľko minút po atentáte sa v Berlíne malo začať s prevratom. Plán sprisahania sa zakladal na geniálne prepracovanom legálnom pláne "Valkýra". Oficiálne bol plán "Valkýra" vypracovaný už v roku 1941 pre potrebu rýchleho nasadenia rezervných vojsk, nachádzajúcich sa na území ríše, protektorátu Čechy a Morava a generálneho gouvermentu v Poľsku v prípade vnútronemeckých nepokojov, teda prípadného anglo-amerického výsadku či povstania niekoľkých miliónov robotníkov cudzej národnosti a zajatcov v Nemecku. Hitler a generál Fromm tento plán schválili. Olbricht, Tresckow a Stauffenberg tento plán v roku 1943 prepracovali, armáda mala obsadiť nielen významné hospodárske a vojenské objekty, ale zvlášť vybrané oddiely rezervného vojska, najmä v Berlíne, Frankfurte, Hamburgu, Viedni a Paríži, mali zatknúť významných prestaviteľov Gestapa, SS a NSDAP. Potom mal byť vyhlásený výnimočný stav s odôvodnením Fűhrerovej smrti a pokusom straníckych vodcov a SS o puč. Jediný problém bol v tom, že iba Fromm bol oprávnený vydať heslo a legálne rozkazy Valkýry, a ten, hoci pripravované sprisahenie tušil, nebol ochotný ho viesť, a už vôbec nie v prípade Hitlerovho prežitia. 20.júl nebol prvým Stauffenbergovým pokusom o atentát. V júli ich boli celkovo tri až štyri. Aktovku plnú výbušniny mal so sebou už 6.júla na rozhovoroch na Berghofe pri Berchtesgadene, nie je celkom jasné, prečo ju nepoužil. Mal referát o opatreniach plánu Valkýra a sám Hitler odstránil sprisahancom niekoľko prekážok, keď vyhlásil, že v núdzovej situácii môžu použiť násilie iba vojenskí velitelia, nie civilné osoby. 11.júla váhal, lebo chýbali Himmler a Göring, ktorým sprisahanci pripisovali príliš veľký význam, a väčšina trvala na tom, že musia byť odstránení spolu s Hitlerom. Himmler, veliteľ SS a všetkých policajných síl, sa im zdal príliš nebezpečný, a predpokladaný nástupca Hitlera Göring, vrchný veliteľ Luftwaffe, príliš populárny. 15.júla sa Stauffenberg opäť zúčastnil na pohovoroch s Hitlerom, tentoraz už vo Vlčom dúpäti, ale atentát nestihol vykonať. V tomto prípade Olbricht dokonca vyhlásil plán Valkýra ešte skôr, ako sa atentát mohol vôbec uskutočniť a musel vysvetľovať, že išlo iba o cvičenie. Nedalo sa však zakryť, že vydal rozkazy neoprávnene a Fromm vedel, o čo sa jednalo. Postavenie Stauffenberga medzi atentátnikmi bolo zvláštne: bol vojnovým invalidom a musel vykonať dve úlohy naraz na miestach vzdialených od seba 500 km. Keďže mal Stauffenberg iba jednu ruku s troma prstami, revolver neprichádzal do úvahy. Predpokladalo sa, že Hitler nosí neprestrelnú vestu a musel by mieriť veľmi presne. Musel to byť teda bombový atentát, a keďže bolo nevyhnutné, aby prežil, musela to byť časovaná nálož. Stauffenberg bol totiž potrebný v Berlíne, pretože Fromm odmietal spoluúčasť a jeho priamy podriadený Olbricht, veliteľ AHA (Allgemeinen Heeresamt, "Všeobecného vojenského úradu"), sa necítil byť dosť odhodlaný po prvom neúspechu. Jedine na Olbrichtovho veliteľa štábu, plukovníka Mertza von Quirnheim, svojho priateľa z vojenskej akadémie, sa mohol Stauffenberg spoľahnúť, ale ten nemal dostatočnú autoritu. Sprisahanci v Berlíne boli po správe, že Hitler atentát prežil, neistí a nečinní. Na jednej strane mali pravdu, keď po nevydarenom atentáte nechceli riskovať, na druhej strane bolo veľmi pravdepodobné, že sprisahanie neostane neodhalené; v poslednom čase bolo zatknutých priveľa ľudí, ktorí o ňom vedeli. Iba niekto rozhodný ako Stauffenberg by bol schopný v okamihu atentátu - úspešného alebo nie - priviesť udalosti do chodu tak ďaleko, že by už nebolo cesty späť, aj keby sa Hitlerova smrť ukázala byť fikciou. Atentát sa uskutočnil okolo 12.50 a Stauffenberg s Haeftenom prišli do Berlína 16.30, bolo teda 17.00, keď boli vydané rozkazy; väčšina dôstojníkov už bola po službe. Fromm, ktorý odmietol vydať rozkazy, bol zatknutý a Olbricht so Stauffenbergom nemali dosť veliteľskej právomoci, aby presadili svoje rozkazy. Ich rozkazy už často prichádzali spolu s protichodnými rozkazmi od ministra propagandy Goebbelsa a so správou v rozhlase, že Hitler atentát prežil. Ale aj malé úspechy sprisahancov dokazujú, že prevrat by bol mal šancu na úspech, keby bol Hitler mŕtvy, alebo keby niektorí vojenskí velitelia verili, že mŕtvy je, a konali ráznejšie. V Kassele boli mobilizované oddiely, ktoré sa pripravovali zatknúť vodcov NS; v Hamburgu boli dokonca vodcovia SS, strany a Gestapa v rukách vojska; v Prahe boli oddiely tiež alarmované a zástupca ríšskeho protektora zatknutý; rovnako boli zatknutí velitelia Gestapa vo Viedni; v Paríži zatkli celé Gestapo a začali prípravy na zastrelenie jeho vodcov; v Berlíne bola obsadená vládna štvrť, Goebbels načas zatknutý. Najneskôr o polnoci sa však celé povstanie zrútilo. Oslobodený Fromm dal podľa stanného práva zastreliť Stauffenberga, Haeftena, Olbrichta aj Mertza ešte v tú noc. Boli prvými, ale nie poslednými obeťami sprisahania. V súvislosti so sprisahaním 20.júla 1944 prišlo o život 180-200 ľudí. 3. PREDSTAVA ŠTÁTU3.1 Vnútropolitické predstavyČlenovia odboja sa líšili nielen pôvodom, povolaním a vzdelaním, ale aj politickými názormi zahŕňajúcimi široké spektrum, od komunistov po konzervatívcov až monarchistov. Spájal ich spoločný cieľ - odstránenie Hitlerovej nacionálne socialistickej diktatúry, ale spôsob a predstavy o budúcnosti boli rozdielne. Väčšina predstaviteľov odboja, vrátane Stauffenberga, vlastne ani nevedela, ako by politické zriadenie povojnového Nemecka malo vypadať. Vedeli čo nechcú - ani monarchiu, ani nacionálny socializmus, ani demokratickú republiku weimarského typu. Mala to byť odlišná nemecká cesta, uberajúca sa po nevychodených chodníkoch vyskúšaných systémov. Predpokladali však, že od prevratu až po uzavretie mieru bude nutné prechodné obdobie. Za stavu na frontoch bolo uskutočnenie prevratu ťažké, ak nie nemožné, a ešte viac to platilo v prípade snahy udržať si vládu. Obávali sa ihneď riskovať voľby, lebo tu bola hrozba zvolenia nacionálne socialistickej väčšiny, takže si predstavovali akúsi formu prechodného autokratického režimu so zákazom antidemokratických organizácií. Videli iba dve možnosti, ako sa udržať pri vláde, buď za podpory protivníkovej armády alebo koalíciou. Aj keď si uvedomovali, že sa okupácii tak či tak nevyhnú, väčšina volila druhú možnosť. Pokúšali sa spojiť predstavy všetkých antinacionálnesocialistických síl v návrhoch a vládnych zoznamoch. Aj konzervatívci ako Moltke a Goerdeler prebrali požiadavku zoštátnenia surovinového bohatstva a základných priemyselných odvetví. Predstavy socialistov pravda siahali ďalej, k požiadavke reforiem v závodoch, sociálneho poistenia podpory v nezamestnanosti, až po diktatúru proletariátu, a samozrejme bol štát bez parlamentného straníckeho systému neprijateľný. Preto protichodné politické smery nemohli natrvalo zostať v koalícii, a bolo jasné, že po páde Hitlerovho režimu sa bude jednať iba o dočasnú vládu, ktorá bude musieť na seba vziať označenie buričov a tvrdé podmienky Spojencov, za čo, podľa skúseností z roku 1918, nemohli očakávať vďaku. Najmenej sú známe predstavy Clausa, Bertholda a Alexandra von Stauffenbergovcov a ich priateľov. Claus von Stauffenberg nebol teoretikom odboja a rovnako nimi neboli ani jeho bratia. Profesor Alexander von Stauffenberg, ktorý sa zaoberal dejinami a literatúrou antiky a mal hlboké ideálne presvedčenie o hodnotách ľudstva, si udržiaval odstup od dennej politickej praxe. Dr. Berthold von Stauffenberg, právnik a odborník na otázky práv národov, mal k politickým a ústavno-právnym predstavám bližšie, ale jeho myšlienky sa takmer nezachovali. Stauffenbergovci s dôverou prenechali riešenie ústavných a spoločensko-politických otázok svojim priateľom a pokiaľ je známe, nevyslovili sa o spôsobe uskutočnenia svojich ideálnych predstáv. Zachované návrhy, spracované a schválené Kreisauským kruhom, o politickom usporiadaní Nemecka po prípadnom vydarenom atentáte, iste všetky nezodpovedali ich predstavám, ale boli ochotní ku kompromisom. V jednom si však môžeme byť istý. Claus von Stauffenberg nechcel byť iba vykonávateľom prevratu, ale chcel vplývať a pôsobiť aj na udalosti po ňom. Vojaci nemali byť iba vykonávateľmi vôle politikov, a preto sa voľby mali konať až po ich návrate z frontu. Bratia Stauffenbergovci sa nikde do spektra hnutia "20.júla" nedajú pohodlne zaradiť. Nehlásili sa k nijakej strane, boli vzdialení od myšlienky reštaurácie pomerov spred roku 1933, nechceli sa vrátiť ani k monarchii, ale ani k weimarskej republike s mnohými politickými stranami, v ktorej stroskotala demokracia Západu s myšlienkou rovnosti. Cudzie im boli aj predstavy liberálnej demokracie anglického či amerického typu či neatraktívnej predlohy spoločenských a politických pomerov Francúzska tridsiatych rokov. Zároveň však mali revolucionárne myšlienky namierené na výchovu človeka a boli im blízke niektoré princípy liberalizmu a sociálnej demokracie, ako požiadavka osobnej slobody, ľudských a občianskych práv, všeobecného volebného práva, vlády zákonov, sociálneho štátu so zabezpečením vzdelávania, zdravotnej starostlivosti či poistenia, boli odporcovia rasizmu a diskriminácie a oddaní nacionalizmu v zmysle solidarity občanov jedného národa. Išlo im predovšetkým o odstránenie nacistického režimu a založenie, ako Claus sám hovoril, "nového štátu, ktorý by bol kombináciou etického socializmu a aristokratických tradícií." (podľa Brož, I.,s.178)35 Ich elitárske prestavy korenili v šľachtickom pôvode, ale vedúca elita v ich poňatí nie je vecou rodu ani postavenia. Malo byť zabezpečené právo a spravodlivosť pre všetkých pri uplatnení prírodou daného predurčenia v ľudskej spoločnosti, v protiklade k zdedeným či úradom daným privilégiám, ako aj v protiklade k rovnosti, ktorá pre mocenské príčiny a ideologickú obmedzenosť chce potláčať sociálne a zdedené genetické dedičstvo, individuálne danosti. Nemal rozhodovať ani stav plebejský, ani stav vytvorený duševne chudobným a surovým nacizmom, ani stav občiansky weimarského štátu, ani anachronický Hohenzollernovcov, ale novovzniknutá stavovská spoločnosť, ktorej korene mali byť nanovo oživené klasickým Gréckom, stredozemnou kultúrou a hrdinskými ideálmi rozvinutej stredovekej spoločnosti. Nikto nemal byť vylúčený zo spolupôsobenia na politické záležitosti, ale vedenie malo pripadnúť duchom a morálkou výnimočným vyvoleným. Ako sa to malo realizovať zostáva v podrobnostiach nejasné, možno tým mysleli na všeobecne známu kvalifikovanosť jednej existujúcej elity v oblasti riadenia štátu, v oblasti vojenskej či hospodárskej, a samozrejmé pokračovanie a obnovu tohoto vedúceho stavu, predovšetkým, aj keď nie výlučne, z neho samého. S "oslobodením más", ktoré by viedlo ku chaosu to nemohlo mať nič spoločné. Väčšina týchto predstáv zodpovedala mysleniu Stefana Georgeho, ktorý odmietal svoju dobu, v mnohom ju predstihol a bol nepochopený alebo zle pochopený, keď vo svojich básňach hrozil zánikom novovzniknutej spoločnosti. Neodmietal pokrok a masovú kultúru ako také, ale bezvzťahovosť masovej existencie až po poníženie a zneuctenie človeka. Stauffenbergovci snili o ozajstnom spoločenstve národa. Aj tento pojem bol zneužitý a poznamenaný fanatizmom nacionálneho socializmu. Oni tým však mysleli úplný opak masovosti s jej cynickým pohŕdaním jednotlivcom, ktorá využívala jedných na ničenie druhých. Pri všetkej svojej katolíckej viere sa vyhli súvislostiam s kresťanstvom a náboženstvom vôbec. Nemecko malo mať nové politické a spoločenské usporiadanie, ktoré by zabezpečilo preň a celú Európu mier, spravodlivosť a slobodu jednotlivca. 3.2 Zahraničnopolitické predstavyEšte viac nejednotné a hmlisté ako vnútropolitické predstavy boli zahraničnopolitické ciele jednotlivých sprisahancov. Mnohí už koncom roku 1941 akceptovali neodvrátiteľnú porážku a obsadenie Nemecka Spojeneckými vojskami. Väčšina bola aj ochotná kapitulovať voči Západu, ale chcela udržať východný front v určitej vzdialenosti, napriek jasne formulovanej zásade bezpodmienečnej kapitulácie v Casablance. Moltke bol jedným z mála, čo od začiatku nechcel víťazstvo Nemecka v tejto nespravodlivej vojne a bol presvedčený, že protivníci majú nárok na požiadavku bezpodmienečnej kapitulácie, aby Nemci konečne pocítili a prežili celú hĺbku veľkej porážky, aby sa už nikdy nestali obeťou mocibažných vodcov, ktorí ohrozia existenciu celého národa a dopustia sa miliónových vrážd. Podľa výpovedí jeho spolubojovníkov, sa Stauffenberg ešte v júni 1944 vyjadril, že za správneho velenia by bolo možné obmedziť spojeneckú inváziu v severnom Francúzsku a udržať východný front, pretože Japonsko ešte nebolo porazené a americké vedenie žiadalo od Sovietov vstup do vojny na Ďalekom východe, čoho Sovietsky zväz za pokračovania ťažkých bojov v Európe nebol schopný. Spojenci by možno pristúpili na urýchlené prímerie a rokovania o dôstojnom mieri pre Nemecko, aby zabránili ďalším obetiam. Pri Stauffenbergovom jasnom vojenskom myslení je však málo pravdepodobné, že naozaj veril v možnosť zmiernenia porážky. Ale pri predpokladaných rokovaniach s protivníkmi Stauffenberg neprichádzal do úvahy, jeho iluzionistické a utopické predstavy zostávali nejasným snom a sú skôr podkladom na pochopenie jeho konania. Mnohí príslušníci odboja trvali na zachovaní ríše a uznaní niektorých teritoriálnych výbojov. U Stauffenberga je prízvuk na myšlienke "ríše" tiež veľmi silný, ale je veľký rozdiel v jeho chápaní tohoto pojmu. Pri slove "ríša" nevychádzal z predstáv o ríši Bismarckovej36 epochy či pre Goerdelera takých dôležitých hraníc z roku 1914, ktorý ešte v máji 1944 žiadal dokonca Rakúsko, Sudety, Čechy a Moravu a generálny gouverment v Poľsku. Stauffenbergove predstavy boli skôr ovplyvnené stredovekou ríšou Otta I.37 či Friedricha II.38, kresťanským impériom, kultúrnou ríšou. Tradícia rímsko-nemeckej ríše a celokresťanskej univerzálnej myšlienky bola tiež zdiskreditovaná národnými socialistami. Ale Stauffenberg veril vo výnimočnú úlohu nemeckého národa v strednej Európe bez dôrazu na teritoriálne vlastníctvo alebo národnú demarkáciu. 3.3 PrísahaClaus Schenk von Stauffenberg spájal v sebe dve zdanlivo nezlučiteľné stránky: poetickú a precíznu zároveň, vytvorené kruhom Stefana Georgeho a generálnym štábom. Jeho zásady pre nemecké znovuzrodenie sa zachovali v podobe prísahy, ktorú vypracoval šestnásť dní pred svojou smrťou spolu so svojím bratom Bertholdom a priateľom Rudolfom Fahrnerom, germanistom a taktiež prívržencom Stefana Georgeho: ZÁVERPochopiť konanie Clausa von Stauffenberg možno iba v súvislosti s odbojom, s ktorým je jeho meno neodmysliteľne späté. Sprisahanie 20.júla 1944 bolo vrcholom nielen dôstojníckeho, ale celého nemeckého odboja. Napriek jeho nespornému významu ani dnes mnohí nevedia, či ho posudzovať ako povinnosť svedomia a vlastenectva alebo ako zradu na Nemecku. Niektorí historici zastávajú názor, že bolo šťastím, že Hitlera pri tomto pokuse nezabili, keďže už bolo zrejmé, že Nemecko vojnu prehrá a Hitlerova smrť by obnovila chaos po 1. svetovej vojne, keď extrémisti tvrdili, že Nemecko prehralo vojnu zradou. Podľa nich, bolo teda lepšie, že 2. svetová vojna ďalej pokračovala aj za cenu ďalších strát na životoch, ináč by znovu vzklíčil militarizmus a nacionalizmus v Nemecku. Rozsah porážky a odhalenie zločinov nacistického režimu v celej ich šírke však zabránili vytvoreniu druhej legendy o rane dýkou do chrbta. Ale Stauffenbergove deti si koncom vojny a aj v nasledujúcich rokoch po jej skončení museli neraz vypočuť, že sú deťmi zradcu, aj keď mu dejiny priznali čestnosť a obetavosť a čiastočne ho zbavili viny. Ani od armády nemožno vyžadovať, aby Stauffenbergov čin uznala ako princíp, pretože sa nachádzal a konal v extrémne výnimočnej situácii. Treba si však jeho boj vážiť, pretože hoci poznal iba časť Hitlerových zločinov, predsa aj bez dnešných štatistík vedel dosť nato, aby sa vzchopil k odporu. Videl v Hitlerovi zosobnenie zla, ničiteľa sveta, a bol ochotný obetovať seba a svoju rodinu. Súčasníci sa o udalostiach 20.júla 1944 dozvedeli až keď sa atentát nevydaril a atentátnik už bol popravený. Postupne vychádzala najavo rozsiahlosť sprisahania a znalosť osobností odboja proti Hitlerovi sa pre mnohých stala dverami ku chápaniu svojej epochy. Stauffenbergov čin by sa nemal posudzovať ako neúspešná snaha zmeniť systém odstránením jedného človeka, ale ako opozícia z dôvodov svedomia, ako dôkaz, že aj vtedy sa našli ľudia, ktorí neprepadli fanatizmu nacionálneho socializmu a boli ochotní konať. Stauffenberg a jeho spolubojovníci sa svojim presvedčením a konaním stali zakladateľmi budúcnosti lepšieho Nemecka. POZNAMKY
ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY
Benz, W.: Zustimmung und Widerstand im Nationalsozialismus. Praxis Geschichte, 1994, č.3, s.4-11. | |
|  | |
| DRACULA - FEIDIAS - FESZTY - NAPOLEON - STAUFFENBERG - WALLACE
| |
 |  |  |
