STAROVEKÉ GRÉCKO

III. Klasické Grécko (500 - 336 pred n.l.)

GRÉCKO-PERZSKÉ VOJNY

Historické pramene

A.)PÍSOMNÉ

• divadelné hry;
• staroveké historické diela
  - Herodotos: 9-zväzkové dielo DEJINY;
  - Plútarchos: Životopisy významých osobností (Temistokla, Kimóna, Aristeida, Perikla);
  - nápisy na kameňoch;

B.) HMOTNÉ

• zbrane, mince, ostrakony;

Perzská hrozba

Grécke polis dosiahli v 5. storočí pred n.l. svoj vrchol rozvoja: kulminovali hospodársky, politicky i kultúrne. Všetky boli otrokárske štáty, ich zriadenie však nebolo rovnaké: niektoré boli aristokratické (Sparta), iné demokratické (Atény). Najvyspelejšími a najsilnejšími gréckymi štátmi boli Atény - po hospodárskej a kultúrnej stránke - a Sparta - po vojenskej stránke. V 4. stor. pred n.l. začali postupne upadať, až boli napokon podmanené Macedóniou.

Začiatkom klasického obdobia začal grécke polis ohrozovať silný nepriateľ: Perzská veľríša, ktorá vznikla v pol 6. stor. pred n.l. na území Prednej Ázie. Založil ju KÝROS II. (559-530 pred n.l.) zjednotením troch významných starovekých štátov:

• Starovekej Médie,
• Lýdskej ríše,
• Novobabylonskej ríše.

Formu perzskej vlády nazývame patriarchálna despocia, "patriarchálna", pretože Peržania volali svojho panovníka otcom, "despocia", pretože to bola neobmedzená vláda jedného človeka, ktorý navyše vládol veľmi kruto. Perzská ríša bola zložená z polosamostatných oblastí satrapií, ktoré mali určitú samosprávu na čele s "panovníkom" satrapom, podliehajúcim samozrejme perzskému veľkráľovi. Satrapie odovzdávali dane v zlate, ktoré musel satrapa odviezť panovníkovi na vozoch a zároveň mu vzdať úctu. Zlato sa tavilo do veľkých hlinených krčahov a tie sa ukladali do podzemia kráľovského paláca.

Syn Kýra II., KAMBÝZES (530-522 pred n.l.) bol veľmi nemilosrdným vládcom, tyranizoval aj veľmožov, preto nečudo, že na výprave do Egypta zomrel za záhadných okolností. Veľmoži si po jeho smrti zvolili za panovníka veľmoža Dáreia I. z vedľajšej vetvy Achaimenovcov.

DÁREIOS I. (522-486 pred n.l.) bol veľmi schopným panovníkom, staral sa o rozmach svojej veľríše a podporoval rozvoj remesiel a obchodu. Bol veľkým staviteľom, nechal budovať predovšetkým cesty a hradské. Upevnil ríšu vnútropoliticky a zároveň budoval armádu. Rozhodol sa rozšíriť veľríšu na západ - čo viedlo ku grécko-perzským vojnám.

Začiatok konfliktu

Príčinou grécko-perzských vojen bola expanzia Peržanov smerom na západ koncom 6. stor. pred n.l. V tomto období siahala Perzská veľríša od Indie na východe po pobrežie Malej Ázie na západe, od Kaukazu na severe po Egypt na juhu. Egypt podľahol v r. 525 pred n.l., v polovici 6. stor. boli obsadené aj maloázijské polis, Samos a Bospor. V expanzii podporovali Peržanov Feničania ako aj niektoré maloázijské grécke mestá.

Dáreios začína útočiť do Európy v r. 513 pred n.l. smerom do Skýtskej ríše. V tomto čase mali Skýti vyspelý vojenský štát a predovšetkým výbornú jazdu. Skýti z územia, ktorým prechádzalo perzské vojsko odstránili potraviny, zasypali studne a lákali Peržanov do vnútra stepí. Napokon sa Peržania museli vrátiť. Hoci Skýti porazení neboli, výprava predsa znamenala pre Peržanov čiastočný úspech:

• obsadili východnú časť Trácie;
• obsadili obidva brehy Hellespontskej úžiny (získaním Dardanel prehradili Aténam aj suchozemskú cestu k čiernomorským kolóniám);
• obsadili mnohé grécke čiernomorské kolónie.

Zámienkou vojny proti Grécku sa stalo povstanie maloázijských gréckych miest proti Perzii v r. 499 pred n.l., ktorého centrom bolo Milétos. Maloázijské mestá požiadali o pomoc pevninské Grécko. Všetky mestá pomoc odmietli, iba Atény poslali 20 lodí a Eretreia (z Euboie) 5 lodí. Povstalci boli porazení a perzský kráľ sa pomstil: zrovnal Milétos so zemou a všetkých obyvateľov poslal do otroctva. Keďže sa Gréci zamiešali do vnútropolitických problémov Perzie, mal Dáreios dôvod zaútočiť na pevninské Grécko.

Prvé obdobie grécko-perzských vojen

Vojny sa začali v r. 492 pred n.l. prvou Mardoniovou výpravou. Dáreios postavil na čelo armády svojho zaťa MARDONIA. Mardonios sa rozhodol pre dve cesty:

1. pešia časť armády išla do Grécka po súši, vojakov preplavili na pltiach cez Hellespont a po pobreží Trácie postupovali na Chalkidiku;
2. námorná armáda sa plavila na lodiach až na Chalkidiku, kde sa mala spojiť s pešou armádou.

Perzské lode však pri myse Athos neďaleko Chalkidiky zastihla búrka, lode stroskotali a množstvo vojakov zahynulo. Mardonios sa neodvážil s oslabenou armádou zaútočiť na grécke mestá, ale aspoň obsadil severnú časť balkánskeho Grécka. Zanechal okupačné jednotky aj ma pobreží Trácie a potom sa vrátil domov.

Grécke štáty nemali rovnaký názor na vojnu s Peržanmi. Aristokratické štáty sa neponáhľali proti nim bojovať, v prípade obsadenia by sa ich zriadenie veľmi nezmenilo, ale demokratické štáty boli protiperzsky naladené. Aj medzi občanmi polis boli názory rôzne. Predovšetkým remeselníci a obchodníci boli za rozhodný boj s Peržanmi, keďže v ich záujme bolo obnoviť obchod s Malou Áziou a čiernomorskými kolóniami. Na čele tejto skupiny stál THEMISTOKLÉS. Na čele skupiny eupatridov, ktorá bola iba za vojnu obrannú stál MILTIADÉS.

Mardonios obnovuje vojnu v r. 490 pred n.l. Druhá Mardoniova výprava sa plavila na lodiach cez Egejské more smerom k strednému Grécku. Peržania obsadili niektoré ostrovy, vrátane Euboie. Eretreia bola potrestaná za pomoc maloázijským mestám: Peržania ju zrovnali so zemou.

Perzskej výpravy sa zúčastnil aj Peisistratov syn Hippias, ktorý požiadal o azyl v Perzii. Túžil sa stať tyranom v Aténach a preto sa ponúkol Mardoniovi za poradcu. Hippias radil Mardoniovi, aby zaútočil na Atiku, ktorá je najvyspelejšia. Za najvhodnejšie miesto na vylodenie navrhol pobrežie pri Maratóne, ktoré je od mora otvorené a z vnútrozemia uzavreté horami.

V Aténach vypukla panika, keď sa dozvedeli, aký osud postihol Eretreiu. Mesto sa ihneď obrátilo na Spartu so žiadosťou o pomoc. Sparťania pomoc prisľúbili, ale veľmi sa neponáhľali poslať vojsko. Ani ostatné štáty v strednom Grécku pomoc neposlali, s výnimkou Platají, ktoré poskytli 1000 hoplytov (ťažkoodencov). Po prvýkrát v dejinách dali Atény zbrane svojim otrokom. Ale aj tak boli Peržania vo veľkej prevahe. Za vrchného veliteľa aténskych vojsk určili Miltiada, ktorý bol skúsenejším vojakom ako Themistoklés.

Miltiades sa rozhodol predbehnúť Peržanov a tak aténskej vojsko prišlo na Maratónske pole skôr ako nepriateľ a zaujalo bojové postavenie: tri rady ľahkoodencov do stredu, na krídla po šesť radov ťažkoodencov. Za chrbtom mali Gréci hory, pred sebou more a útočiaceho nepriateľa. Peržania zaútočili na stred a prelomili ho. Gréci iba na to čakali: krídla obkľúčili nepriateľa a porazili ho. Mardonios so zvyškom vojska odplával. Rozhodol sa oboplávať Atiku a dostať sa až k Faléru, hlavnému aténskemu prístavu, kde sa chcel vylodiť a zaútočiť na mesto. Keď si však Miltiadés všimol, že perzské lode smerujú na juh, bez oddychu prikázal aténskym vojakom pochodovať do Atén. Podarilo sa im predbehnúť Peržanov a keď sa Mardonios priblížil, čakal ho už bojový šík ťažkoodencov. Peržania odplávali, cestou do Malej Ázie ešte obsadili niektoré ostrovy v Egejskom mori. Väčšina sa nebránila, ostrov Paros sa pridal dobrovoľne k Peržanom.

Víťazstvo Atén pri Maratóne bolo nečakané a Miltiadés sa po svojom návrate stal oslavovaným hrdinom. Rozhodol sa podniknúť trestnú výpravu proti ostrovom, ktoré sa pridali k Peržanom, predovšetkým Paros. Ostrovania výpravu porazili, Miltiadés bol v boji ťažko ranený a ešte v tom istom roku, v r. 490 pred n.l., na následky zranenia zomiera. Jeho nástupcom a prvým stratégom sa stáva Themistoklés.

Themistoklés vystúpil s plánom zmeniť Atény na námornú veľmoc. Ekklesia návrh odhlasovala a na vybudovanie plánovaných 200 triér bol určený ročný výnos aténskych strieborných baní. Triéry boli grécke bojové lode s troma radmi vesiel nad sebou, dlhé 35-38 m, široké 5 m, s malým ponorom, poháňané 150-170 veslármi, ktorí sa striedali: vždy veslovala 1/3 z každého radu. Loď mala vpredu ostrý zobec - kovový hrot, ktorý prerážal boky nepriateľských lodí. Veliteľom lode bol trierarchos. Za dva roky Atény postavili 200 lodí a stali sa námornou veľmocou v Stredozemnom mori. Zároveň vybudovali väčší prístav Pireus a dobre ho opevnili.

Druhé obdobie grécko-perzských vojen

V r. 486 pred n.l. zomiera Dáreios I. a na trón nastupuje XERXÉS, ktorý sa rozhodol pokračovať vo vojne proti Grékom. Uvedomil si, že Gréci sú silným nepriateľom, preto sa na vojnu dôkladne pripravil:

1. zväčšoval a cvičil armádu;
2. cez Hellespont a rieky na pobreží Trácie vybudoval pontónové mosty;
3. budoval zásobárne potravín a krmiva na pobreží Trácie;
4. dal prekopať prieplav medzi Chalkidikou a Akté, aby umožnil lodiam prístup ku Grécku.

Pri pohľade na tieto prípravy prišlo v Grécku po prvýkrát v dejinách k vytvoreniu SYMMACHIE v r.481 pred n.l. Symmachia bola vojensko-obranným spolkom 30 gréckych polis, vrátane Atén, na čele so Spartou. Štáty uzavreli navzájom všeobecný mier a vyhlásili amnestiu politických väzňov.

V r. 480 pred n.l. obnovil Xerxés ťaženie do Grécka. Symmachia predpokladala vniknutie Peržanov cez Tempský priesmyk medzi Olympom a Ossou, kde zaujala bojové postavenie. Sparťania pre istotu obsadili aj Termopylský priesmyk s malým oddielom na čele so spartským kráľom Leonidom. Peržania sa rozhodli ísť cez Termopylský priesmyk potom, ako im jeden Grék prezradil, že Termopyly sú málo chránené. V bitke pri Termopylách v r. 480 pred n.l. zahynuli všetci, ktorý priesmyk chránili, aj kráľ Leonidas. Na ich počesť tu stojí pomník s nápisom: "Pútnik zvestuj Lakemedaionským, že tu ležíme, ako zákony kázali nám".

Peržania vtrhli do stredného Grécka a smerovali do Atiky. Spustošili aj Atény, ktorých obyvateľstvo bolo evakuované na Salamínu. Vojsko symmachie sa spamätalo ešte v r. 480 pred n.l. V najväčšej bitke grécko-perzských vojen, v námornej bitke pri Salamíne Gréci zvíťazili a obrátili priebeh vojny vo svoj prospech. Loďstvo symmachie kotvilo za Salamínskou úžinou, cez ktorú museli Peržania preplávať. Široké a pomalé perzské lode mali v úžine problémy pri manévrovaní a boli ľahkou korisťou pre úzke a rýchle grécke triéry. Xerxés prikázal ustúpiť a vrátiť sa do hlavného kotviska Perzie do mysu Mykalé pri Miléte.

Perzské vojská, ktoré zostali v strednom Grécku, aby tu prezimovali a udržali Atiku pre Peržanov, mali nedostatok potravín a boli napádané Aténčanmi. Boli nútené stiahnuť sa do Tessálie, odkiaľ bolo bližšie k zásobným skladom v Trácii.

Na jar 479 pred n.l. sa Mardonios chcel vrátiť do Atiky. Na jej hranici Gréci Peržanov zastavili. V Boiótii, pri Platajach zaujali Peržania bojové postavenie a tu sa odohrala najväčšia pozemská bitka vojny. Bola to veľmi krutá bitka, platajská rovina vyhovovala obom stranám, rovnako ťažkoodencom ako aj jazdcom. Symmachia opäť vyhrala a Peržania utiekli na sever. V bitke padol i Mardonios.

V priebehu r. 479 pred n.l. vytlačili Gréci Peržanov z balkánskeho Grécka. Sparta rozhodla, že treba dokončiť porážku perzského vojska. V druhej polovici r. 479 pred n.l. sa odohrala bitka pri myse Mykalé. Keď Peržania zistili, že sa Gréci približujú, vytiahli svoje lode na breh obávajúc sa, že námorná bitka by bola pre nich určite pohromou. V pozemskej bitke však boli opäť porazení a Gréci im zapálili lode na súši. Pri návrate do Grécka boli oslobodené všetky ostrovy v Egejskom mori. Časť gréckeho vojska sa plavila aj popri pobreží Malej Ázie a postupne oslobodila maloázijské grécke štáty.

Rozpad spojenectva

Po bitke pri Mykalé dochádza k sporu v symmachii: agrárne štáty na čele so Spartou nemajú záujem pokračovať vo vojne. Nezáležalo im na otvorení cesty k Čiernemu moru, tak ako štátom s rozvinutým obchodom a remeslami. V r. 479 pred n.l. sa symmachia rozpadla. Lode Sparty a ostatných agrárnych štátov sa vrátili domov. Na sever plávali iba lode Atén a niektorých menších gréckych štátikov. V boji o Hellespontskú úžinu v r. 479 pred n.l. Gréci zvíťazili. Víťazstvo malo veľký prínos pre hospodárstvo Atén: opäť mohli obchodovať.

Po rozpade symmachie sa Aténčania rozhodli založiť si vlastný spolok: v r. 478 pred n.l. vznikla nová symmachia: DÉLSKA SYMMACHIA. Délska symmachia, nazývaná aj aténsky námorný spolok, mala v čase najväčšieho rozkvetu 200 členov. Vstúpili do neho:

1. štáty zo stredného Grécka (najvyspelejšie a najviac zamerané na obchod);
2. štáty z Chalkidiky;
3. niektoré územia z Trácie (po vytlačení Peržanov);
4. ostrovy v Egejskom mori
5. maloázijské grécke mestá.

Centrom symmachie bol ostrov Délos, v chráme Apollóna bola spolková pokladňa a tu sa schádzala aj rada - SYNOD spolku.

Spočiatku bola délska symmachia autonómnym spolkom: každý štát mal v rade jedného člena. Členovia mali rovnaké práva, ale rozdielne povinnosti, ktoré záviseli od hospodárskej situácie a veľkosti štátu:

• veľké štáty dodávali každý rok určitý počet lodí;
• menšie štáty dodávali každý rok vojakov;
• najmenšie štáty platili každý rok finančné príspevky.

Hegemónom boli Atény, ktoré toto postavenie neskôr zneužili.

Vojna s Perziou trvala. Grécko-perzské boje boli obnovené v r. 470 pred n.l. Loďstvo symmachie priplávalo k pobrežiu Trácie, kde prišlo k bojom s Peržanmi. Peržania boli nútení stiahnuť sa do Ázie. Cesty do Čiernomoria boli obnovené aj po súši a Gréci mohli obchodovať aj so Skýtmi.

Ukončenie vojny

Posledná bitka sa odohrala v r.449 pred n.l. pri ostrove Cyprus: námorná bitka, ktorá skončila víťazstvom Grékov. Bol podpísaný mier, nazvaný podľa politika menom KALIÁS, Kaliov mier. Mierová zmluva bola kompromisom o tom, komu budú patriť moria medzi pevninským Gréckom a Perziou:

• Egejské more patrí Grékom;
• východná časť Stredozemného mora patrí Peržanom.

Hlavné výsledky grécko-perzských vojen:

• Gréci si udržali samostatnosť;
• Peržania boli vytlačení z Európy späť do Ázie;
• víťazstvá priniesli obrovský rozmach Grécka: hospodársky, politický i kultúrny.