STUDENÁ VOJNA

MEDZINÁRODNÉ VZŤAHY
1945 - 1975

Od jesene 1945 sa vzájomné vzťahy oboch superveľmocí komplikujú a vyhrocujú - schôdzka ministrov zahraničných vecí v septembri 1945 je toho dokladom: Západní Spojenci kritizujú postup Sovietov vo východnej Európe, hlavne v Poľsku, Bulharsku a Rumunsku (Sovieti sa pokúšajú implantovať sovietsky model do východnej Európy). Sovieti sa zas pokúšajú získať účasť na rozhodovaní v Taliansku. V kontrolnej komisii mali iba poradný hlas, ktorý nikto neberie na vedomie. Zároveň sa snažia získať účasť na kontrole Líbye, bývalej talianskej kolónie, čo je podľa Západu dôkaz toho, že sa Sovieti snažia preniknúť na Blízky východ a do severnej Afriky - pre USA a Veľkú Britániu neprijateľné, mohli by ohroziť ložiská ropy, na ktorých sú západné veľmoci závislé; zároveň má USA obavu z toho, že by mohli expandovať do Belgického Konga, ktoré je monopolným dodávateľom uránu do USA. V tom čase boli tieto obavy Západu neopodstatnené, Sovieti boli vyčerpaní vojnou a majúc vnútorné ťažkosti neplánovali expanzívnu politiku; plánovali, že aspoň nasledujúce štyri roky nebudú expandovať a zostanú tam kde sú.

Ďalším prelomom v sovietsko-amerických vzťahoch bol prejav Trumana 27.októbra 1945 pri príležitosti dňa amerického námorníctva, v ktorom Truman po prvýkrát od svojho nastúpenia do prezidentského úradu formuluje zahraničnopolitické ciele USA:

• Prvoradou úlohou USA je uchovať si vojenskú prevahu vo svete, lebo iba to je zárukou celosvetového mieru.
• Zdôraznil, že sloboda a demokracia sú dôležitejšie ako mier vo svete.
• USA neuznajú vládu, ktorá by nevzišla zo slobodnej vôle národa, ktorú by ktosi národu vnútil. (Jasne sa to týkalo sovietskej politiky vo východnej Európe).
• Ďalej povedal, že spolupráca "Veľkej trojky" je možná. (Teda nechcel týmto prejavom vyvolať konflikt so ZSSR). Spolupráca môže pokračovať, keď Sovieti prestanú podporovať komunistov vo východnej Európe a Veľká Británia sa vzdá svojich kolónií.

Sovieti nereagovali na tento prejav, nekomentujú to, Molotov o desať dní neskôr dokonca súhlasí s novou schôdzou ministrov zahraničných vecí v decembri 1945 v Moskve. Dochádza k dočasnému uvoľneniu sovietsko-amerických vzťahov, je tu ochota dohodnúť sa:

• USA súhlasia s tým, aby sa Sovietsky zväz stal členom kontrolnej komisie v Japonsku a Taliansku.
• Sovieti súhlasia s tým, že v Bulharsku a Rumunsku sa uskutočnia slobodné voľby pod dohľadom medzinárodnej komisie.

Odsúhlasili to, ale ani jeden z dohodnutých bodov sa nedodržal.

Začiatkom roku 1946 sa odohrali udalosti, ktoré viedli k vypuknutiu studenej vojny, vzniká nová zahraničnopolitická koncepcia USA, ktorá bude oficiálne vyhlásená Trumanovou doktrínou.

Tieto udalosti sa odvíjajú od udalostí v Sovietskom zväze - vo februári 1946 sa konajú voľby do najvyššieho Sovietu. 9. februára má Stalin prejav pri príležitosti tejto udalosti a o tento prejav sa začína zaujímať celá svetová verejnosť. Podstatou záujmu je Stalinovo vyhlásenie, že kým existujú dva spoločenské systémy - socializmus a imperializmus, sú vojny vo svete nevyhnutné. Stalin v tomto prejave nehovoril o vojne medzi imperialistickými a socialistickými krajinami, tvrdil, že vypukne medziimperialistická vojna, medzi USA a Veľkou Britániou. (Skutočne sa v tom čase vzťahy USA a Veľkej Británie zhoršovali: USA vyhlásili embargo pre Veľkú Britániu na jadrový výskum; k zhoršovaniu vzťahov prispievala aj protikoloniálna nálada americkej verejnosti.)

O tomto prejave všetci zahraniční komentátori informovali svet, ale nepodali pravdivú informáciu, že Stalin predpokladá konflikt medzi USA a Veľkou Britániou, ale povedali, že ZSSR sa pripravuje na tretiu svetovú vojnu proti imperializmu. USA za týchto okolností žiadajú svojho veľvyslanca v Moskve George Kennana o analýzu situácie v ZSSR, o analýzu zahraničnopolitickej koncepcie Sovietskeho zväzu. Výsledkom je "dlhý telegram", ktorý posiela Kennan do Washingtonu 22.februára 1946 (obsahoval 8000 slov):

• Tvrdí, že Sovieti sa obávajú imperialistického obkľúčenia, blokády, a obávajú sa, imperialistickej intervencie do ZSSR. (Táto úvaha bola nesprávna, lebo Sovieti sa cítili byť absolútne bezpeční, nikdy sa necítili bezpečnejší ako po druhej svetovej vojne.)
• Nemá zmysel sa snažiť o ďalšiu spoluprácu so ZSSR, ďalšia spolupráca sa ukazuje byť bezperspektívna, nemožná. Stalin je starý neurotik, trpí schizomanom, za všetkým hľadá nepriateľa a prípadné konflikty nedokáže riešiť kompromisom, jedine likvidáciou protivníka.
• Ako jediný pravdivo informuje, že Stalin predpovedal medziimperialistickú vojnu a nie vojnu medzi USA a ZSSR.

Podobnú analýzu posiela aj britský veľvyslanec v Moskve Frank Roberts (v päťdesiatych rokoch veľvyslanec v Juhoslávii), v jeho telegrame je záver, že spolupráca so Sovietskym zväzom je naďalej možná, základným predpokladom je, že si rozdelia sféry vplyvu.

Americká vláda prijala záver George Kennana (vďaka tomuto telegramu sa George Kennan stáva odborníkom na Sovietsky zväz, komunizmus a boľševizmus) a jeho "dlhý telegram" sa stal podkladom pre zmenu americkej zahraničnej politiky: USA zaujali tvrdší postoj k Sovietskemu zväzu, oficiálne to však bude vyhlásené až v marci 1947 Trumanovou doktrínou.

Udalosti, ktoré sa udiali v tomto období v Európe a vo svete USA iba dokazovali, že pritvrdenie politiky voči ZSSR je nutné:

1. Európske udalosti roku 1946
   • V roku 1946 zachvátila západných Spojencov panika zo šírenia komunizmu, báli sa, že komunizmus sa reťazovou reakciou rozšíri za dva roky do celej Európy a ako posledná padne Veľká Británia. Táto obava sa stáva podkladom pre konanie západných Spojencov. Dôkazom bolo aj to, že vo Francúzsku a Taliansku sa komunisti dostali do vlády.
   • Strach vyvoláva prítomnosť Červenej armády vo východnej Európe (odhad bol 2,5 miliárd sovietskych vojakov vo východnej Európe, časom sa ukázalo, že to bol prehnaný odhad a ani ich pripravenosť na vojnu nebola veľká). USA po skončení vojny začali sťahovať svoje jednotky z Európy (z 3,5 mil. amerických vojakov zostalo 400.000, asi 10%). V septembri 1946 USA demobilizáciu stopli a vyhlásili, že americké vojská zostanú v Európe kým bude trvať okupácia Nemecka.
   • Hospodársky kolaps Európy bol ďalším dôvodom k pritvrdeniu kurzu voči ZSSR, a myšlienka o tom, že oslabené štáty nemôžu vzdorovať komunistickej ideológii.
   • Ďalej tu boli spory okolo Nemecka. Sovieti ho chceli celkom oslabiť, a chceli centralizované Nemecko s pevnou ústrednou vládou.
   • V januári 1947 vo voľbách v Poľsku zvíťazili komunisti; Západ tvrdil, že boli zmanipulované.
   
   
2. Mimoeurópske spory
   • Prebieha občianska vojna v Číne: vojna medzi komunistami, ktorých viedol Mao Ce Tung a nacionalistami (Kuomitang), pod vedením generála Čankajšeka. (Skončila sa v roku 1949 víťazstvom komunistov a vyhlásením Čínskej ľudovej republiky). Pre USA mala byť Čína pilierom americkej zahraničnej politiky na Ďalekom východe. Čína ohrozená komunizmom - to bola neprijateľná predstava pre USA.
   • Snaha ZSSR o získanie kontroly nad Čiernomorskými úžinami;
     snaha o revíziu Montreaux-kej konvencie z roku 1936 (pred obavou Mussoliniho útoku smeli Turci opevniť úžiny a zároveň boli stanovené pravidlá, ktoré lode smú cez ne plávať);
     snaha vylúčiť čiernomorské štáty z rozhodovania o úžinách.
   • Prítomnosť sovietskych vojsk v Iráne. V Iráne boli od roku 1941 sovietske aj britské vojská, aby mu zabránili pridať sa k Nemecku a Japonsku alebo aby nepriatelia nevyužili jeho nerastné bohatstvo. Do pol roka po skončení vojny mali okupačné vojská opustiť Irán; Briti odišli v marci 1946, ale Sovieti tu naďalej zotrvali a nechceli odísť. To bol prvý medzinárodný konflikt riešený na pôde OSN. Bolo tu podozrenie, že Sovieti sa usilujú o pripojenie severoiránskej provincie Azerbajdžan k svojmu územiu a obava, že získajú kontrolu nad ťažbou a exportom ropy z Iránu (na tej bola závislá hlavne Veľká Británia). Zároveň a Západ obával zo šírenia komunizmu do tejto oblasti. Rada bezpečnosti OSN rozhodla o tom, že sovietske vojská musia odísť - v máji začínajú s odsunom vojsk z Iránu.

V USA nie sú pripravení na konflikt so Sovietskym zväzom, predpokladá sa spolupráca, čoho dôkazom je prejav Winstona Churchilla vo Fultone (štát Missouri) v marci 1946:

• Churchill tvrdí, že obdivuje Stalina a sovietsky ľud za hrdinstvá preukázané počas druhej svetovej vojny;
• nad Európou a svetom sa ale rozprestiera červená hrozba a konštatuje, že od "Baltu po Jadran, od Štetína po Terst sa spustila železná opona", ktorá definitívne rozdelila svet na dva tábory, demokratický a komunistický;
• vyzýva USA, aby Spojené štáty a Veľká Británia spojili svoje sily a zabránili šíreniu červenej hrozby;
• vyzýva USA, aby v záujme slobody a demokracie neváhali použiť jadrové zbrane.

(Napriek tomu, že Churchill charakterizoval, že existuje železná opona, ešte nie je definitívne spustená.) Americká verejnosť bola prejavom pobúrená, čo je dôkazom toho, že nebola pripravená na konflikt so Sovietskym zväzom. Truman, ktorý bol na prejave prítomný, sa musel od neho verejne dištancovať.

Situácia sa definitívne mení v roku 1947 - je to prelomový rok v medzinárodných vzťahoch. Končí sa dvojročná povojnová spolupráca medzi USA a ZSSR, ďalšia spolupráca sa ukazuje ako nemožná, neperspektívna.

Posledným aktom v duchu spolupráce je podpísanie mierových zmlúv 10.februára 1947 so satelitmi Nemecka. Mierové zmluvy sa uzatvárajú s porazenými štátmi, uzatvárajú vojnu a určujú povojnové usporiadanie sveta. Mierové zmluvy nie sú podpísané ani s Nemeckom, ani s Japonskom. Boli podpísané s Talianskom, Rumunskom, Bulharskom, Maďarskom, Fínskom. Mierové zmluvy zahŕňali povinnosť platenia reparácií a zmenu hraníc:

• Fíni stratili územie Karélie v prospech Sovietskeho zväzu;
• Rumuni stratili Besarábiu a Bukovinu v prospech Sovietskeho zväzu, ale dostali od Maďarov Sedmohradsko;
• Bulhari sa vzdali Macedónie, ale dostali Južnú Dobružu.
• Taliansko stratilo najviac: časť Jadranských ostrovov, Istrie; Terst zostal slobodným mestom; Dodekanské ostrovy v prospech Grécka.

Zmenu americkej zahraničnej politiky zapríčinil predovšetkým mocenský úpadok Veľkej Británie (hospodárske, finančné problémy), ktorý sa prejavil v roku 1947. Veľká Británia sa musela vzdať pôsobenia v niektorých oblastiach:

Na konci februára 1947 posiela nótu do USA, že je donútená opustiť Grécko a Turecko, nie je tu schopná naďalej plniť veľmocenské postavenie, vznikne tu mocenské vákuum, ktoré treba zaplniť. Žiada USA, aby prevzali jej záväzky v tejto oblasti, aby finančne podporili tieto dva štáty. To vyvolalo zdesenie a paniku, lebo prítomnosť Veľkej Británie v tejto oblasti bola považovaná za dôležitý prvok rovnováhy síl. Truman s okolím okamžite uvažujú o tom, že preberú patronát nad týmito štátmi. O to viac, že v Grécku aj Turecku je kritická situácia.

Obava o Turecko vychádza z toho, že Sovieti chcú získať kontrolu nad čiernomorskými úžinami. Turecká vláda zatiaľ odoláva nótam ZSSR, ktorý žiadal spoločné dohliadanie na úžiny, ale nevedeli ako dlho. V Grécku bola ešte vážnejšia situácia - prebiehala občianska vojna medzi pravicovou gréckou vládou a gréckymi komunistami. Grécka pravicová vláda v roku 1946 už nebola naďalej schopná čeliť komunistom, načas sa im podarilo nastoliť komunistickú vládu. Bolo jasné, že bez finančnej či vojenskej podpory zvonka, grécka vláda situáciu nezvládne. Navyše boli grécki komunisti podporovaní z okolitých krajín (Bulharska a Rumunska).

Truman sa rozhodol, že pomôže týmto dvom krajinám, mala byť pre ne vyčlenená čiastka 400 miliónov dolárov, 250 miliónov pre Grékov, 150 miliónov pre Turecko. Túto čiastku musel schváliť americký Kongres. Ale od novembra 1946 mali prevahu v Kongrese republikáni a bola tu obava, či to demokratickému prezidentovi schvália. Zároveň mali republikáni vždy väčší sklon k izolacionalizmu. Preto bolo potrebné preniesť kampaň do roviny konfliktu medzi demokraciou a komunizmom: Ak USA nepomôžu Grécku a Turecku, podľahnú komunizmu a z nich sa komunizmus rozšíri do zvyšku Európy, Ázie a Afriky (od jedného pokazeného jablka sa nakazia aj ostatné v košíku). Pomoc musí byť poskytnutá naraz obom krajinám, ináč by bola neefektívna.

12.marca 1947 žiadal prezident Truman americký Kongres o schválenie dotácie pre Grécko a Turecko. V tomto prejave najprv charakterizoval situáciu v Grécku aj Turecku, a uviedol príčiny, prečo tieto krajiny potrebujú pomoc. Toto vystúpenie vošlo do dejín ako Trumanova doktrína: Tvrdil, že USA sa majú stať garantom slobody a demokracie všade vo svete a majú poskytovať pomoc krajinám ohrozeným diktátormi, totalitou, či už zvonka alebo zvnútra. Pomoc má byť finančná, hospodárska, vojenská. V súčasnosti je ohrozená demokracia v Grécku a Turecku a preto im Spojené štáty musia poskytnúť pomoc.

Veľká Británia oznámila, že 31. marcom 1947 odchádza z týchto oblastí, preto chcel Truman, aby to bolo dovtedy schválené. Ale Senát to schválil až v apríli a Snemovňa v máji 1947. Prejav bol veľmi ostrý a namierený proti Sovietskemu zväzu, hoci ho Truman nespomenul, bolo to však natoľko jasné, že ho mnohí komentátori označili za začiatok tretej svetovej vojny. Napriek tomu "opona" ešte stále definitívne nespadla, uzavrela sa až Marshallovým plánom.

Trumanova doktrína znamenala zároveň vyhlásenie novej zahraničnopolitickej koncepcie Spojených štátov amerických. USA ňou prestali byť pasívnym pozorovateľom a štylizovali sa ňou do pozície svetového žandára, ktorý stráži demokraciu všade vo svete. Oslabenie Veľkej Británie bolo iba zámienkou na vyhlásenie teórie, ktorá bola stará už jeden rok, od Kennanovho dlhého telegramu. Nešlo ani tak o Grécko či Turecko, tých 400 miliónov dolárov nebola pre Američanov až tak veľká suma, išlo o to, aby sa mohla nová zahraničnopolitická koncepcia presadiť. Základom novej zahraničnopolitickej koncepcie USA sa stala teória zadržiavania komunizmu. Jej autorom bol George Kennan a vznikla v priebehu roka 1946. Znamenala snahu udržať komunizmus v geograficky prijateľnom rámci, ponechať ho tam kde je, ale zabrániť, aby expandoval ďalej. Tejto teórie sa USA držia až do roku 1989. Najvýraznejšími akciami vyjadrenia tejto teórie boli Kórejská a Vietnamská vojna.