STAROVEKÉ GRÉCKO

III. Klasické Grécko (500 - 336 pred n.l.)

POLITICKÝ VÝVOJ ATÉN PO GRÉCKO-PERZSKÝCH VOJNÁCH

Dopad vojen na Spartu a Atény

Atény mali pravdepodobne najväčší podiel na porážke Peržanov. Dokazuje to nielen námorná bitka pri Salamíne, kde prevládali bojové lode Aténčanov, ale aj posledná fáza vojny po bitke pri myse Mykalé, keď celú ťarchu boja niesli Atény a ich spojenci. Po vojnách nastáva v Aténach obrovský hospodársky rozmach, aj vďaka tomu, že je znovu otvorená obchodná cesta na východ a severovýchod. Na Spartu mala vojna veľmi nepriaznivé dopady. Zahynulo okolo 500 Sparťanov, čo porušilo pomer síl medzi obyvateľmi Sparty. Nepokoje perioikov a heilótov vyústili do tretej messénskej vojny v rokoch 464 - 454 pred n.l. Ani pre hospodárstvo Sparty vojna nič nepriniesla, keďže neobchodovali.

Sparta a Atény mali počas vojny priateľské vzťahy až po bitku pri myse Mykalé, keď Sparta odmietla ďalej bojovať. Tieto vzťahy sa snažil udržať prospartsky orientovaný politik KYMÓN, ktorý stál na čele aténskeho štátu v 60tych rokoch 5. stor. pred n.l. Napriek svojmu aristokratickému zmýšľaniu a pôvodu eupatridu stal sa v Aténach prvým archonom, hlavne vďaka svojej popularite výborného vojaka. V tomto období sa prvý archon nazýva už prvým STRATÉGOM. Keď vypukla tretia messénska vojna Kymón navrhol pomôcť Sparte. Keď ľudové zhromaždenie návrh odmietlo, Kymón poslal na vlastnú päsť Sparťanom vojsko na pomoc (v roku 462 pred n.l.). Sparťania pomoc odmietli a nepustili aténske vojsko do štátu, báli sa, že sa pridá k povstalcom. Udalosť spôsobila Kymónov pád, po jeho návrate bola zvolaná ekklesia a Kymón bol ostrakizmom vypovedaný z Atén.

Efialtove politické reformy

Po Kymónovom vypovedaní sa prvým stratégom stal radikálny demokrat EFIALTÉS. Plánoval uskutočniť politické i sociálne reformy, ale v r. 461 bol zavraždený. Počas svojho krátkeho funkčného obdobia uskutočnil tieto politické zmeny:

1. 462 pred n.l. začína súdne procesy proti úradníkom, ktorí zneužili svoju moc a konfiškuje im majetok;
2. 461 pred n.l. odobral aeropágu jeho dve výsady: zákonodárnu a súdnu moc a obmedzil ho na bezvýznamný orgán;
3. právomoci aeropagu (zákonodárnu a súdnu moc) presunul na ekklesiu a heliae;
4. častejšie zvolával ekklesiu a radu 500, aby umožnil aténskemu ľudu väčšmi sa podielať na správe štátu.

O 15-ročnom období po Efialtovej smrti vieme veľmi málo. Isté však je, že Atény pokračujú v expanzívnej politike.

Expanzívna politika Atén v polovici 5. stor. pred n.l.

Atény v 5. stor. pred n.l. pokračujú v expanzívnej politike a bojujú na troch frontoch:

1. pretrvávajúca vojna s Peržanmi (do r. 449 pred n.l.);
   
   
2. začiatok bojov so štátmi Peloponézskeho spolku o hegemóniu nad Gréckom

   Boj o hegemóniu nad Gréckom začína po r. 461 pred n.l. a vrcholí v Peloponézskej vojne. O začiatkoch bojov neexistujú presné pramene a nevieme, proti ktorým štátom Atény bojovali, ale rozhodne prišlo k aténsko-korintskej vojne: k boju o korinstký záliv. Oba štáty mali rozvinutý obchod a mali záujem ovládnuť záliv, ktorý v tom čase ovládal Korint. Keďže Korint bol členom Peloponézskeho spolku do vojny vstupuje aj Sparta. Vojna skončila r. 454 pred n.l. víťazstvom Atén, čo dokazuje, že v tom čase bol Aténsky námorný spolok silnejší ako Peloponézsky spolok:

   • Atény získali Korintský záliv;
   • Atény začínajú politicky diktovať strednému Grécku;
   • do Aténskeho námorného spolku vstupuje Tessália.
3. vstup do egyptsko-perzského konfliktu

   V r. 459 pred n.l. vypuklo v Egypte protiperzské povstanie a Egypt požiadal Atény o pomoc. Žiadosti bolo vyhovené, ale v bitke pri Memfide vyhrali Peržania a Atény stratili 35 000 vojakov.

Aj po katastrofálnej porážke pri Memfide sa Atény pokúšali bojovať s Peloponézskym spolkom, ale boli vojensky vyčerpané a nútené uzatvoriť prímerie - 445 pred n.l. uzatvorené prímerie na 30 rokov. 30ročným prímerím končí prvý pokus Atén o nadvládu nad Gréckom. V tejto vojne získali:

• nadvládu nad Korintským zálivom;
• nadvládu nad stredným Gréckom.

V zmluve o prímerí bolo zakotvené:

• nepriateľské strany vrátia vybojované územia (do predvojnového stavu);
• po dobu 30 rokov nebudú spolky zasahovať do vnútorných záležitostí členských štátov druhého spolku.

Porážku Atén zapríčinil jediný dôvod: precenili svoje sily a začali bojovať na viacerých miestach.

Peržania využili porážku Atén v Egypte a obsadili viaceré ostrovy v Egejskom mori, aj ostrov Délos, kde mal pokladňu aténsky námorný spolok. Atény premiestnili centrum spolku spolu s pokladňou a radou do Atén. Od tej chvíle sa zmenil ich vzťah k členským štátom. Predtým boli všetky štáty rovnoprávne, ale postupne sa z autonómnych štátov stávajú podrobení členovia, ktorým Atény diktujú svoju vôľu:

1. Atény začali považovať ostrovné štáty za svojich podriadených;
2. bránili členským štátom vystúpiť zo spolku, vojensky ich prepadli a prinútili zostať;
3. začali zasahovať do vnútorných záležitostí členských štátov a na ich územia dosadzovali zvláštnych úradníkov - episkopov (dohliadačov), ktorí sledovali situáciu v danom štáte;
4. do členských štátov presídľovali aténskych kolonistov a prideľovali im pôdu - zneužili cudzí štát aj hospodársky; títo kolonisti boli zároveň vojakmi, v prípade vzbury proti Aténam pripravení zasiahnuť;
5. začali využívať spolkové peniaze pre vlastné účely.

Aténsky námorný spolok stratil svoje poslanie. Členské štáty už neboli ochotné bojovať za záujmy Atén.

PERIKLES

Perikles bol najväčší aténsky politik. Bol veľmi obľúbený, čo dokazuje aj jeho každoročné zvolenie za prvého stratéga (archona) po celých 14 rokov (444-430/429 pred n.l.). Pôvodom bol eupatrida, zo strany matky pochádzal však z rodiny demokratického zmýšľania (pochádzala z Kleisténovej rodiny). Bol mimoriadne vzdelaný, inteligentný, výborný rečník, diskutér, schopný vojak - zúčastnil sa ako veliteľ grécko-perzských vojen, čo boli hlavné predpoklady pre politickú kariéru v Aténach. Priatelil sa s najvýznamnejšími ľuďmi 5. storočia: medzi jeho známymi boli filozofi Anaxagorax a Sokratés, veľký dramatik Sofokles, zakladateľ dejepisu Herodotos a najväčší grécky sochár Feidias. Oženil sa s Aspasiou, mimoriadne krásnou kurtizánou z Milétos v Malej Ázii, ktorá sa poznala s významnými politikmi, umelcami, vedcami. Vďaka nej sa aj Perikles zoznámil s najvýznamnejšími ľuďmi svojej doby. Z hľadiska politického zmýšľania bol umiernený demokrat - reprezentoval záujmy stredných vrstiev: remeselníkov, obchodníkov a roľníkov, ktorí hospodárili intenzívne (pestovali plodiny na export: olivy a vinnú révu). V r. 444 pred n.l., keď bol po prvýkrát zvolený za prvého stratéga, začal robiť sociálne opatrenia v prospech chudoby.

Periklove sociálne reformy

1. zaviedol platy pre druhostupňových úradníkov
   V Aténach boli úrady čestnou funkciou, chudobní ľudia ani po Solónových reformách nechceli úrady vykonávať, nemali by z čoho žiť. Tým, že zaviedol platy pre úradníkov, umožnil nižším spoločenským vrstvám vykonávať úrady. Každodenný plat úradníka bol vyšší než priemerný zárobok remeselníka či roľníka.
2. zaviedol žold v aténskej armáde
   Aj Perikles túžil po hegemónii Atén nad Gréckom a snažil sa zvýšiť bojovnosť a skvalitniť armádu. Žold bol vyplácaný denne: 1 drachma denne pre obyčajného vojaka, 3-4 drachmy denne pre veliteľa.
3. prideľoval potraviny alebo peniaze (na divadelné predstavenia) najchudobnejším ľuďom, aby zabezpečil vnútorný pokoj štátu
4. otváral verejné práce (na náklady štátu sa budovali cesty)
5. vytváral klerúchie: chudobných roľníkov vysídľoval na územie členských štátov aténskeho spolku, každý z kolonistov dostal pôdu; vysídlil okolo 10 000 rodín.

Periklove politické reformy

Za Periklovej vlády dosiahla aténska otrokárska demokracia svoj vrchol. Dobudoval právomoc politických orgánov:

1. Za najvyšší politický orgán uznal ľudový snem - ekklesiu. Každý slobodný občan nad 30 rokov mohol rozhodovať o všetkých otázkach štátu. Právomoci ekklesie:
   • ekklesia mala zákonodárnu právomoc (navrhovala zákony);
   • ekklesia volila začiatkom kalendárneho roku najvyšších úradníkov 10 stratégov;
   • ekklesia volila 10 vojenských veliteľov;
   • ekklesia volila 10 štátnych pokladníkov a úradníkov pre výstavbu.
   (všetci títo úradníci museli pochádzať z rodiny eupatridov, pretože boli hmotne zodpovední za svoje chyby; ak spôsobili aténskemu štátu škodu, museli ju nahradiť a to by chudobnejší nemohli)
2. Rada 500 - búlé, ktorú Perikles rozdelil na desať výborov a každý výbor úradoval jednu desatinu roka (36-39 dní) mala tieto právomoci:
   • schvaľovala zákony;
   • výkonný orgán ekklesie - starala sa o to, aby uznesenia ekklesie boli vyplnené;
   • starala sa o diplomatické záležitosti;
   • kontrolovala a trestala protištátnu činnosť.
3. Do héliae - porotného súdu posielala každá územná fýla 600 porotcov - spolu ich bolo teda 6000 (volení losovaním). Perikles určil, že súdny výrok musí byť vynesený v prítomnosti 5000 porotcov. Rozhodnutie o vine prebiehalo hlasovaním (dva kamienky - jeden celý, jeden s otvorom (vina)).
4. Aeropag zrušený nebol, ale už nemal žiadne právomoci. Zostal formálnym politickým orgánom.

Negatíva Periklovej demokracie

1. na správe štátu sa podieľa len 1/6 obyvateľstva;
   Aténska demokracia bola po politickej stránke dobudovaná, všetci slobodní občania - muži sa prostredníctvom volených úradníkov podieľajú na moci; ale slobodní muži tvorili iba 1/6 obyvateľstva, 5/6 tvorili ženy, deti, chlapci do 30 rokov, metoikovia a otroci.
2. do politického života sa zapája väčšinou len obyvateľstvo Atén (sídlom ekklesie boli Atény a zasadania sa začínali v skoré ranné hodiny);
3. nižšie spoločenské vrstvy mohli vykonávať len platené úrady, najvyššími úradníkmi zostávajú eupatridi.

Periklova zahraničná politika

Perikles viedol expanzívnu zahraničnú politiku. Sledoval dve ciele:

1. zabezpečiť dostatok pracovných síl (otrokov);
2. rozširovať aténsky námorný spolok o nových členov.

Postaral sa aj o dostatok zdrojov pre naplnenie štátnej pokladne:

1. obchodná daň z domáceho aj zahraničného obchodu;
2. clá, ktoré sa vyberali na dôležitých miestach (mestách, riekach);
3. štátne bane a lomy (mramorové);
4. osobná daň (platili ju cudzinci - metoikovia za to, aby mohli žiť a podnikať na území aténskeho štátu);
5. leiturgie - dane pre boháčov (eupatrida musel napr. postaviť jednu triéru ročne, či financovať jedno divadelné predstavenie);
6. zvláštna daň (napr. pred vojnou pre bohatých);
7. vykrádanie spolkovej pokladne (aténsky ľud žil na úkor spojencov).

Perikles sa snažil rozširovať aténske hranice diplomatickou cestou, nie vojenskou, vyjednávaním a medzištátnymi zmluvami. Uzavieral medzinárodné dohody aj s gréckymi kolóniami (v severovýchodnom Čiernomorí, Itálii, na Sicílii). Na základe týchto dohôd zakladal na týchto územiach klerúchie. V r. 437 pred n.l. podnikol veľkú diplomatickú misiu do Čiernomoria, aby získal čiernomorské kolónie za členov aténskeho spolku. Misia bola pomerne úspešná, niektoré kolónie do spolku vstúpili. Na území Itálie založil novú kolóniu Thúriu. Thúria mala dobrú strategickú polohu a stala sa významným gréckym kultúrnym centrom v Itálii. Neskôr sa pridala k Peloponézskemu spolku.

Za Periklových čias dosiahol počet členov Aténskeho námorného spolku 200 - Perikles položil základy aténskej námornej ríše. Rozhodol sa mierovou cestou zjednotiť Grécko pod nadvládou Atén, začal propagovať a rozširovať myšlienku panhelenizmu. V roku 436 pred n.l. zvolal do Atén všehelénsky zjazd, ktorého program mal byť nasledovný:

1. mal byť uzavretý všeobecný mier;
2. mala byť založená všehelénska pokladňa;
3. mal sa začať boj s pirátmi z časti spoločných peňazí.

Všehelénsky zjazd sa neuskutočnil, keďže Sparta odmietla účasť a s ňou aj všetky štáty Peloponézskeho spolku.