FESZTY Árpád
1856 - 1914

uhorský maliar a jeho rodina

Uhorský maliar Árpád Feszty bol predstaviteľom romantizmu - umeleckého smeru, ktorý sa objavil vo Francúzsku na prelome 18. a 19. storočia. V jeho dielach sa odrazili všetky typické prvky tohoto smeru. Romantizmus stavia do popredia city a prírodu - vznikajú nádherné krajinomaľby vo sviežich farbách, ktoré sú však čoskoro vystriedané historickými obrazmi. Silné národné povedomie a veľká obrazotvornosť sú rovnako charakteristické pre maliarov romantizmu, ktorí sa nechajú inšpirovať hrdinskou minulosťou a slávnymi synmi národa.

Narodil sa 24.decembra 1856 v Hurbanove, na území dnešného Slovenska; v období Rakúsko-Uhorskej monarchie sa Hurbanovo nazývalo Ógyalla. Jeho starší bratia, Adolf a Július (Gyula), boli svojho času známymi architektmi. Árpád bol zaťom spisovateľa Móra Jókaiho, jeho manželka Róza, maliarka a spisovateľka, bola Jókaiho adoptovanou dcérou. Dcéra Mária bola, rovnako ako jej rodičia, maliarkou.

Od roku 1874 študoval v Mníchove, v rokoch 1880-81 vo Viedni. Uprednostňoval predovšetkým biblické a historické témy. Po návrate domov sa stal známym dvoma maľbami: "Golgota" ("Golgotha") a "Banícke nešťastie" ("Bányaszerencsétlenség", "Mine Accident"). Slávu mu priniesol obrovský kruhový panoramatický obraz „Príchod Maďarov do Karpatskej kotliny“ ("Magyarok bejövetele", "The Entrance of the Hungarians"), ktorý vznikol na počesť osláv tisícročného výročia usadzovania Maďarov v Karpatskej kotline v roku 1896.

Jeden z najväčších historických obrazov sveta (originál 115m x 15m, 1760 metrov štvorcových) popisuje najslávnejší príbeh maďarskej histórie. Aj s pomocou asistentov maľoval Feszty dielo dva roky (1892-94) a má obrovskú umeleckú hodnotu. Rovnako hodnotné je aj majstrovské dielo uhorského rezbára Gustava Morelliho - drevorytina, ktorá je hodnovernou kópiou Fesztyho obrazu. Vyhotovenie drevorytiny trvalo rok.

Hlavným motívom obrazu je príchod starých Maďarov koncom 9. storočia do Karpatskej kotliny. Z kopca sa rúti horda ako zúrivá víchrica, ktorej neodolá žiadna sila. Hlavnou stratégiou starých Maďarov bol prekvapujúco rýchly útok; spôsob boja, ktorý používali ešte aj pri Moháči a ktorý sa stal príčinou ich pádu - Turci poznajúc ich bojové zvyky, vylákali bezhlavo útočiaceho nepriateľa rovno pred ústie diel a bez milosti ho rozstrieľali.

Pod kopcom vidno niekoľko Slovanov; malú skupinku čakajúcu statočne na smrteľný úder. Niet pochýb o konci boja. Árpád, ktorý spolu s ostatnými náčelníkmi sleduje z vrcholca kopca bojisko, práve nariadil dať signál na ukončenie boja. Pred náčelníkmi kľačia zajatci. Latorcz a jeho spolubojovníci sú oslnení žiarou náčelníkou neznámeho útočiaceho národa. Kto sú a odkiaľ prichádzajú? Latorczova dcéra objíma otca so zúfalým smútkom. Tuší smutný osud, ktorý postihne jeho i ostatných zajatcov. Maliar majstrovsky vystihol pocity postáv, v očiach zajatcov vidno strach a zúfalstvo. Árpád a ostatní náčelníci sú skôr zaujatí krásou krajiny. Z kopca obdivujú bohatú vegetáciu rozľahlej planiny. Teší ich výhľad na nekonečnú diaľku nížiny. Árpád je presvedčený, že konečne našli nový domov. Náčelníci Álmos, Elöd, Kund, Ond, Tas, Huba a Tuhutum zmýšľajú podobne ako ich vodca; veria, že Boh Maďarov im konečne po dlhom putovaní doprial oddych. Maliar mal iste problémy realisticky znázorniť postavy starých Maďarov. História tých čias je nejasná. Feszty skombinoval národný kroj súčasnosti s oblečením ázijských ľudí a tak namaľoval svoju predstavu oblečenia spred tisícročia.

Na širokej ceste tiahnúcej sa popri kopci ide povoz ťahaný štyrmi volmi. Je to zvláštna skupina, pretože skromný povoz predstavuje pohodlie princeznej tých čias. V tých časoch, keď sa vozy predierali lesmi, sekera musela vyrúbať cestu; starí Maďari mali dostatok otrokov na ťažkú prácu. Na oboch stranách pokrytého voza sú biele hlavy býkov; nie sú to len ornamenty, ale aj ochrana pred démonmi. Princezná je tienená baldachýnom, predsa je však rozoznateľná jej vznešená postava vužarujúca pôsobivú dôstojnosť. Za princezniným povozom kráčajú pozdĺž vozov maďarské ženy. Hoci bosé a jednoducho oblečené, putujú hrdo a radostne. Sú predkami vznešených maďarských rodín, tlkot ich srdca búši v srdciach dnešných Maďarov. Byvoly naložené ťažkou batožinou dokazujú, že Maďari boli dobre zásobení na dlhú cestu šatami, kobercami, súčasťami stanov. Ich vozy prechádzajú okolo zničeného slovanského oltáru. Márne slovanský kňaz poskytol ľudskú obetu Bohovi Černebogovi, slovanský veľký duch bezmocne odovzdáva oltár Damaškovi, Bohovi Maďarov, a okolo oltáru ležia jeho podrobení obrancovia.

Na druhej strane cesty vidno dymiace ruiny drevenej strážnej veže, kde sa pokúšali ukryť prekrásne slovanské dievčatá. Ale noví páni krajiny ich unášajú z úkrytu. Stanú sa otrokyňami maďarských žien a Árpád niektoré z nich odovzdá ako dar náčelníkom. Za strážnou vežou sa týčia snehové vrcholky hôr pod ktorými sa ťahajú husté lesy. Tu si Maďari stavajú stany. V popredí je zobrazený rabujúci Maďar. Radostnejší je pohľad na osídlencov na okraji lesa pri ich prvom pokojnom odpočinku po dlhom čase. Početné stáda koní, dobytka, oviec sa mihajú pred našimi očami, ponáhľajúc sa na planinu. Tu a tam je už rozložený stan, bude však trvať ešte dobrú hodinu, kým bude v kotloch bublať maďarské národné jedlo "gulyás" alebo "pörkölt". Chystá sa oslava víťazstva. Jaskyňu pripomínajúce obydlie v popredí zostane prázdne. Lebky visiace vôkol síce nedesia Maďarov, ale oni neradi osídľujú jaskyne. Obľubujú stany; ešte aj v časoch Ondreja I. ich uprednostňovali pred kamennými domami.

Posledná skupina obetuje bieleho koňa. Je tu zobrazený prastarý náboženský rituál. Maďarský šaman "Táltos" ďakuje Bohu Maďarov za víťazstvo. Obrovská vatra už horí. "Bonczes" privádza ušľachtilého bieleho koňa a "Kádár", s vytiahnutým mečom čaká, aby ho obetoval Bohu. Vôkol tancujú dievčiny a rozsýpajú fialky a iné, dnes nám už neznáme posvätné rastliny. Ceremónia je sprevádzaná hudbou: "Igriczes" rozozvučia svoje píšťalky a bubny. Maďari stojaci vôkol vatry očakávajú výsledok veštby. Počas obety objasňuje šaman štyri symboly - dym, stúpajúci do nebies je znakom priazne Boha, ostatné tri symboly zisťuje šaman z jednotlivých vnútorností zvieraťa. Čo vyveští "Táltos" tentoraz?

Počas 2. svetovej vojny bol obraz veľmi poškodený. V roku 1944 zostala bez strechy budova, kde bol vystavený, a počasie urobilo svoje. Dlhé roky bol neodborne skladovaný, farba sa olupovala.

Fesztyho obraz je dieťaťom obdobia, ktoré postavilo v Budapešti prvé metro, Námestie hrdinov (Hősök tere) či Palác moderného umenia (Műcsarnok); proste obdobia, ktoré formovalo dnešný tvar hlavného mesta Budapešti, ktorá vznikla ešte len nedávno predtým, spojením Pešti, rozprestierajúcej sa na šírej rovine ľavého brehu Dunaja, a Budíne ležiacom na pahorkoch pri pravom brehu Dunaja. Tieto dve mestá žili na protiľahlých brehoch Dunaja dlhý čas; v Budíne vyrástol kráľovský hrad a paláce, v Pešti zasa obytné domy a dielne remeselníkov. Až v roku 1873 sa mestá spojili v jeden celok a vytvorili Budapešť. Obraz stál v budove, na mieste ktorej dnes stojí Múzeum výtvarného umenia (Szépmuvészeti Múzeum). Po prvýkrát bolo možné dielo uzrieť 13. mája 1894.

Dielo je nielen nezvyčajné svojou veľkosťou, ale aj technikou, ktorou bolo vyhotovené. Panoramatická maľba je zvláštnym druhom umenia. Divák sleduje obraz podobne akoby z vrcholca kopca alebo veže kostola sledoval vôkol ležiacu krajinu; začína pri jeho nohách a tiahne sa do nekonečna. Panoramatický obraz nebol nezvyčajný na tie časy, ale mnohé panoramatické obrazy 19.storočia boli nenapraviteľne poškodené alebo zničené; z európskych panoramatických obrazov sa do dnešných čias nezachovalo ani dvadsať kusov. Väčšina má podobnú veľkosť: 120-krát 15 metrov, keďže často cestovali rovnakým spôsobom. Obraz bol natočený na obrovský valec a keď bola v danom meste k dispozícii vhodná budova, vystavili ho na celé mesiace.

Feszty, v tých časoch už známy maliar, uzrel v roku 1891 vo Francúzsku panoramatický obraz a rozhodol sa aj on niečo také vytvorí spolu so svojimi priateľmi. Vďaka snahe Árpádovho brata Júliusa bol založený spolok finančne podporujúci vznik ohromujúceho panoramatického diela. Najprv bola postavená budova, potom v Belgicku utkané plátno, na ktoré približne dvadsaťštyri maliarov dva roky nanášalo niekoľko metrákov farby.

Na počesť osláv 1100 výročia usadenia Maďarov v roku 1996 bola poverená poľská skupina Ars Antiqua reštauráciou diela. Od leta 1995 je dielo vystavené v Národnom historickom pamätnom parku Ópusztaszer rozprestierajúcom sa na území prírodnej rezervácie bohatej na vzácne prírodné pamiatky vrátane slaných a záplavových jazier, rybníkov, bažinatých lúk, piesočných a soľných plání. Tu sa krátko po dobytí Maďarska staromaďarskými kmeňmi uskutočnilo prvé národné zhromaždenie.

Dielo vzniklo aj vďaka podpore a pomoci Ápadovho staršieho brata Júliusa, architekta žijúceho v Budapešti. Július Feszty sa narodil v roku 1854 v Hurbanove. Po ukončení štúdia v Aachene sa usadil v Budapešti podobne ako pred ním brat Adolf. Podľa jeho plánov boli postavené mnohé vidiecke, budapeštianske a iné mestské verejné budovy (divadlo a radnica v Nitre, reformátorská vysoká škola v Kolozsvári).

Najstarší z troch bratov Adolf sa narodil 17.augusta 1846, taktiež v Hurbanove. Štúdiá ukončil vo Viedni a v Zürichu. Po získaní diplomu sa po roku 1871 usadil v Pešti a zúčastnil sa výstavby niektorých významných palácov, obchodov a nájomných domov (palác Dessewffy, palác poisťovne Fonciere, bazár Haris a ďalšie). Obaja Árpádovi bratia prežili zvyšok života v Budapešti, Adolf zomrel 26.februára 1900, Július 13.novembra 1912.

V rokoch 1899-1902 žil Árpád Feszty vo Florencii, kde namaľoval veľký triptych "Pohreb Krista" ("Krisztus temetése", Christ's Funeral"). V roku 1902 sa vrátil domov, a sústavne zápasil s finančnými proglémami. Maľoval menšie žánrové obrázky. Spomedzi nástenných malieb je najznámejšia séria deviatich obrazov vo vstupnej hale budapeštianskej Štátnej opery, zobrazujúca pôvod zvukov.

Árpádovou manželkou bola adoptovaná dcéra Móra Jókaiho, Róza Jókai. Po skorej matkinej smrti ju adoptoval spisovateľ Mór Jókai, ženatý s jej babičkou, bývalou herečkou Rózou Laborfalvi. Jókai Róza sa narodila v Pešti 19.februára 1861. Maľovať sa učila v Budapešti od Bertalana Székelyho a Karola Lotza, neskôr bola žiačkou mníchovského maliara Alexandra Liezen-Mayera. V roku 1888 sa vydala za Árpáda Fesztyho. Na výstavách bolo často vídať jej maľby - portréty a a obrazy interiérov. Koncom života vznikli dve memoárové knihy, v ktorých popisuje svoje životné zážitky a skúsenosti získané v umeleckom a spisovateľskom prostredí okolo Jókaiho: "Tí, čo odišli..." ("Akik elmentek…", Bp., 1923), "Včerajšok" ("A tegnap", Bp., 1924).

V rodičovských šľapajách kráčala dcéra Rózy Jókai a Árpáda Fesztyho, Mária Feszty, zvaná "Maša", narodená v Budapešti 31.januára 1895. Učila sa od matky a potom na vysokej škole umeleckých remesiel u Františka Szablya-Frischaufa. Svoje znalosti si zdokonalila v Mníchove i Florencii. Prvú výstavu usporiadala v roku 1922, v rokoch 1928 a 1931 predstavila svoje diela na kolektívnych výstavách. Maľovala v prvom rade oltárne obrazy, portréty, žánrové obrazy. Na jej presnej kresbe, výbere farieb i harmonickej kompozícii vidno vplyv talianskej renesancie. Portréty jej matky i sochára Ondreja Kallosa sa nachádzajú v Maďarskej národnej galérii.

Árpád Feszty zomrel tesne pred prvou svetovou vojnou, 1.júna 1914 v Lovrane. Väčšinu jeho diel uschováva Maďarská národná galéria. Jeho manželka ho prežila o vyše dvadsať rokov, opustila svet 28.januára 1936. Maša zomrela vo veku osemdesiaťpäť rokov 1.marca 1979 v Domaháze.