 |  |  | ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
 | PRAVEK | STAROVEK | STREDOVEK | NOVOVEK | 20.STOROČIE | ŽIVOTOPISY | | ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
DRUHÁ SVETOVÁ VOJNA1939 - 1945ÚVODFakty 2. svetovej vojny sú všeobecne známe. Boli nespočetne krát spracované a preto je na prvý pohľad ľahké písať o tejto historickej udalosti. Ale práve to množstvo faktov a materiálu robí dnes takmer nemožným napísať prácu, ktorá by nebola iba vymenovaním najznámejších údajov. Aj keď som sa snažila žiadnu dôležitú udalosť nevynechať, základné dáta figurujú skôr iba ako pozadie pre tie udalosti, ktoré ma najviac zaujali, či už rozhodujúce bitky, slávni vojenskí velitelia alebo formovanie a rozpad protihitlerovskej koalície. Predovšetkým stretnutia a rozhodnutia "veľkej trojky" ovplyvnili dobu, v ktorej som sa narodila. Aj ona je už síce pomaly minulosťou, ale bez jej pochopenia by sme asi ťažko chápali dnešok. 1.septembra 1939, potom, ako nemecké jednotky vstúpili na územie Poľska, začína svetový konflikt. Trval šesť rokov a usilovne sa bojovalo nielen v Európe, ale aj v Ázii, Afrike a na svetových oceánoch. Zúčastnilo sa ho viac ako 40 miliónov vojakov z viac ako 30 krajín. Končí 2.septembra 1945 kapituláciou Japonska. Bol najväčším a najničivejším ozbrojeným konfliktom v dejinách ľudstva. Druhú svetovú vojnu možno v podstate rozdeliť do štyroch fáz:
I. PRÍČINY VOJNY1. Zápas demokracie a fašizmu
Jedným z dôsledkov prvej svetovej vojny a hospodárskej krízy v 30tych rokoch bolo posilnenie ľavicových a pravicových strán a vznik totalitných režimov - komunizmu a fašizmu. Totalitný režim je forma vlády, ktorá nad občanmi zavádza totálnu, t.j. úplnú, kontrolu. Hoci boli tieto hnutia protikladné - komunizmus je krajne ľavicové, fašizmus krajne pravicové hnutie -, v ich základoch sa našli spoločné prvky, predovšetkým odstránenie základov demokracie - existencie viacerých politických strán, slobodných volieb, plurality názorov. Existuje jediná vládnuca strana a jediná vládnuca ideológia, ktoré stoja nad štátom. Jedinec je im bezpodmienečne podriadený, sú potláčané základné ľudské a občianske práva, čomu napomáha policajný dozor. Komunizmus aj fašizmus stavajú do svojho čela vodcov, ktorí zavádzajú režim neobmedzenej osobnej diktatúry. Diktátori sa spoliehajú nielen na násilie, ale aj na modernú propagandu prostredníctvom rozhlasu, tlače, filmu. Na zavádzanie jednotnej ideológie ovládajú vzdelávacie systémy. Komunistický totalitný režim sa v Rusku začal formovať ihneď potom, ako sa boľševici dostali k moci. V mene triedneho boja bola zahájená fyzická likvidácia celých skupín obyvateľstva. Fašizmus sa objavuje v Taliansku, jeho najkrajnejšia a nejnebezpečnejšia podoba je nemecký nacizmus. Obe smery sú spojené so silným nacionalizmom a militarizmom. Nemecký militarizmus volá po odplate za nespravodlivosť vo Versailles. Pre nemecký nacizmus je na rozdiel od umiernenejšieho talianskeho fašizmu charakteristický aj krajný rasizmus, antisemitizmus a koncepcia konečného riešenia židovskej otázky. Nacisti šírili predstavy o nadradenosti nemeckej rasy, o nemeckom nadčloveku a jeho právu na životný priestor na úkor menejcenných národov a rás - Slovanov, Židov, Rómov a farebných. V Sovietskom zväze vyhral boj o moc po Leninovej smrti Josif V. Stalin, generálny tajomník strany. Po odstránení politických protivníkov zaviedol osobnú diktatúru násilia a teroru. Prvým fašistickým diktátorom sa stal v roku 1922 Benito Mussolini. Obyvateľstvo "duceho" akceptovalo a ostatní politickí prestavitelia ustúpili zo strachu pred politickou nestabilitou a komunizmom. Nacistom sa politicky presadiť pomohla svetová hospodárska kríza. Po voľbách sa Hitler stáva ríšskym kancelárom a po prezidentovej smrti neobmedzeným vodcom "fűhrerom". Fašizmus zvíťazil aj v Latinskej Amerike - v Ekvádore, Bolívii, či Brazílii - a v južnej a východnej Európe - v Grécku, Albánii, Rumunsku, Bulharsku, Maďarsku. Hospodárska kríza bola krízou demokracie, ktorá vyvrcholila druhou svetovou vojnou. Bol to zápas demokracie s totalitnými diktatúrami. Skončil sa porážkou fašizmu, nevyriešil však vzťah demokracie a komunizmu. Naopak, po druhej svetovej vojne sa komunizmus rozšíril do strednej a východnej Európy a začal sa zápas dvoch blokov - demokratického a komunistického. 2. Predvečer vojny
Nie vždy je jednoduché určiť viníka rozpútania vojenského konfliktu. To však neplatí v prípade druhej svetovej vojny. Jednoznačne ju rozpútal blok agresívnych totalitných štátov - Nemecka, Japonska a Talianska, ku ktorým sa počas konfliktu pripojili ďalšie menšie štáty, či už Maďarsko, Rumunsko, Slovensko, Bulharsko. Štáty Osy Berlín - Rím - Tokio chceli zmeniť svoje postavenie medzi veľmocami a rozdeliť si moc vo svete, čo už dokázal ich postup voči Etiópii, Číne, Rakúsku a Československu. Vojnou riešia zároveň svoje ekonomické problémy, Japonsko aj problém preľudnenia. Záujem Nemecka, Talianska a Japonska na rozdelení si moci vo svete dokazuje aj ich spojenectvo, dotvorené paktom troch mocností 27. septembra 1940 v Berlíne:
Ostatné krajiny sa im nedokázali účinne postaviť a zabrániť vojne. Francúzsko a Veľká Británia pokračovali vo svojej politike appeasementu - ustupovania a zmierovania - a snažili sa vyhnúť otvorenému konfliktu s Nemeckom a Talianskom. V USA naďalej prevládala politika izolacionalizmu. Veľmoci a Sovietsky zväz si navzájom nedôverovali a Stalin sledoval vlastné expanzívne ciele. Nemecko, Taliansko a Japonsko rozpútali vojnu, ktorá zasiahla celý svet. II. PRIEBEH VOJNY1. Nemecké vojenské ťaženie na západ a sovietske územné zisky
Po kapitulácii Francúzska neočakávalo Nemecko silný odpor Veľkej Británie, ktorá ostala v Európe osamotená. Z hľadiska námornej prevahy Britov bol plán na vylodenie v Anglicku, nazvaný operácia Seelőwe, takmer nemožný, preto sa Hitler rozhodol oslabiť Britániu leteckými útokmi. Na čele nemeckej luftwaffe stál ríšsky maršal Hermann Gőring, na druhej strane veliteľ stíhacieho letectva RAF, maršal Hugh Dowding. Vyčísliť sily nemeckej luftwaffe a britskej RAF je takmer nemožné. Obe strany vyrábali nové lietadla ako najrýchlejšie mohli. 80% Dowdingových stíhačiek tvorili typy Hurricane a Spitfire, jediné britské stroje, ktoré mohli čeliť nemeckým messerschmittom. Ak porovnáme stroje, boli vo výhode Nemci, ktorých messerschmitty boli výkonnejšie jako britské stíhačky. Ale kvalita pilotov RAF, medzi ktorými boli letci zo 14 krajín, bola vynikajúca. Rovnako bola krajina výborne chránená sieťou nových radarových staníc. Počas celého leta 1940 jedna vlna nemeckých lietadiel za druhou sa snažila zničiť britskú vzdušnú obranu. Vrcholom vyčerpávajúcich bojov boli štyri týždne medzi 15.augustom a 15.septembrom, keď RAF stratila 493 lietadiel a 201 členov posádok. Nemci prišli o 862 lietadiel a 1.132 mužov. Na Londýn boli začiatkom septembra pravidelné nálety za denného svetla, ale utrpenie hlavného mesta skôr posilnilo odhodlanie krajiny. Plány na inváziu boli odložené, ale bombardovanie britských miest pokračovalo. Medzi júlom a decembrom 1940 padlo na Britániu 50.885 ton bômb a zahynulo 23.000 ľudí. Nemecko bitku o Britániu prehralo a nemecké letectvo utrpelo straty, z ktorých sa už nespamätalo. S neporazenou Britániou a s probritskými Spojenými štátmi za chrbtom obrátil Hitler pozornosť k svojej obľúbenej politike vojny proti Sovietskemu zväzu a začal vojnu na dvoch frontoch. 2. Boje Červenej armády a wehrmachtu
Operácia Barbarossa, plán nemeckého útoku proti Sovietskému zväzu, začala pre wehrmacht úspešne. Nemecké jednotky postúpili o stovky kilometrov a zajali milióny sovietskych vojakov. Ohromné priestory Ruska, treskúca zima 1941 a silnejúci sovietsky odpor však spomalili nemecký postup. Dôležitou súčasťou plánov na východnom fronte bola ofenzíva na juhu a úder proti kaukazským naftovým poliam, keďže nemecká spotreba ropy bola v roku 1942 obrovská a ríša musela hladať doplňujúce zdroje. Dôležitým priemyslovým a dopravným centrom na smerom na juh bolo mesto na Done, Stalingrad. Úlohou dobiť Stalingrad bol poverený generál Friedrich von Paulus, ktorý velil špičkovej nemeckej 6.armáde v počte 230.000 mužov. Vnútri Stalingradu bolo 300.000 mužov, 62.sovietska armáda, na čele s generálom Vasilijom Čujkovom. Nepriatelia vnikli 22.septembra do centra mesta, kde prebiehali ukrutné boje. Južne od Stalingradu sa sovietske jednotky, v počte milión vojakov s 900 tankami pripravili na protiútok a 22.novembra sa nemecké, rumunské, chorvátske a turecké jednotky ocitli v obkľúčení. Paulus sa na Hitlerov rozkaz odmietol vzdať. Jeho vojaci trpeli hladom a zimou, kapituloval až 31.januára. Všetko, čo zostalo zo 6.armády, viac ako 100.000 mužov, pochodovalo do zajatia, z ktorého sa máloktorí vrátili do Nemecka. Zároveň sa Sovieti zmocnili 60.000 vozidiel, 1.500 tankov a 6.000 diel. Mesto Stalingrad bolo úplne zničené, okolo 46.000 obyvateľov zahynulo, 64.220 obyvateľov bolo odvlečených do Nemecka na nútené práce. Ale pre Nemecko to bola otrasná porážka, ktorá zároveň bola bodom obratu na východnom fronte. Pred Stalingradom si Nemci verili, po ňom začal východný front pohlcovať všetky zdroje Tretej ríše iba na to, aby boli zadržané sovietske hordy, ktorých nové tanky a lietadlá predčili nemecké. Stalingrad sa pre sovietsky ľud stal inšpiráciou, ale zahájil aj proces, ktorý urobil zo Sovietskeho zväzu jednu zo svetových superveľmocí, spustil v Európe železnú oponu a uvrhol svet do neistôt studenej vojny. 3. Snahy Japonska o ovládnutie východnej Ázie a Pacifiku
Bitka u Midway mala v dejinách námorníctva osobitný význam. Bola prvým námorným stretnutím, v ktorom bojujúce lode nevideli svojho súpera. Stála na počiatku použitia lietadlových lodí, ktoré spôsobili, že obrovské vojnové superlode stavané v Japonsku rychle zastaraly a boli bezmocné proti leteckým útokom z lietadlových lodí. Americké víťazstvo nad omnoho silnejšou japonskou flotilou sa stalo prelomom v dejinách druhej svetovej vojny. Pred bitkou u Midway Japonci nepretržite víťazili, po nej bolo už len otázkou času, kedy budú mať Spojené štáty materiálnu i početnú prevahu a porazia ich. Napriek tomu 4.júna 1942 visel osud veľkej časti sveta po dobu piatich minút na vlásku. Svetová vojna sa nezačala v Európe, ale v Ázii, a to prvým japonsko-čínskym konfliktom, ktorý sa končí 1932 zriadením Mandžukua. 1937 pokračovali Japonci v útokoch na Čínu, ale ani napriek vojenským úspechom Číňanov neporazili . Európska vojna , ktorá sa začala 1.septembra 1939, nijako nesúvisela s bojmi v Ázii, takže až do júla 1940 prebiehali izolovane vojny na dvoch kontinentoch. Vtedy Japonci využili porážku Holandska a Francúzska na zaútočili do juhovýchodnej Ázie. Popri snahách o nadvládu v Ázii túžili Japonci ovládnuť Pacifik. Vojna v Tichomorí sa začala útokom Japonska na hlavný oporný bod americkej tichomorskej flotily, na Pearl Harbor na Havajských ostrovoch. Veľká časť amerického tichomorského loďstva bola zničená. Ale admirál Isoroku Yamamoto, ktorý pripravil a realizoval útok na Pearl Harbor, nebol s jeho výsledkom celkom spokojný. Časti americkej tichomorskej flotily sa podarilo uniknúť, hlavne lietadlovým lodiam. Yamamoto hľadal cestu, jako ich v rozhodujúcej bitke zničiť a ako vhodné miesto si vybral korálový atol Midway, vzdialený 1.600 km severozápadne od Havaja. Usúdil, že Američania budú na obranu svojej základne na Midway riskovať i lietadlové lode a on mal prevahu v kvalite i množstve svojích plavidiel. Bitka však skončila potopením všetkých štyroch japonských lietadlových lodí vrátanie lietadiel a vycvičených posádok. Táto strata nemohla byť nahradená. 4. Vojna v Afrike
Taliansky pokus o ovládnutie Afriky sa skončil neslávne a tak prišli na severoafrický front na pomoc nemecké jednotky, nazvané Afrikakorps, pod velením vynikajúceho generála Erwina Rommela. Ofenzíva, počas ktorej dobil Tripolis a zatlačil Britov ďaleko na východ mu priniesla povýšenie do hodnosti poľného maršala a prezývku "Púštna líška". Napriek tomu, že Nemci boli horšie zásobovaní, bez čerstvých posíl a stáli proti početnejšiemu nepriateľovi, podarilo sa im dobiť Tobruk, kľúčový bod britskej obrany v líbyjskej púšti. Koncom júna 1942 stáli britské jednotky v severnej Afrike na pokraji úplnej porážky. Afrikakorps mal na dohľad dve najväčšie egyptské mestá - Alexandriu a Káhiru. Británia stála pred porážkou, ktorou by prišla o Egypt i o Suezský prieplav, životne dôležitú cestu na východ. A Rommel by mohol tiahnuť na Stredný východ, ovládnuť Červené more, čo by umožnilo nemeckým a talianskym vojenským lodiam a ponorkám ohrozovať spojenie s Ďalekým východom. Rommelovi stála "v ceste" iba britská 8.armáda, ktorá sa zakopala na nehostinnej kamenistej púšti, 60 kilometrov širokej alameinskej línii, medzi pobrežnou dedinkou El Alamein a Katarskou nížinou, 100 km západne od Nílu. Ale prišiel 23.október 1942. Toho dňa sa uskutočnila rozhodujúca bitka v severnej Afrike. Na zastavenie Rommela bol do Afriky aj s posilami a čerstvými zásobami poslaný taktiež vynikajúci britský generál Bernard Montgomery. Montgomery dostal jednoduchý rozkaz: "Choďte do púšte a porazte Rommela". Samo zahájenie alamejnskej operácie, ku ktorej došlo po ťažkom bombardovaní nemecko-talianskych pozícií, bolo pre protivníka prekvapením. Akcia bola dôkladne pripravená. Britské jednotky sa dostali nepozorovane do blízkosti nemeckých a talianskych pozícií, postupovali iba v noci, cez deň sa ukývali v zákopoch. Prekvapujúci bol fakt, že útok nezačal podľa "pravidiel vojny" pred úsvitom, ale večer o 22 hodine. Britská armáda spolu s dvoma francúzskymi brigádami mala 195.000 mužov. Výraznú prevahu nad protivníkom vytvárali tanky (1.200), delá (2.000) a lietadlá (1.500). Rommel mal k dispozícii 104.000 vojakov, z toho 50.000 nemeckých, a je známe, že talianski spojenci boli pod úrovňou, na akú bol Rommel zvyknutý u nemeckých vojakov. A samozrejme mal menej tankov (540), menej diel (1.200), menej lietadiel (350), menej benzínu a potravín. Nemecké velenie sice očakávalo úspechy, ale pokladalo severoafrickú frontu za okrajovú a zanedbávalo ju. Bitka bola vedená s bezpríkladnou zúrivosťou, lebo Briti vedeli, že porážka by ich stála Egypt a Suezský prieplav. V bitke boli zničené štyri z najlepších nemeckých divízií a osem talianskych, 20.000 mužov padlo a 30.000 bolo zajatých. Aj 8.armáda utrpela veľké straty: 13.500 mužov padlo, 500 tankov a viac jako 100 diel bolo zničených. Rommel ustúpil do Tuniska. Montgomery sa po ďalšom úspechu svojej 8.armády na Sicílii v lete 1943 ešte raz s Rommelom stretol. Bolo to v júni 1944, keď sa pri invázii do Normandie stal velitelom pozemných síl všetkých spojeneckých armád. 5. Posledné boje
6. jún 1944 je nazvaný "Deň D". Spojeneckou inváziou v Normandii začala najväčšia pozemná, námorná a letecká operácia vo vojenských dejinách. Vrchným veliteľom operácie Overlord bol generál Dwight D. Eisenhower, ktorý stál na čele takmer troch miliónov vojakov. Straty spojeneckých vojsk boli vysoké, nemecké vojská kládli silný odpor, ale nemohli sa ubrániť presile. Urobili sa vážne chyby a nedosiahli sa všetky naplánované ciele, ale na konci dňa si Spojenci vybudovali predmostie, na ktorom sa dokázalo udržať 120 000 mužov. Do septembra 1944 už bolo oslobodené celé Francúzsko, Belgicko a juh Holandska. Víťazný postup spojeneckých vojsk už nebolo možné zastaviť. Západní spojenci postupovali zo západu a juhu cez Rýn a Alpy do Nemecka, vojaci Červenej armády prenikli do Rakúska a zaútočili na Berlín. Pri Torgau na Labe sa 25. apríla 1945 stretli po prvý krát jednotky americkej 1. armády a Červenej armády a podali si ruky na znamenie blížiaceho sa konečného víťazstva. 6. Hnutie odporu na okupovaných územiach
O víťazstve nad európskym fašizmom a japonským militarizmom sa rozhodovalo predovšetkým na frontoch. Ale k víťazstvu prispela aj obetavosť členov hnutia odporu v jednotlivých okupovaných štátoch. Hnutie odporu sa prejavovalo v rôznych formách: poskytnutie pomoci Židom a prenasledovaným, šírenie ilegálnych letákov, sabotáže vo fabrikách alebo vo vojsku, štrajky, spravodajská činnosť a špionáž, ale aj partizánska vojna či občianske povstania. Najsilnejší partizánsky boj prebiehal v Juhoslávii pod velením Josipa Tita, ale ozbrojený protifašistický odboj sa rozvinul aj vo Francúzsku, Grécku a Taliansku. Odbojové organizácie vznikli aj v ázijských krajinách, vo Vietname, Kórei, v Barme. Súčasťou protifašistického odboja boli i exilové vlády, väčšina na území Veľkej Británie. Vytvárali exilové armády, snažili sa koordinovať prácu domácich odbojových organizácií a predstavovali symbol právnej existencie okupovaných území. Mnohé odbojové organizácie boli odhalené, ich členovia zatknutí a popravení. Povstania boli potlačené a stáli množstvo životov. Dokázali však spojiť ľudí rôznych národov, rôzneho sociálneho pôvodu a odlišných politických názorov. Sú dôkazom, že vždy sa nájdu ľudia, ktorí nepodľahnú fanatizmu ani strachu pred krutosťou; sú dôkazom obetavosti a ochoty položiť život za spravodlivejší a lepší svet. III. PROTIHITLEROVSKÁ KOALÍCIA
Cesta na vytvorenie protihitlerovskej koalície bola zdĺhavá a bolo
premrhaných niekoľko šancí. Prvým krokom k jej vytvoreniu bola spoločná
formulácia anglických a amerických vojnových cieľov v Atlantickej charte
v auguste 1941. Táto charta sa stala aj podkladom na podpísanie Deklarácie
Spojených národov 1. 1. 1942 vo Washingtone. Charta zahŕňala dva hlavné
okruhy problémov: "Veľká trojka" nikdy nebola rovnocenným partnerstvom troch rovnocenných partnerov, vždy bola dvojstranným partnerstvom. Na jednej strane boli anglo-americké záujmy, na druhej stáli sovietske záujmy. Obe strany sa navzájom upodozrievali a snažili sa oslabiť. Spočiatku boli Sovieti tým slabším partnerom protihitlerovskej koalície, viedli nechcenú vojnu a stáli o to, aby ich západné veľmoci odbremenili otvorením druhého frontu v západnej Európe, ktorý by rozdelil nemecké sily a urýchlil konečnú porážku. Ako slabší partner musel Stalin prijať osobné porážky: v lete 1941 žiada Stalin vydať komuniké o spoločných vojenských cieľoch, ale Veľká Británia odmieta; pri podpisovaní Atlantickej charty musí Stalin súhlasiť s tým, že poľské hranice sa navrátia do polohy spred 1. septembra 1939; v decembri 1943 nalieha na britskú vládu, aby uznala jeho výdobytky v Pobaltí, Fínsku, Besarábii; britská vláda nesúhlasí, ale nepovie ani rázne "nie", pretože sa obáva, aby Stalin nepodpísal separátny mier s Nemeckom. Situácia vo "veľkej trojke" sa zmenila vo februári 1943 po kapitulácii Paulusovej armády pri Stalingrade. Toto víťazstvo pozdvihlo Stalinovu prestíž a Stalin žiada, aby sa rešpektovali jeho vojnové ciele. Už na jar 1943 sa Churchill s Rooseveltom dohodli, že uznajú sovietske územné zisky, ale bez fínskych území: územie východného Poľska po Curzonovu líniu, Pobaltie a Besarábiu. Oficiálne to bolo priznané na teheránskej konferencii v novembri 1943. Bol to prvý krok k rozdeleniu Európy na sféry vplyvu, keďže USA a Veľká Británia ustúpili Stalinovi a ponechali mu územia, ktoré mu nepatria. Na teheránskej konferencii, ktorá sa konala od 28. novembra do 1. decembra 1943 , sa po prvý raz stretli Roosevelt a Churchill osobne so Stalinom. Okrem toho, že urobili Stalinovi ústupok, týkajúci sa sovietmi anektovaných území v rokoch 1939 a 1940, riešila sa tu aj otázka otvorenia západného frontu. Stalin žiada otvorenie západného frontu už od roku 1941 a podozrieva západné veľmoci, že chcú, aby sa Sovietsky zväz a Nemecko navzájom vyčerpali. Vojensky otvorenie druhého frontu ešte nebolo možné, napriek tomu to Roosevelt ho v zúfalstve prisľúbil do konca roku 1942, takže akousi náhradou bolo vylodenie v severnej Afrike a na Sicílii. Churchill navrhoval, aby bol druhý front otvorený na Balkáne, ale Roosevelt aj Stalin sa postavili proti. Stalin túžil ovládnuť Balkán, Roosevelt sa obával, že by sice zachránili Balkán, ale nemali by už dosť síl na otvorenie západného frontu a nemohli by zabrániť smerovaniu Červenej armády na západ. Prioritou americkej zahraničnej politiky bola západná Európa a Roosevelt bol ochotný vedome obetovať východnú Európu Stalinovi. V Teheráne bol urobený prvý krok k rozdeleniu Európy na sféry vplyvu, ďalším krokom bola návšteva Winstona Churchilla v Moskve v októbri 1944. Churchill priniesol tzv. percentuálnu dohodu, ktorou si oba štáty mali rozdeliť "vplyv" v niektorých krajinách východnej Európy. Táto snaha mala jediný cieľ - zachrániť Grécko pre Veľkú Britániu. Za vplyv v Grécku , mali Sovieti získať 75% vplyv v Rumunsku, Bulharsku a Maďarsku, v Juhoslávii mal byť vplyv rovnaký - po 50%. Táto dohoda porušovala body Atlantickej charty a nestarala sa o stanovisko USA. Roosevelt sa zdráhal odsúhlasiť túto dohodu, ale napokon ju akceptoval. Hlavnými dôvodmi boli: USA pokladalo za potrebné vymedziť v Európe demarkačnú líniu, t.j. pokiaľ budú Európu oslobodzovať Sovieti a pokiaľ Spojenci, pretože ak by nebola vymedzená, mohli by sa vojská Červenej armády a západných spojencov stretnúť aj vojensky; Roosevelt sa zblížil so Stalinom v otázke kolónií, obe krajiny boli protikolonialisticky naladené; asi najdôležitejším dôvodom bola žiadosť Roosevelta, aby im Sovietsky zväz pomohol poraziť Japonsko na Ďalekom východe. Tieto otázky sa riešili v Jalte na Kryme, v dňoch 4. - 11. februára 1945, kde sa konala druhá vrcholná konferencia medzi Rooseveltom, Churchillom a Stalinom. Na jaltskej konferencii bola prijatá dohoda, že do troch mesiacov od ukončenia vojny v Európe vstúpia Sovieti do vojny proti Japoncom v Mandžusku. Sovieti za to dostali územné odškodnenie: Sachalin, Kurilské ostrovy, prenájom Porth Arthuru, používanie železnice v severnom Mandžusku. Ďalším rozhodnutím jaltskej konferencie povojnové rozdelenie Nemecka na štyri okupačné pásma - napriek Stalinovmu nesúhlasu sa na kontrole Nemecka malo zúčastniť aj Francúzsko. Nemecko malo byť demilitarizované a denacifikované. Zložitá bola otázka Berlína, aj nemeckých reparácií. Sovieti chceli čo najväčšie reparácie, a to peňažné. Západní spojenci boli poučení situáciou po 1. svetovej vojne, preto chceli reparácie v naturáliách, z toho, čo Nemecko vyprodukuje. Na Jalte bolo dohodnuté, že východiskom pre rokovania bude 20 miliárd dolárov, z čoho by polovica mala pripadnúť Sovietskemu zväzu. Podrobnosti sa mali dojednať na konferencii v Postupimi. Hlavným problémom na jaltskej konferencii však bola otázka Poľska. Boli tu dva problémy: problém poľských hraníc a otázka poľskej vlády. Začiatkom vojny Sovieti zabrali východné Poľsko a v roku 1943 bola odsúhlasená poľská východná hranica po Curzonovu líniu. Poľsko malo byť odškodnené na západe na úkor Nemecka, ale nikto presne nevedel, ako mala byť nemecká hranica posunutá. Poľská exilová vláda v Londýne nebola ochotná zmieriť sa s východnou hranicou a vyhlasovala, že je vo vojne nielen s Nemeckom, ale aj so ZSSR. V roku 1943 využili Sovieti aféru okolo Katynského lesa na rozviazanie diplomatických vzťahov s poľskou exilovou vládou. Nemeckí vojaci objavili v tom lese masový hrob vyše 4000 poľských dôstojníkov, všetci vinili Nemcov, Poliaci však tušili, že to boli Sovieti a požiadali Červený kríž o prešetrenie situácie. Stalin sa tváril urazene, v apríli 1943 rozviazal diplomatické vzťahy s poľskou exilovou vládou a začal pracovať na vytvorení novej poľskej vlády. Na to využil v Moskve existujúci výbor poľských vlastencov, ktorí sa s Červenou armádou presunuli do Lublinu. Na konci decembra 1944 ich vyhlásil za dočasnú poľskú vládu. Poľsko malo teda dve vlády: lublinskú, podporovanú Sovietmi, a exilovú v Londýne, akceptovanú západom. Na jaltskej konferencii západní spojenci ustúpili. Za základ novej poľskej vlády bola uznaná lublinská vláda doplnená o členov exilovej vlády. Postupimská konferencia v dňoch 17. júla až 2. augusta 1945 sa odohrávala už v zmenej atmosfére. Z "veľkej trojky" tu bol už iba Stalin. V apríli 1945 zomrel Roosevelt a prezidentom sa stal jeho viceprezident Harry Truman, demokrat. Bol laikom v zahraničnej politike a rozhodol sa, že jeho postoj voči Sovietskemu zväzu bude tvrdší. Po parlamentných voľbách vo Veľkej Británii nahradil Churchilla vo funkcii ministerského predsedu Clement R. Attlee. Rozhodnutia konferencie:
O reparáciách a postupe voči Nemecku sa Spojenci hádali ešte o dva roky neskôr. Na jeseň 1945 sa vzťahy medzi nimi vyhrocujú a komplikujú. Západní spojenci kritizujú sovietsku politiku vo východnej Európe, hlavne v Poľsku, Bulharsku a Rumunsku, kde sa Sovieti pokúšajú nastoliť komunistický režim. Podpísanie mierových zmlúv s Bulharskom, Rumunskom, Talianskom, Fínskom a Maďarskom 2.februára 1947 v Paríži je posledným aktom v duchu spolupráce. Na podpísaní mierových zmlúv s Nemeckom, Rakúskom a Japonskom sa už USA a ZSSR nevedeli dohodnúť. IV. SVET PO VOJNE1. Svet v ruinách
Obete druhej svetovej vojny boli obrovské. Presné údaje o stratách nie sú k dispozícii. Nový druh zbraní - najmä rozvoj letectva - spôsobil smrť oveľa väčšieho množstva civilného obyvateľstva ako kedykoľvek predtým. Pri bombardovaní Rotterdamu, Londýna, Tokia či Drážďan prišli o život tisícky ľudí, ich domovy ležali v ruinách. Najstrašnejšie kapitoly druhej svetovej vojny však boli nacistický holocaust a zvrhnutie atómových bômb na japonské mestá Hirošimu a Nagasaki. Nacisti vypracovali a prijali plán tzv. "konečného riešenia židovskej otázky". Začalo sa hromadné vyhladzovanie Židov, ktorému padla za obeť 3/4 európskej židovskej populácie. Milióny Židov zahynuly v koncentračných táboroch smrti v Poľsku, ako boli Treblinka či Osviečim. Okrem Židov vyvražďovali nacisti aj rómov, homosexuálov, mentálne retardovaných a telesne postihnutých. Prvá atómová bomba, známa ako "Little Boy", spôsobila v Hirošime smrť okolo 115.000 Japoncov, druhá v Nagasaki zničila 80.000 životov. Rádioaktívne žiarenie spôsobilo v okruhu jedného kilometra od miesta výbuchu istú smrť, tí, čo nezomreli hneď utrpeli ťažké popáleniny. Svedectvá na procese s nacistickými vodcami v Norimberku, ktorý začal v novembri 1945 ukázali svetu množstvo vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti. V októbri 1946 bolo vynesených 12 rozsudkov smrti. Na rôznych miestach sveta sa konali procesy s vojnovými zločincami. Väčšina vojnových zločincov, aj tých, čo unikli spravodlivosti, rovnako ako ich obetí, ktoré hrôzy prežili, už nežije. Zostali iba strašné spomienky a chladné fakty. Ale účinky žiarenia po atómových výbuchoch pretrvali roky a dodnes spôsobujú choroby a narodenie znetvorených detí. 2. Začiatok súperenia superveľmocíUSA a ZSSR superveľmocamizačiatok studenej vojny Po 2. svetovej vojne nastali politické zmeny na mape Európy a sveta. V Európe aj vo svete vzniká veľmocenské vákuum. Tradičné veľmoci medzivojnového obdobia prestali ako rozhodujúca sila vo svete existovať. Nemecko je rozdelené na okupačné zóny, rovnako ani Taliansko nerozhoduje o svojom osude. Veľká Británia má priveľké finančné a hospodárske problémy a dobrovoľne sa sama vzdáva svojho veľmocenského postavenia. Francúzsko neplnilo svoje postavenie veľmoci už ani počas medzivojnového obdobia a po vojne je taktiež príliš oslabené. Ukázalo sa, že schopnosti na vyplnenie tohoto vákua majú iba dve krajiny: Spojené štáty a Sovietsky zväz. USA nikdy neplnili veľmocenskú úlohu a neboli zatiahnuté do európskej ani svetovej politiky. Prvým dôvodom bola Monroeova doktrína z roku 1823. Jej heslo "Amerika Američanom" presadzovala, že právo zasahovať do amerických záležitostí majú iba Američania. Ďalším dôvodom bola silná politika izolacionalizmu - Američania nemajú záujem angažovať sa do európskych problémov. Po prvý krát bola politika izolacionalizmu prerušená vstupom USA do 1. svetovej vojny v roku 1917. USA sa ešte zúčastnili na parížskej mierovej konferencii, ale izolacionalistické kruhy prevládli, takže USA sa nestali ani členom Spoločnosti národov. 1941 sa USA zapojili do druhej svetovej vojny aj vojensky a zostávajú silné i po vojne. Spojené štáty vyšli z druhej svetovej vojny jako politicky, ekonomicky i vojensky najsilnejší štát sveta. Výrazná je najmä ekonomická prevaha - sú najväčším veriteľom, u USA sú zadĺžené všetky štáty protihitlerovskej koalície. Jedine USA mohli poskytnúť ekonomickú pomoc zničeným európskym krajinám. Kým ostatné krajiny boli vojnou zničené, USA odbúrali nezamestnanosť, na ich dodávkach bola závislá celá protihitlerovská koalícia. V niektorých odvetviach vzrástla zamestanosť dvoj až päťnásobne. Vojenská prevaha vyplývala z toho, že boli jadrovou veľmocou, ako jediný štát vlastnili atómovú zbraň (do augusta 1949, keď ju už majú aj Sovieti). Sovietsky zväz tiež pred vojnou nehral príliš významnú úlohu vo veľkej politike. Posledný krát snáď v roku 1815, potom bolo Rusko skôr vyrovnávacím činiteľom, protiváhou či už Rakúsko-Uhorska alebo Nemecka. V medzivojnovom období boli Sovieti pre boľševický prevrat vyradení zo svetovej politiky, až v 30tych rokoch sa stávajú členom Spoločnosti národov. Západ nebol ochotný s nimi komunikovať a snažil sa ich izolovať sanitárnym kordónom - pásom malých štátov strednej a východnej Európy na sovietskych hraniciach. Obava z nového sanitárneho kordónu bola tiež jedným z dôvodou, že Sovietsky zväz prebudováva svoju sféru vplyvu na pevný blok. Po vojne má prestíž Sovietskeho zväzu výlučne politický charakter, ktorý vyplýva z vojenských úspechov. Vojensky sa Sovieti dostali do krajín východnej Európy a to im uľahčilo prebudovanie sféry vplyvu na blok. Hospodársky je Sovietsky zväz zruinovaný, chýbajú mu pracovné sily a je odkázaný na pomoc z vonka. Dúfa v pomoc USA, ale Američania váhajú, preto snaha riešiť hospodárske problémy je ďalším dôvodom na zotrvanie vo východnej Európe. USA a Sovietsky zväz sa teda stávajú "superveľmocami", od ich vzťahov závisí celková klíma vo všetkých častiach sveta. Od 1945 dochádza k zvyšovaniu napätia medzi superveľmocami. Európa je rozdelená sféry vplyvu, každá z veľmocí však chápe definíciu tohoto pojmu po svojom. Pre západ je sféra vplyvu oblasťou, v ktorej dotyčná veľmoc pôsobí ako garant bezpečnosti a mieru, pre Sovietov je to možnosť zasahovať do vnútorných záležitostí iných štátov. Postupne sa sféry vplyvu prebudovávajú do dvoch uzavretých blokov. Rok 1947 sa označuje za vypuknutie studenej vojny, ktorú sprevádzajú nedorozumenia a horúčkovité zbrojenie. Akýkoľvek malý konflikt kdekoľvek vo svete prerastie do vzájomnej konfrontácie USA a ZSSR, či už do priamej, alebo prostredníctvom ich spojencov. Vyplýva to zo snahy rozdeliť si aj zvyšok sveta, potom, čo sa už Európa rozdelila na východ a západ a koloniálna sústava rozpadla. Európa a časť sveta sa vyvýjajú v dvoch uzavretých blokoch, medzi ktorými je spustená "železná opona". Obe strany sú oddelené, nekomunikujú. V každom bloku je vytváraný obraz najväčšieho nepriateľa, dochádza k dezinformáciám. Krajiny majú byť presvedčené, že sú bezpečné iba v rámci blokov. Sovieti sa snažia vyviesť komunizmus, USA hľadajú možnosť zastaviť jeho šírenie. Nie je to vojna zbraní, je to vojna ideológií. Ale v roku 1962 je svet na pokraji tretej svetovej, jadrovej, vojny. V. ZÁVERDruhá svetová vojna je teraz, na prelome tisícročí, stále viac minulosťou. Má vôbec zmysel stále opakovať hromadu známych faktov, vymenovať bitky či vyčísliť straty? Nie, ak si neuvedomíme, že za množstvom údajov treba hľadať veľké utrpenie a veľké hrdinstvo sveta, ktorý takmer podľahol tyranii a ukrutnosti, ale dokázal sa vzoprieť nespravodlivosti a znova povstať z popola. A nám zostáva iba nádej, že vždy zvíťazia ľudský rozum, šľachetnosť a tolerancia, a nič podobné sa nezopakuje. Možno by už nebolo nikoho, kto by vyčíslil straty a pamätal. ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY
| | ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|  | | ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
| | ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
 |  |  |
