METÓDY A CIELE ARCHEOLÓGIE

I. Proces nájdenia

Spôsoby archeologickej prospekcie (archeol. výskumu):

1. pasívna prospekcia - náhodné nájdenie archeol. prameňa
2. aktívna prospekcia - zámerné vyhľadávanie archeol. prameňov; výhodou je vyššia vypovedacia hodnota, pretože je známy nielen predmet sám, ale aj okolnosti nálezu

Metódy prospekcie:

1. organizované hľadanie - pochodové mapovanie
2. sondáž geologickým vrtákom - má význam predovšetkým pre výskum objektov pod pochovaným horizontom (nánosy rieky)
3. fosfátová analýza - náročná metóda, vychádza z faktu, že telá zvierat a ľudí obsahujú fosfor, takže miesta, ktoré boi v styku s telom obsahujú viac fosfátu ako okolitá pôda
4. geofyzikálne metódy:
   - elektrická metóda odporová (ak pôda nie je sterilná, vzniká štruktúra, ktorá má odlišnú elektrickú vodivosť ako okolie: priebeh nehomogenity, napr. múr)
   - magnetometrická metóda (merajú sa odchýlky magn. pola, prítomnosť múrov, jám, priekop dokazuje veľké zásahy do pôdy)
   - seizmická metóda (odhaľuje zmeny v dutinách, napr. pivnice, podzemné priestory)
   - minohľadačka, ktorá reaguje na každý kov (obľúbená u lupičov pokladov)
5. botanika skúma indikačné rastliny (žihľava, červený mak), darí sa im v prostredí, ktoré už bolo nejako narušené, tam kde prišlo k zásahu do pôdy
6. letecké snímkovanie vychádza z faktu, že to čo nevidíme zo zeme, môžeme vidieť z nadhľadu (od leteckého modelu po satelit); priebeh zásahu do zeme možno vidieť v podobe tmavej škvrny (napr. priekopy) pri fotografovaní plochy z boku; pri fotografovaní vegetácie je napr. obilie nižšie v miestach múrov, pri priekope (prekyprená pôda) je vyššie

II. Proces získania

1. archeologický terénny výskum
   - tematický (systematický) výskum (archeológovia sa dohodnú)
   - záchranný (stavby)
   - zisťovací (ak je podozrenie na nález, tak sa urobia sondy, 1-2m výkop)
2. dokumentácia prameňov
   Archeológ
   1. si zaobstará mapu miesta a umiestni lokalitu do mapy
   2. urobí celkový plán náleziska na mm papier do siete 5x5m
   3. zakreslí každý objekt zvlášť na mm papier 1:20, 1:10
   Moderným spôsobom dokumentávie je fotogrametria, spočíva v tom, že doprostred 5x5 m plochy výskumu sa postaví škótska veža, ktorá odfotí práve ten priestor.
3. ich laboratórne spracovanie
   Predmet treba opatrne aj s hlinou vybrať, zabaliť a poslať do laboratoria, kde röntgen odhalí kovové jadro alebo skrytú výzdobu. Laboratóriá sú keramické (črepy) a chemické (sklo, kovy)
4. vypracovanie nálezovej (výskumnej) správy (vychádza z faktu, že raz porušené prostredie navždy zanechá stopy po zásahu)
   - vertikálna stratigrafia: pokiaľ pôdne vrstvy nie sú narušené, tak objekt, ktorý leží nižšie je starší ako objekt, ktorý leží vyššie
   - horizontálna stratigrafia: pri monokultúrnom nálezisku určuje, ktorý z objektov je najstarší

III. Proces utriedenia

1. otázka datovania

(snaha zistiť, do ktorého obdobia predmet patrí)

• chronológia relatívna (ktorý z predmetov je starší, mladší; ich postupnosť, relatívny vzťah)

  Metódy relatívnej chronológie

  • Metóda klasická
    - typológia: vychádza z predpokladu, že každý výrobok sa časom vyvíja, zdokonaľuje, a tento vývoj nie je náhodný, ale zákonitý (snaha zlepšiť predmet) a že vývoj ide od tvarov jednoduchších k tvarom zložitejším; z typológie sa dajú tvoriť nálezové horizonty (ak sa predmety našli v jednom hrobe, boli používané súčasne v tej istej dobe a tvoria jeden nálezový horizont); chybou typológie je, že neberie ohľad na nerovnomernosť vývoja ľudskej spoločnosti, nedájú sa tvoriť nálezové horizonty pre veľké územie.
  • Metódy prírodovedné
    - palynológia: peľová analýza, v bažinatých vrstvách a nánosoch sa vyskytujú zrnká peľu rastlín, ktoré sú typické pre rozličné obdobia; v závislosti od klímy sa mení flóra.
    - fluorová metóda: je dôležitá pre relatívne zisťovanie veku kostí; v kostiach sa nachádza fluor a jeho obsah rastie s dĺžkou uloženia do zemev prípade, že je kostra v styku so spodnou vodou.
  
  
• chronológia absolútna (pokúšame sa datovať predmet čo najpresnejšie)

  Metódy absolútnej chronológie

  • Metóda klasická
    - historická: spočíva v snahe datovať nálezy pomocou nálezov, ktoré sú datované správami z krajín, ktoré už písomné správy majú (len 3000 pred n.l., paleolit nie)
  • Metódy prírodovedné
    - rádiokarbónová metóda C14: Jej autorom je americký fyzik Willard Frank Libby (1949, Nobelova cena). Princíp spočíva v tom, že sa meria vzťah izotopov uhlíka C12 a C13 a rádioaktívneho izotopu C14. Obsahuje ich vzdušný kysličník uhličitý. Asimiláciou sa dostávajú do rastlín a ako jedlo do živých organizmov. Po smrti živého organizmu sa C14 začína rozpadať s polčasom rozpadu 5735 rokov. Množstvo uhlíka prítomného v čase smrti sa meria pomocou stabilných izotopov C12 a C13. Tým sa spočíta i množstvo pôvodne prítomného C14, čo sa porovná s množstvom v čase merania. Zmeraním zvyškového izotopu C14 v organických zvyškoch (v kostiach, dreve, mušliach) môžeme určiť vek organického zbytku. Môžeme takto datovať vzorky staré najmenej 100 rokov, najviac 40 000 rokov. Pomer medzi C12 - C14 kolísal (je nestály, meniace sa magn. pole), čo spôsobuje, že rádiokarbónová metóda poskytuje zvlášť pred r. 1000 pred n.l. údaje nižšie ako by mali byť v skutočnosti, preto treba dáta upravovať = kalibrácia dát (do 8000 vekov BP, 2370 BC), pri ktorej pomáha dendrochronológia.
    - dendrochronológia: spočíva v tom, že každá drevina rastúca v mimotropickom prostredí rastie nielen do výšký, ale aj do šírky - jeseň, zima menšie, tmavšie drevo; v lete rastie rýchlejšie - svetlejšie letokruhy. Jeden tmavý + jeden svetlý letokruh tvoria jeden rok stromu. Vzťah je závislý na klíme, počasí v roku. Dlhorastúce stromy v Južnej Amerike - pínie - rastú tisícročia. Dá sa vytvoriť základný dendogram (grafický záznam v podobe krivky) priebehu letokruhov v závislosti od podnebia. Zo vzájomne sa prelínajúcich dendogramov viacerých stromov bol urobený dendogram večného stromu (v Južnej Amerike do 5000 rokov pnl., u nás do neolitu - 3000 rokov pnl.).
    Kalibračná krivka je výsledkom porovnania rádiokarbónových dát získaných z dreva (rádiokarb. dátum pre jednotlivé letokruhy viacerých stromov, je nižší ako skutočnosť) so skutočným dendrochronologickým vekom.

2. problém periodizácie

S datovaním archeol. nálezov súvisí aj problém periodizácie. Chronológia je časové určenie archeol. prameňa; periodizácia delenie, pravidelné sa opakovanie - vyjadruje kvalitatívne zmeny v dejinách. Je tu snaha rozdeliť jednotlivé obdobia praveku na menšie logické úseky , na základe vedeckých úvah.

Základná periodizácia praveku

Rímsky filozof Lucrecius Carus v 1. pol. 1. st. pnl. vo svojom diele "De rérum natura" ("O pôvode veci") navrhol rozdeliť ľudský vek na tri obdobia, podľa materiálu, ktorým vyrobili pracovné nástroje - kamenný, medený, železný vek. Bol materialistom, snažil sa objasniť vznik sveta bez pričinenia božstiev, tvrdil, že ľudstvo prešlo dlhým obdobím vývoja. Po víťazstve kresťanstva bolo jeho učenie zavrhnuté a preložené až v 15. storočí. Podľa výrobného materiálu rozdelil obdobia praveku aj dánsky archeológ Christiah Jűrgensen THOMSEN (1788-1865). Ako riaditeľ kodanského múzea bol nútený utriediť hmotné archeologické pramene (1816) a pri tejto práci si overil, že vskutku je ich možné rozdeliť na kamenné, bronzové a železné. Nezaviedol chronologické dátumy, iba ukázal, ako sa striedal vývoj výroby nástrojov. Bolo mnoho odporcov proti evolučnému vývoju, ale postupne sa presadila Thomsenova periodizácia praveku na dobu kamennú, bronzovú, železnú.

Chronologický prehľad praveku strednej Európy:

tabuľka

3. postavenie archeologických prameňov v časopriestore

- sledovanie podobnosti a nepodobnosti znakov u tých archeologických prameňov, ktoré možno považovať za súčasné. Rôzne kategórie arch. nálezov majú svoj časový vývoj a vyvíjajú sa zároveň aj v istom priestore. Jednotlivé archeol. pramene majú tendenciu sa územne rozširovať a toto územné rozširovanie sa deje v nejakom čase. Otázka vzťahu medzi časom a priestorom sa stala predmetom záujmu bádania od poslednej tretiny 19. storočia.

Smery (školy) bádania

1. sídlisková archeológia
   Jej tvorcom bol nemecký archeológ Georg Kossinna (1858-1931). Princíp spočíva v tom, že ostro ohraničené arch. kultúrne oblasti sa vo všetkých dobách kryjú s určitými národmi alebo kmeňmi. Napr. pre Germánov je známy istý priestor v Európe, kde sa vyskytovali - a z tohoto priestoru sa odvodil priestor, kde vznikli. Stabilita archeol. kultúry dokazuje tú istú skupinu Germánov do strednej doby kamennej = pragermánov v oblasti Škandinávie (zneužité za fašizmu). Odporcovia tejto teórie poukazujú na veľa príkladov, že spoločenstvá môžu mať totožnú archeol. kultúru, preto stotožňovať geogr. rozsah kultúry s etnickou skupinou je chyba. (napr. u nás počas rímskej doby boli kultúry prekryté germ. kmeňmi)
2. viedenská kultúrnohistorická škola
   Tvorcovia tejto teórie boli etnografovia (Wilhelm Schmidt), ktorí zhodné javy v kultúre vysvetlovali spoločným centrom, odkiaľ sa rozličným spôsobom prenášali do iných geografických oblastí. Príkladom je objav kovov: z miesta, kde prišlo k objavu sa šíril rôzným spôsobom (migráciou = sťahovanie, difúziou = prenos myšlienky). Škodlivosť tejto teórie spočíva v tom, že je tu snaha vytvoriť centrá vzdelanosti a ostatní potom pripadajú byť hlúpejší. Je v poriadku, že vytvorili kultúrne provincie (okruhy), napr. okruh rybárov, okruh lovcov; ale nie okruh bojovníkov či bohatých. Kladom tejto školy je uvedomenie si pojmov migrácia a difúzia; akulturácia (kultúrna zmena, ktorá prebieha v spoločnosti ovplyvnenej vedľajšou spoločnosťou, t.j. vzájomné ovplyvňovanie dvoch vedľa seba žijúcich spoločností); periféria (archeol. kultúry nie sú ostro vymedzené - málokedy sú ostrovom - vzájomne sa dotýkajú; oblasti, kde sú zmiešané prvky kultúry sa nazývajú periférne).
3. marburgská škola
   Georg von Merhardt, zakladateľ moderného chápania časopriestoru v archeológii
4. materialistická škola
   vychádza z predstavy, že sledujúc dejiny sledujeme rozvoj výrobných síl. Výsledkom je potom napr. vzťah k pojmu archeol. kultúra, ktorý materialistická škola nepovažuje za klasifikačnú pomôcku, ale za materiálny objektívny odraz minulej skutočnosti.
5. americká škola
   nachádza stopy po minulom vývoji živé dodnes u žijúcich indiánskych kmeňov. Používa iné metódy, ktoré majú veľa dočinenia so sociológiou, etnológiou.
6. geografický determinizmus
   - vplyv geografického prostredia na vývoj spoločnosti. Existujú dve krajné tendencie: buď úplne potierať význam vplyvu prostredia; alebo sa domnievať, že vplyv geografického prostredia je určujúci pre vývoj ľudskej spoločnosti. Hlavne Angličania venujú veľkú pozornosť geograf. prostrediu.

IV. Vysvetlenie archeologických prameňov

Nedospelo sa však ani k jednote bádateľov, ani k jednotnej terminológii.

• archeologický nález: akýkoľvek produkt činnosti človeka v minulosti;
• súbor nálezov: skupina archeol. nálezov nájdených pohromade;
• archeologický objekt: arch. zbytok funkčného tvaru, ktorý vznikol zámerom človeka a trval obmedzenú dobu (hrobová jama);
• komplexy objektov (pohrebisko): súbor viacerých zbytkov funkčného tvaru;
• archeol. sídlisko: súbor obytných a výrobných objektov alebo ich komplexov, ktoré existujú súčasne po určitú dobu a zachovávajú po sebe rozpoznateľné stopy. So sídliskom súvisí
• sídlisková jednota (mikro): sídlisko + jeho ekologické zázemie (voda, soľné bane) + pohrebisko
• fázy (horizonty) sídliska
• vrstvy (napr. niekoľko sídlisk) a súvrstvia (na sebe niekoľko vrstiev hornín - kultúrne vrstvy);
• mikroareál: najmenšia samostatná ekologická jednotka;
• areál: skupina susediacich mikroareálov, ktorá vykazuje určité spoločné materiálne znaky;
• mikroregión: vyšší stupeň integrácie, ekonomické zväzky (hradisko + poľnoh. zázemie);
• región: ekonomicky i spoločensky sebestačná jednotka (územie jedného kmeňa);
• archeologická kultúra: je archeologická jednota spoločného pôvodu, ktorá je ekonomickým, sociálnym a ideologickým prejavom určitej skupiny ľudí; chronologicky sa delí na stupne, ktoré odrážajú kvalitatívne zmeny, stupne sa delia na etapy (podstupne, odrážajú zmeny štýlu);

1. Funkčná analýza archeologických prameňov

Pri funkčnej analýze archeol. prameňov sa usilujeme zistiť, ktorý archeol. prameň čomu slúžil (sú predmety, ktorých funkcia je vysvetliteľná ľahko a predmety, po ktorých funkcii musíme pátrať): porovnávame to, čo nevieme s niečím, čo je známe prostredníctvom analógií a využívame popritom poznatky etnografie, ikonografie a písomné pramene. Významným prvkom pre funkčnú analýzu je modelovanie: funkciu daného predmetu overujeme v praxi (nie vždy spoľahlivý spôsob), t.j. prakticky vyskúšame, či sa predmet na určitú prácu hodí. Pri funkčnej analýze sa zároveň využívajú aj pomocné prírodovedné disciplíny: mikroskopické a makroskopické pozorovania kamenných stôp, t.j. sledujeme na nástroji doklady (stopy) opracovania (kde je najviac opotrebovaný).

2. Problém proveniencie (pôvodu)

Pri zisťovaní pôvodu skúmame dve roviny: provenienciu suroviny a provenienciu finálneho výrobku.

• Proveniencia suroviny
  Zisťuje sa, odkiaľ surovina na výrobu nástroja pochádza (ak na mieste sídla nie je nálezisko, s najväčšou pravdepodobnosťou je dovezená, už aj v neolite sa dovážal kameň). Ťažšie je zistiť provenienciu kovu, keďže povrchové náleziská sú dávno vyčerpané; skúma sa predovšetkým zloženie rudy.
• Pôvod predmetu
  Kde bol predmet vyrobený sa zisťuje štýlovým rozborom. Využívajú sa exaktné metódy ako röntgenológia, metalografia alebo rozbor hliny. Na hrnčiarskych výrobkoch bol kolok: buď grafický (značka) alebo meno hrnčiara alebo tvorcu reliéfnej formy bolo vytlačené na dne či boku výrobku. Aj rímske tehly boli kolkované (jedna z každej série), boli označené kolkom légie, ktorá sa o tábor starala a sú významným datovacím kritériom.

3. Problémy dejín techniky a technológie

Výrobná technológia je spôsob, akým boli predmety vyrobené. V minulosti bola bez teórie, spočívala na skúsenostiach a opakovaní vydarených procesov. V snahe udržať priaznivé podmienky raz zdarilých operácií sa tradovali aj veci, ktoré nemali s techn. procesom nič spoločné (úkony súvisiace s mágiou, ceremoniály dedené z otca na syna, chránené tajomstvom). Popri skúmaní výrobnej techniky a technológie treba sledovať rôzne druhy ľudskej činnosti:

• okruh súvisiaci s výrobou potravín
  • zberačstvo, lov
  • procesy biotechnologické (orba, príprava polí, žatva)
  • problémy potravinárskej technológie (chemicko-technologické postupy, napr. výroby piva, skladovanie, konzervovanie)
  • problémy ovocinárstva, vinárstva
  • chov domácich zvierat
• okruh súvisiaci s výrobou nástrojov
  • ťažba surovín
  • hutníctvo
  • obrábanie prírodných materiálov
• okruh činnosti konštrukčný (hrobové jamy, stavba mohýl, hranice)
• okruh techník spojených so získavaním a udržiavaním energie (využitie vetra, vody, sily tepelnej energie)
• okruh vojenský

4. Problémy pravekej ekonómie

• spôsob získavania obživy
• spôsob získavania výrobných prostriedkov
• výmena a obchod, služby
• mimoekonomické činnosti (riadiaca, organizačná)
• deľba práce
• špecializácia
• kooperácia

Problematika deľby práce

1. prirodzená:
   - ženy, muži
   - schopnosti a talent
2. rozčlenenie na pastierstvo a poľnohospodárstvo
   Skúmalo sa čo bolo skôr; pravdepodobne však vznikli naraz, v horách sa rozvinulo pastierstvo, na úrodnej pôde poľnohospodárstvo. Na jednej strane sa pastierske kmene na úrodných miestach stávajú usadlými poľnohospodármi, na druhej strane poľnohospodári musia v dôsledku častých zmien klimatických podmienok (napr. trikrát v dobe bronzovej) prejsť na pastiersky spôsob života. Pastiersky spôsob života bol progresívnejší; dochádza k rýchlejšej diferenciácii spoločenského zriadenia. Naopak poľnohospodár nebol schopný tri tisícročia vyrobiť viac ako spotreboval, jeho spôsob života bol konzervatívnejší. Až v období eneolitu, keď sa prechádza na orbové hospodárstvo získava aj poľnohospodár nadprodukt. Pastier získava nadprodukt bez toho, aby sa namáhal - dobytok sa prirodzene rozmnožuje (základnou potravou v pastierskej spoločnosti nebolo mäso, okrem zimných mesiacov, ale syr a mlieko). Keďže bolo dôležité, aby sa stádo udržalo dokopy, náčelník sa snaží zabezpečiť si následníka - tu je kodifikácia patriarchátu, založeného na dedičstve z otca na syna. U poľnohospodárov sa dlho udržoval matriarchát.
3. oddelenie remesiel a neskôr obchodu
   • špecializovaná výroba: talentovaní jednotlivci sa popri svojej činnosti venovali aj remeslu
   • špecializované remeslá: sa objavujú až od doby bronzovej (vznik metalurgie)
   • obchod má dva stupne:
     1. výmena: navzájom, po dohode sa vymieňali suroviny a výrobky za iné (výnimočne sa vymieňali aj potraviny); už od najstarších čias existovalo pod hrozbou smrti embargo na niektoré druhy tovaru (napr. vývoz rímskych zbraní na barbarské územie, látky z Orientu);
     2. obchod: predpokladá spoločný ekvivalent, za ktorý sa vymieňa tovar; napr. dobytok, kov, železné hrivny (nefunkčné tvary kovu); vrcholom vývoja ekvivalentu sú mince (zo začiatku majú hodnotu kovu, z ktorého sú vyrobené, neskôr symbolickú hodnotu, t.j. fakticky neobsahujú danú hodnotu, dochádza k devalvácii);

5. Interpretácia archeologických prameňov v oblasti vývoja spoločnosti

zahrňuje

• vzťah muž - žena
• vzťah jednotlivec - kolektív
• vzťah rôznych kolektívov navzájom
• otázku tvorby rodiny
• otázku nadriadenosti - podriadenosti
• otázku celkovej spoločenskej organizácie

Pramene:

• písomné (priame údaje o spoločenských vzťahoch na určitom území, údaje o iných spoločenstvách, údaje zachované v mytológiách)
• výsledky etnografie a etnológie

Vzťah muža a ženy
Ich postavenie bolo v spoločnosti rozdielne. Napriek pojmom matriarchát a patriarchát, bol odjakživa na čele rodu muž, ktorý zabezpečoval obživu. Rodová spoločnosť:

• MATRIARCHÁT
  - je právnym pojmom, znamená, že matka je známa, istá a členom rodu sú deti jednej matky;
  - neexistovala párová rodina;
  - postavenie detí: deti boli právoplatnými členmi pospolitosti od svojho narodenia;
  - na vykonávaní náboženských obradov sa zúčastňovala celá pospolitosť;
• PATRIARCHÁT
  - vznikol skôr pri pastierskych spoločnostiach ako pri poľnohospodárskych, vyplýval z nutnosti udržať stádo pokope;
  - vodca si musel vybrať následníka, vzniká párové manželstvo, rod sa odvíja od muža a dedí sa po meči (dedičstvo prechádza z otca na syna);
  - zavedením orby vzniká aj u poľnohospodárov nadprodukt a tým majetok: muž potrebuje dediča a spoločnosť prechádza k patriarchátu;
  - od eneolitu prestáva byť novonarodenec členom kolektívu automaticky, stáva sa ním až od určitého veku;
  - mení sa spôsob kultových ceremónií, je vyčlenená funkcia vykonávateľa kultu (v istých obdobiach splýva s náčelníckou funkciou)

Spoločenská a majetková diferenciácia
existovala odjakživa, ibaže minimálna. Až od obdobia vzniku nadproduktu dochádza k viditeľnému prehlbovaniu majetkovej nerovnosti. Zároveň dedením titulu náčelníka z otca na syna vzniká rodová aristokracia; predtým sa muž stával náčelníkom pre svoje schopnosti.

• Spojením rodov do kmeňov vzniká kmeňová aristokracia: viditeľnejším dôkazom diferenciácie spoločnosti je vznik hradísk (sídla náčelníkov). Na čele kmeňa stál kmeňový náčelník, bazileus. Jeho postavenie však nebolo pevné, kmene boli nejednotné, spájali sa iba načas, v prípade veľkého nebezpečenstva (napr. Marobut u Germánov).
• Ďalším druhom spoločenskej diferenciácie je vojenská demokracia: je odvodená od sledovania pomerov Grécka: rodová šľachta sa vyberá na výboje do okolia kvôli koristi (príkladom sú trójske vojny, ale aj expanzia Keltov). Tým dochádza k rozpadu rodovej spoločnosti - vysokopostavení mladí členovia rodov odchádzajú, usádzajú sa na nových územiach bez ohľadu na pôvod (už nie je dôležité kto z akého rodu pochádza, ale v akom poradí prišli).
• Vznik otrokárstva sa skúma iba v súvislosti s vývojom antickej kultúry; otrokárstvo u barbarským kmeňov bolo iba čiastočné. Prevládalo patriarchálne otrokárstvo: väčšinou vojnový zajatec, zriedka člen kmeňa za dlhy, bol svojmu pánovi povinný prácou; otrocká práca však bola doplnková, nie celokmeňová.

Dokladom nerovnosti sú predovšetkým pohrebiská: prax vyžadovala aj ukladanie symbolických predmetov do hrobov, ktoré charakterizovali reálne postavenie jednotlivca v spoločnosti (napr. u Keltov mal zo zbraní najvyššiu hodnotu meč, potom nasledovali kopija, štít); ďalej sa ukladali do hrobov potraviny (v latinskej dobe mali v hroboch hydinu iba najvyššie postavení); líši sa pohrebný rituál (napr. v staršej dobe železnej boli kniežacie hrobky vybavené na spôsob domov, pochovaný bol na voze a vo výbave mal importované predmety; okrem toho bol pochovaný kontrovo, jednoduchý ľud sa pochovával žiarovo). Tam, kde prevládalo výlučne žiarové pochovávanie, nevidno rozdiely.

6. Nadstavbové javy

sú náboženské prejavy a kulty. Zahŕňajú:

1. doktrínu (teoretická stránka), ktorá má tri etapy:
   - etapa mýtov
   - etapa mytológie
   - etapa dogmy;
2. kult (praktická stránka);
3. inštitúcie (organizačná stránka)

Bohovia:

• neživej prírody
  • nebeskí (mesiac, slnko, hviezdy)
  • atmosferickí
  • pozemskí (zeme, vody, vrchov, podsvetia)
• živej prírody (vegetácie a plodivej sily)
• spoločenských síl (poľnohospodárstva, remesiel, obchodu)

V mýtoch sa odráža spoločenské zriadenie:

• kult predkov (totemizmus)
• diferenciácia božstiev vznikom spoloč. diferenciácie (napr. staroveké Grécko)
• vrcholom náboženských predstáv je monoteizmus (jeden všeboh, ktorý sústreďuje všetky vlastnosti a právomoc)
• tajné kulty prístupné iba jednotlivcom (napr. druidi u Keltov)

So vznikom náboženských predstáv vznikali aj predmety kultového charakteru (antropomorfné a zoomorfné) a kultové miesta (v najstarších dobách to bol najväčší dom; neskôr socha či iný predmet patriaci bohovi - princíp vzniku chrámov, aby sochy mohli byť niekde uschovávané; ďalej obetiská - prinášali sa ľudské obete, hlavne zločinci alebo zajatci, často sa obetovali zvieratá, rozšírená bola obeť spojená s veštením z vnútorností (auspície); kultovým miestom mohli byť aj stromy, močiare).