DEDIČNÍ KRÁLI
Z RODU PŘEMYSLOVCOV

1197 - 1306

PŘEMYSL I. (1197-1230)

Na prelome 12. - 13. storočia dochádza v Európe k zmenám:

• rozpad anglo-franc. ríše Plantagenetovcov,
• úpadok Byzancie,
• rozdrobenosť Poľska na kniežactvá (1138),
• upevnenie pápežskej moci Innocentom III. (1198),
• upevnenie rakúskeho vojvodstva (1156).

V Čechách nástupom PŘEMYSLA I. (1197-1230) sa skončili dynastické spory Přemyslovcov. Přemysl sa na začiatku svojej vlády zaplietol do sporov o cisársky trón medzi Filipom Švábskym a Otom Brunšvickým. Přemysl sa pridal na stranu Filipa, za čo r, 1198 dostal kráľovskú korunu. R. 1202 sa pod nátlakom pápeža pridal k Otovi IV., za čo mu obaja potvrdili výsady od Filipa. O dva roky sa znova vrátil k Filipovi a po jeho smrti r. 1208 opäť k Otovi. Spojenectvo s Otom netrvalo dlho a znova sa pridal na štaufskú stranu, na ktorej už teraz bol aj pápež. R. 1211 nastupuje na cisársky trón Fridrich II., ktorý vydal 26. sept. 1212 ZLATÚ BULU SICÍLSKU, ktorá potvrdzuje Přemyslove privilégiá:

• právo domácej volby panovníka,
• právo na dedičný kráľovský titul,
• právo investitúry biskupov,
• nedeliteľnosť a suverenita českého štátu,
• niektoré (neveľmi podstatné) záväzky českého štátu k ríši, napr. účasť na ríšskych snemoch, účasť na rímskej jazde.

Přemysl sa r. 1215 dostáva do sporu s cirkvou na čele s pražským biskupom Ondrejom. Spor sa skončil kompromisom v prospech Přemysla r. 1219 v Kladruboch, ktorý vymedzil hranice medzi mocou cirkevnou a svetskou.

V r. 1222 mal dynastické spory s vedľajšou vetvou Přemyslovcov na Morave, ktoré vyriešil tým, že Moravu dal do správy svojim synom - Vladislavovi Henrichovi 1224 a po jeho smrti 1227 Přemyslovi. Aby predišiel novým bojom o nástupníctvo dal už r. 1216 zvoliť svojho syna Václava za krála.

Na konci svojej vlády sa Přemysl I. dostáva do sporu s Rakúskom. Podnetom ku konfliktu bolo to, že Přemysl chcel vydať svoju dcéru Anežku za syna Fridricha II. Henricha. Ale rakúsky vojvoda Leopold ho predbehol a vydal za Henricha vlastnú dcéru. Spory o prestíž vyvolali vojnu medzi Rakúskom a Čechami, ktorú zdedil aj VÁCLAV I.

VÁCLAV I. (1230-1253)

Václav chcel pripojiť časť Rakúska severne od Dunaja k Čechám. Preto sa dokonca rozišiel aj s cisárom Fridrichom II. r. 1235. V r. 1239 sa podarilo pápežskému legátovi dosiahnuť mier medzi Václavom I. a Fridrichom Babenberským tým, že bol uznaný nárok Čiech na časť rakúskeho územia. Fridrich však odmietol územie vydať a tak sa vojna znova obnovila. Václav prinútil Fridricha Babenberského zasnúbiť jeho dcéru Gertrúdu s Václavovým synom Vladislavom, čím Vladislav získal nádej na nástupníctvo v Rakúsku. Vojnu medzi Přemyslovcami a Babenbergovcami prerušil mongolský vpád.

Pád Kyjeva r. 1240 vyvolal v Európe zdesenie. 1241 bolo porazené v bitke u Lehnice vojsko sliezskych kniežat a Václav pripravoval vojsko na obranu Čiech. K boju nedošlo, pretože Mongoli sa dobrovoľne cez Moravu vybrali do Uhorska, odkiaľ sa r. 1242 vrátili späť do Ruska.

R. 1246 padol v boji s Uhorskom Fridrich Babenberský a jeho dedička Gertrúda sa vydala za Vladislava. Skôr než sa Vladislav ujal rakúskych krajín aj on zomiera r. 1247.

V r. 1247 sa v Čechách vzbúrila šľachta pod vedením Václavovho syna Přemysla. Už v r. 1249 Václav vzburu potlačil a syna uväznil. Keďže Přemysl bol jediným Václavovým synom a potomkom, Václav mu odpustil a pod dohľadom mu prenechal spravovanie Moravy.

Po r. 1250 pokračuje spor o Rakúsko. Rakúska šľachta r. 1251 ponúkla vojvodstvo českému kráľovi, ktorý ho prijal pre svojho syna. Přemysl svoje nároky potvrdil r. 1252 svadbou s omnoho staršou Markétou Babenberskou. Prevzatím babenberského dedičstva porušili Přemyslovci rovnováhu v strednej Európe, kde po oslabení ríše (interregnum) boli najsilnejšími štátmi Uhorsko a Čechy. Aj Béla IV. si robí nároky na babenberské dedičstvo (jeho príbuzný Roman Haličský sa oženil s Markétinou sestrou Gertrúdou). Už r. 1252 podniká Belo IV. na Moravu vpád (s ním bojovali aj bavorské knieža Oto, knieža Daniel Haličský a polské kniežatá Boleslav Hamblivý a Vladislav Opolský). Morava, na ktorú smerovali hlavné útoky, bola veľmi spustošená. Vďaka pápežovi Innocentovi IV. na šťastie pre Přemyslovcov bol uzavretý mier 1254. PŘEMYSL II., ktorý nastúpil po otcovej smrti (1253) uznal časť rakúskeho územia pre Uhorsko.

PŘEMYSL II. (1253-1278)

Za jeho vlády získal český štát hegemónne postavenie v Európe:

1. úpadok moci v nemeckom cisárstve
2. hospodársky rozvoj Čiech a bohatstvo z ťažby striebra.

Zahraničná politika a vojenské výpravy:
- 1254/55 podnikol križiacku výpravu do Pruska a získal silný vplyv v Sliezsku a Polsku.
- 1255 sa stáva kandidátom na získanie cisárskej koruny, bol však príliš silný a preto je neúspešný, uspokojil sa preto s podporou Alfonza Kastílskeho proti Richardovi Cornwallskému (brat Henrich III. Angl.)
- 1257 bol porazený Bavorskom, čo mu veľmi neuškodilo, ale vyvolalo to ďalšiu vojnu s Uhorskom, lebo Henrich Dolnobavorský bol spojencom Uhorska. V bitke pri Kressenbrunne 1260 Přemysl II. porazil uhorské vojsko a obsadil Bratislavu. Uhorský král sa musel vzdať nárokov na babenberské krajiny. Keďže Markéta Babenberská vzhľadom k vysokému veku nemohla mať deti, Přemysl sa s ňou dal rozviesť a r. 1251 sa v Bratislave oženil s Belovou vnučkou KUNHUTOU. Nikto sa neodvážil protestovať a pápež dodatočne schválil rozvod aj svadbu.
- 1265 vymenoval kráľ Richard Cornwallský Přemysla za ochrancu ríšskeho územia na pravom brehu Rýna. Přemysl to využil k pripojeniu Chebska k Čechám, čo vyvolalo ďalšiu vojnu s bavorskými vojvodami, ktorá sa skončila 1267 kompromisným mierom.
- 1267 sa pokúsil podniknúť výpravu do Poľska a Litvy, aby zabránil vytváraniu uhorsko-poľského spojenectva, ale pre odpor pápeža sa jej musel vzdať.
- 1271 porazil uhorského kráľa Štefana V., ktorý musel uznať práva Čiech na Steiersko a Korutany.

V r. 1272 sa po smrti Richarda Cornwallského uprázdnil ríšsky trón a Přemysl II. sa rozhodol znova kandidovať. Proti jeho vôli bol vo Frankfurte nad Mohanom 1273 zvolený nemeckým kráľom Rudolf Habsburský. Přemysl sa ocitá v nepriaznivej situácii:
- vonku: Rudolf má silné postavenie;
- vnútropol. situácia: česká šľachta sa búri.
Rudolf Habsburský spochybnil r. 1274 právo Čiech na babenberské krajiny a v r. 1276 došlo k vojne. Proti Přemyslovi sa postavila aj česká a bavorská šľachta. V r. 1276 sa musel Přemysl pred Rudolfom pokoriť u Viedne. Musel sa vzdať všetkých babenberských krajín a Chebska a kapituláciu zaručiť zásnubami svojich detí s deťmi Rudolfovými. Rudolf mal však ďalšie požiadavky, chcel definitívne oslabiť moc českého panovníka a tak bol Přemysl donútený k ďalšej vojne. V bitke na Moravskom poli 1278 (26. aug.) bol Přemysl II. porazený a zabitý.

VÁCLAV II. (1278-1305)

Po smrti Přemysla II. vnútorná kríza českého štátu vyvrcholila. Rudolf Habsburský obsadil Moravu a česká šľachta sa obrátila proti kráľovským panstvám, mestám a kláštorom, ktoré Přemysl podporoval. Přemyslov jediný syn a nástupca VÁCLAV II. (1278-1305) mal sedem rokov a preto kráľovná Kunhuta žiada Václavovho poručníka, knieža OTA BRANIBORSKÉHO, aby sa ujal vlády. Oto sa dohodol s Rudolfom, ktorý uznal Otove poručnícke práva na päť rokov a Oto mu prenechal za to na pät rokov správu Moravy. Braniborská vláda vyvolala odpor českého panstva na čele s pražským biskupom Tobiášom z Bechyne. Oto previezol Václava do Braniborska, na čo odpor českej šľachty vyvrcholil r. 1282 ustanovením zemskej správy na čele s Tobiášom, žiadali vydanie Václava, čo Oto odmietol. K uspokojeniu situácie prispel Rudolf, ktorý sa dobrovoľne vzdal Moravy a prikázal Otovi vydať Václava (1283). Po päťročnom období zmätkov sa tak podarilo znova obnoviť české kráľovstvo, na čom mala veľkú zásluhu česká šľachta. Tým sa však upevnilo aj jej postavenie - panský snem a zemský súd, pôvodne kráľovské inštitúcie, sa dostali pod vplyv šľachty.

Václav II. po návrate z Braniborska mal ešte len 12 rokov a tak sa vlády ujala panská skupina na čele s Tobiášom z Bechyne. Dočasne ich zatlačil do úzadia Záviš z Falkenštejna, ktorý sa tajne oženil s královnou - vdovou Kunhutou. Po jej smrti (1285) si popudil voči sebe väčšiu časť šľachty a aj Rudolfa Habsburského. Rudolf oženil c Chebe r. 1285 Václava so svojou dcérou Gutou (Jitka). Záviš utiekol do Uhorska a aby upevnil svoje postavenie, oženil sa s dcérou uhorského kráľa. Začiatkom roka 1289 bol však Záviš Václavom zatknutý a popravený.

Václav II. sa sám ujíma vlády a upevňuje svoje postavenie. Opieral sa o kráľovskú radu, zloženú z politikov nezávislých na českej šľachte.

Vnútorné reformy:
- pozemková reforma: vymedzil rozdiel medzi panovníkovým bezprostredným vlastníctvom statkov (dominium speciale) a obecným vrchným vlastníctvom (dominium generale). Do priamej kráľovskej moci tak spadali kráľovské statky a mestá, z ktorých plynuli do kráľovskej pokladne pravidelné príjmy;
- otvorili sa kutnohorské bane (ďalší zdroj príjmu);
- královská kontrola nad obchodom s drahým kovom;
- centralizácia razenia mincí v Kutnej Hore a zavedenie ražby pražského groša;
- reforma práva: spísanie zákonníka narazil na odpor šlachty.

Zahraničná politika:
- dobré vzťahy s Rudolfom Habsburským (Václav bol ženatý s jeho dcérou);
- Zasahoval do sporov v Poľsku od r. 1289, získal Sliezsko, 1291 získal Krakovsko. Skôr než mohol rozšíriť svoj vplyv, Poľsko sa 1295 zjednotilo, keď bol zvolený poľským kráľom Přemysl Veľkopolský. Po jeho zavraždení (1296) sa Václav II. uchádza o poľskú korunu. Svoje nároky potvrdil svadbou s dcérou Přemysla Alžbetou Rejčkou a r. 1300 bol v Hnezdne korunovaný za poľského kráľa;
- Po smrti posledného Arpádovca Ondreja III. mu časť uhorskej šľachty ponúkla uhorskú korunu, ktorú Václav II. prijal pre svojho syna Václava III. (vládol ako Ladislav V. a r. 1301 bol korunovaný);

V Poľsku aj Uhorsku bola moc českého kráľa slabá - časť poľskej šlachty sa búrila, rovnako sa aj pápež Bonifác VIII. postavil za uhorskú kandidatúru Karola Roberta z Anjou a keď Václav II. odmietol ustúpiť, pápež r. 1303 vyhlásil české nároky na uhorský aj poľský trón za neplatné. Na pápežovu stranu sa postavil aj nemecký kráľ Albrecht Habsburský a vpadol r. 1304 do Čiech. Václav II. sa vrátil z výpravy, ktorú chystal do Uhorska, a u Kutnej Hory Albrechta porazil. O rok nato však zomiera a jeho syn, sedemnásťročný VÁCLAV III. (1305-1306) sa vzdáva uhorskej koruny a uzaviera mier s Albrechtom. Václav sa chystal na výpravu do Poľska, keď bol 4. aug. 1306 v Olomouci zavraždený. Smrťou Václava III. vymrela po meči přemyslovská dynastia.

Boje o český trón

O uprázdnený český trón sa ako prvý prihlásil Henrich Korutánsky, ktorý bol ženatý so staršou dcérou Václava II., Annou, a začiatkom septembra 1306 bol vyhlásený za českého kráľa. Rímsky kráľ Albrecht I. chcel Čechy pre svojho syna Rudolfa, vyhlásil Čechy za odumreté ríšske léno a vpochodoval s vojskom do Prahy. Henrich Korutánsky utiekol a Albrechtovi sa podarilo zaistiť volbu syna Rudolfa (okt. 1306). Rudolf sa musel oženiť s vdovou po Václavovi II. Eliškou Rejčkou, aby boli zachované nároky českého štátu na Polsko. Habsburská vláda v Čechách netrvala dlho, Rudolf už v júni 1307 zomiera pri obliehaní Horaždovic, v boji proti odporu šlachty.

V aug. 1307 sa českým králom znova stáva Henrich Korutánsky. Vláda Henricha bola slabá, vzrastala moc rodovej šlachty a krajina bola politicky rozvrátená. Jedine predstavitelia cirkvy sa snažili o stabilizáciu polit. pomerov v kráľovstve.

Po zavraždení Albrechta I. (1308) sa jeho dedič Fridrich vzdal všetkých nárokov na český trón. V nov. 1308 bol zvolený rímskym kráľom luxemburský gróf Henrich ako Henrich VII. Predstavitelia českej cirkvi a časti českej šlachty začali bez ohľadu na Henricha Korutánskeho rokovania s nemeckým králom Henrichom VII. o zvolení nového českého krála. Po istom váhaní dal Henrich VII. súhlas k volbe svojho syna Jána za českého krála, aj k jeho svadbe s Eliškou Přemyslovnou. V dec. 1310 dobyli prívrženci Luxemburgovcov Prahu a Henrich Korutánsky utiekol do Tirolska.