STAROVEKÝ EGYPT

Egypt v Neskorej dobe

1070 - 332 pred n.l.

TRETIE PRECHODNÉ OBDOBIE

1070 - 664 pred n.l.

21. - 25. dynastia

21. dynastia

Ešte za vlády Ramesse XI. došlo k faktickému rozdeleniu Egypta na dve samostatné územia, spojené len formálne osobou panovníka. Po Ramessovi XI. nastúpil jeho zať Nesbanebdžed (gr. Smendés), zakladateľ 21. dynastie (dolnoegyptská, 1070 - 945 pred n.l.). Panovníci tejto dynastie, sídliacej vo Východnej Delte v meste Tanis (eg. DŽANET), boli síce formálne uznávaní v celom Egypte, fakticky ale ovládali iba Deltu. Stredný a Horný Egypt bol v rukách rodiny veľkňazov Amonovho chrámu v Thébach (eg. VESET), ktorí zároveň zastávali vysoké vojenské funkcie. Vzťah medzi panovíkmi 21. dynastie a thébskymi veľkňazmi bol mierový, obe rody boli spriaznené. Egypt bol vnútorne slabý, čo viedlo k uzatvorenosti krajiny, styky so zahraničím sa obmedzovali na obchod s Palestínou a Foinikiou. V tomto období došlo k pokusom zabrániť neustálemu vylupovaniu kráľovských hrobov, ukrytím múmií panovníkov do tajných hrobov.

Obdobie 22. - 24. dynastie

Po vymretí mužských členov 21. dynastie prešla vláda na Šešonka, najmocnejšieho muža v krajine, pochádzajúceho z rodu náčelníkov líbyjských prisťahovalcov v Bubastide (eg. Pi-Baste). V tomto období už bola veľká časť Delty osídlená líbyjskými prisťahovalcami. Šešonk I. sa stal zakladateľom 22. dynastie (líbyjská, 945 - 715 pred n.l.). Vládcom 22. dynastie sa podarilo zjednotiť Egypt tým, že do najdôležitejších úradov v Strednom a Hornom Egypte dosadzovali členov svojej rodiny. Mohli tak viesť aj aktívnu zahraničnú politiku - obnovili tradičné styky s Byblom a už Šešonk I. podnikol úspešné ťaženia do Núbie a Palestíny. V jeho politike pokračoval Osorkon I., za jeho nástupcov však moc panovníkov postupne slabla a od pol. 9. stor. pred n.l. sa Egypt dostáva do kontaktu so silnejšou Asýrskou ríšou.

V priebehu 8. storočia pred n.l. bol Egypt roztrieštený v množstvo drobných území, ovládaných väčšinou miestnymi vládcami. Zatiaľčo v Delte a v strednom Egypte šlo väčšinou o mestské štáty spravované vojenskými veliteľmi (obvykle líbyjského pôvodu), vytvoril sa v Thébach theokratický štát v čele s kňazmi Amonovho chrámu. Toto obdobie 22. - 24. dynastie sa končí rokom 715 pred n.l., keď bol Egypt znova zjednotený pod vládou 25. dynastie.

Núbijská nadvláda

Panovníci 25. dynastie (747 - 656 pred n.l.) pochádzali z Núbie. Politická nadvláda nad Núbiou zanikla už na konci vlády 20. dynastie. Na prelome 10. a 9. stor. pred n.l. vzniklo v oblasti 4. nílskeho kataraktu samostatné kráľovstvo so sídlom v Napate - napatské kráľovstvo. Jeho vládcovia do pol. 8. stor. pred n.l. rozšírili svoj vplyv až do Théb. R. 747 pred n.l. dosadil napatský vládca Pianchi svoju sestru do funkcie "božskej manželky Amona", takže sa stala formálnou hlavou thébskej theokracie.

Okolo r. 728 prešiel Pianchi so svojím vojskom Egypt a nakrátko obsadil Memfis. V r. 715 pred n.l. obsadil jeho nástupca Šabaka celý Egypt a zbavil moci miestne dynastie v Delte (koniec 22.-24. dynastie).

Núbijskú dynastiu ohrozovala Asýrska ríša. Sami podnikli neúspešný vpád do Palestíny, ale r. 674 pred n.l. obsadil asýrsky vládca Assarhaddon nakrátko Dolný Egypt. V r. 667 pred n.l. obsadil asýrsky vládca Aššurbanipal celý Egypt vrátane Théb. Asýrania sa v Egypte opierali o vazalský štát s centrom v Sajách v Západnej Delte, ktorého vládca Neko sa stal zakladateľom 26. dynastie. V r. 664 pred n.l. sa núbijský vládca Tunatamon znovu pokúsil dobiť Egypt, ale o rok neskôr boli Núbijci definitívne porazení a vyhnaní z Egypta. Napatský štát sa udržal aj potom, zanikol až v 4. stor. n.l.

Už v dobe núbijskej nadvlády hľadali panovníci vzory v minulosti (v Starej a Strednej ríši) a táto vedomá archaizácia sa prejavovala predovšetkým v náboženstve, umení a v oblasti štátnej správy. Archaizujúce tendencie zosilneli za panovania 26. dynastie, takže sa niekedy hovorí o tzv. sajskej renesancii.

SAJSKÁ (26.) DYNASTIA

664 - 525 pred n.l.

Za vojen medzi núbijskými a asýrskymi dobyvateľmi Egypta upevnili svoje postavenie vládcovia zo Sají, ktorí sa priklonili k vzdialenejšej Asýrii. Vzdialenosť od centra neumožňovala Asýranom účinnú kontrolu Egypta, takže sajský vládca Psammtek I. (gr. Psammetichos, 664-610 pred n.l.) mohol bez väčších problémov rozšíriť svoju moc v krajine. V r. 656 pred n.l. ovládol za pomoci gréckych a kárskych žoldnierov celý Egypt a zbavil sa závislosti na Asýrii. Jeho úspešné úsilie o odstránenie vnútornej správnej rozdrobenosti krajiny prispelo k značnému rozvoju ekonomiky. Vo vzťahu k zahraničiu sa Psammtek snažil o zachovanie pomerov síl v susedstve Egypta. Oslabenie Asýrie využil k presadeniu egyptského vplyvu v Palestíne, neskôr podporoval Asýriu v boji proti médsko-novobabylonskej koalícii.

Neko II. (610-595 pred n.l.) pokračoval v aktívnej zahraničnej politike svojho otca. Po zániku asýrskej ríše sa pokúsil ovládnuť Sýriu až k Eufratu, ale po porážke od novobabylonskej ríše r. 605 pred n.l. u Karchemiša sa bol nútený vrátiť späť.

Odstránenie vnútornej rozdrobenosti prispelo k hospodárskemu rozkvetu Egypta za vlády 26. dynastie. Základom egyptskej ekonomiky zostávalo poľnohospodárstvo, v tejto dobe priaznivo ovplyvnené vysokými záplavami Nílu. Výdatným zdrojom príjmov bol i zahraničný obchod, v ktorom rástol podiel Grécka na úkor sýrskopalestínskej oblasti. Zlepšenie ekonomickej situácie krajiny umožňovalo sajským vládcom udržovať početné žoldnierske vojsko a poskytovať vysoké čiastky na stavbu chrámov a udržovanie náboženských kultov.

Počet obyvateľov v tomto období stúpol až na tri milióny osôb: úradníci, kňazi, vojenskí kolonisti, remeselníci a roľníci, neslobodní ľudia a otroci. V Egypte sa usadzovalo aj množstvo cudzincov, predovšetkým Grékov, ktorí sem prichádzali ako vojaci alebo obchodníci. Gréckej obchodnej osade Naukratis poskytol Ahmose II. privilegované postavenie. S Grékmi bola zavedená aj výroba železa v Egypte, ktorú od 6. stor. pred n.l. začal vytlačovať bronz.

Neko II. sa venoval budovaniu námornej moci Egypta podľa gréckeho vzoru, pokúsil sa o spojenie Nílu s Červeným morom vodnou cestou (kanál dokončil až Dáreios I.). Do jeho doby sa kladie aj oboplávanie Afriky foinickými moreplavcami v egyptských službách.

Psammtek II. uskutočnil mierovú cestu k svätyniam Foiníkie. Jeho syn Vahjebre (gr. Apriés) sa snažil o aktívnu vojenskú zahraničnú politiku. R. 588 pred n.l. viedol vojenskú akciu na podporu južného židovského kráľovstva, ktoré povstalo proti Novobabylonskej ríši, ale hneď sa bez boja stiahol späť. Za sporov medzi gréckymi kolonistami a miestnymi líbyjskými kmeňmi v Kyrenaike zasiahol v prospech Líbyjcov. víťazstvo kyrénskych Grékov nad Egypťanmi r. 570 pred n.l. sa stalo jednou z príčin povstania v egyptskej armáde. Povstalci menovali panovníkom svojho veliteľa Ahmosa, porazili v rozhodujúcej bitke Vahjebrea a donútili ho k úteku z krajiny.

Ahmose II. (588-526 pred n.l.) bol posledným veľkým panovníkom samostatného Egypta. Snažil sa zaistiť obranu Egypta proti nebezpečiu z Prednej Ázie, kde narastala moc perzskej ríše. Rozšíril egyptskú nadvládu na Cyprus a pokúšal sa uzavrieť spojenectvo s gréckymi štátmi. V dobe jeho smrti tiahlo už proti Egyptu perzské vojsko vedené Kambýzom. Armáda Psammteka III. bola r. 525 pred n.l. v bitke u Pelusia zničená a celý Egypt sa čoskoro ocitol pod perzskou nadvládou.

OD 27. DYNASTIE PO ALEXANDRA MACEDÓNSKEHO

525 - 332 pred n.l.

Kambýzom sa začína perzská - 27. dynastia. (525-404). Perzskému vládcovi Dáreiovi I. sa v spolupráci s časťou egyptskej aristokracie a kňazstva darilo udržať v Egypte pokoj. Avšak na sklonku jeho vlády vypukla v krajine prvá z protiperzských vzbúr, ktorú až r. 484 pred n.l. potlačil Xerxés I. Ten nastolil v Egypte pevnú vládu, ale ihneď po jeho smrti vypuklo asi v rokoch 460-454 pred n.l. ďalšie povstanie vedené Inarom (snáď potomkom sajských vládcov), ktorý s pomocou athénskej flotily obsadil celý Dolný Egypt. Pomocné athénske jednotky však boli porazené a Peržania znova ovládli celú krajinu.

Tretia vlna nepokojov skončila r. 404 pred n.l. obnovením samostatnosti Egypta. Príčinou nepevnosti perzskej nadvlády bola jednak veľká vzdialenosť od centra perzskej ríše, zreteľná zvlášť v dobe slabých panovníkov, jednak protiperzská nenávisť egyptsko-líbyjskej aristokracie, ktorých vzájomná hnevlivosť potom poznamenala nasledujúcich 60 rokov egyptskej samostatnosti. Vodcom úspešného povstania bol Amenirdis (gr. Amyrtaios). V období rokov 404 - 343 pred n.l. vládli v samostatnom Egypte panovníci 28. - 30. dynastie.

V r. 343 pred n.l. obsadil Egypt Artaxerxes III. a ním začína v Egypte druhá perzská nadvláda (31. dynastia). Nasledovalo niekoľko rokov plných neustálych bojov, ničenia a plienenia. Nemožno sa preto diviť, že napriek účasti egyptských oddielov v perzskej armáde v bitke pri Isse, vítali Egypťania v r. 332 pred n.l. Alexandra Macedónskeho ako osloboditeľa krajiny.