STUDENÁ VOJNA

MEDZINÁRODNÉ VZŤAHY
1945 - 1975

Po vyhlásení Trumanovej doktríny sa začína v USA uvažovať o tom, že sa má stať trvalou súčasťou zahraničnej politiky USA, to znamená, že podobnú pomoc majú dostať aj iné krajiny, ktoré ju naliehavo potrebujú: lámu sa bariéry izolacionalizmu. Ale na jar 1947 potrebujú americkú pomoc takmer všetky európske a niektoré ázijské krajiny.

Hlavným iniciátorom a priekopníkom tohoto postupu sa stáva minister zahraničných vecí USA generál Marshall (ministrom zahraničia od januára 1947). Zúčastnil sa jednej z posledných schôdzok ministrov zahraničných vecí v Moskve v marci 1947. Jej námetom bola otázka okolo Nemecka a celú konferenciu možno označiť za "konferenciu hluchých", dohodli sa iba na objeme nemeckej ekonomiky. Na ničom inom sa neboli schopní dohodnúť.

Marshall dospel k názoru, že oživenie nemeckej ekonomiky má byť súčasťou európskej ekonomiky a USA majú urobiť všetko pre to, aby sa európska ekonomika postavila na nohy: pretože iba hospodárky silná krajina môže byť politicky tak stabilná, že odolá komunizmu. Bola tu však otázka, ako pomôcť európskym krajinám a akú koncepciu zvoliť. Od konca svetovej vojny investovali USA do Európy 9 miliárd dolárov a výsledok bol nulový; európska ekonomika bola naďalej na pokraji krachu. Touto problematikou sa zaoberá Rada pre plánovanie politiky, ktorá pôsobí na americkom ministerstve zahraničných vecí ako poradný zbor. Na jej čele v roku 1947 stojí George Kennan.

Rada na čele s Kennanom sa snaží zistiť, ktoré európske krajiny potrebujú pomoc ihneď, koľko a ako túto pomoc poskytnúť. Prišla k názoru, že najakútnejšie potrebujú pomoc Francúzsko a Taliansko; nie z hospodárskych, ale z politických dôvodov, pretože tu boli silné komunistické strany.

Druhým závažným problémom boli Nemecko a Rakúsko. Obe krajiny boli rozdelené na okupačné zóny a bola tu otázka, ako sa k pomoci postaví ZSSR. Rakúsko bolo zvláštnym štátom, nebolo ani porazeným, ani víťazným, napriek tomu bolo rozdelené na štyri okupačné zóny až do roku 1955, keď bola podpísaná dohoda o neutralite Rakúska, ktorou sa skončila okupácia. Spojené štáty rozhodli, že ak sa Sovieti postavia proti pomoci, pomôžu iba západným okupačným zónam. Tento cieľ formuloval už predchádzajúci americký minister zahraničných vecí Byrnes, ktorý v septembri 1946 v Stuttgarte oznámil, že západní Spojenci budú vo svojich okupačných zónach postupovať spoločne; bez ohľadu na názor Sovietskeho zväzu hodlajú svoje okupačné zóny hospodársky i politicky oživiť. K 1.januáru 1947 sa spojila britská a americká zóna a vznikla tzv. bizónia. Dôvodom bolo aj oslabenie Veľkej Británie, ktorá nemala síl byť okupačnou veľmocou. Francúzi sa pridali až v roku 1948, vtedy sa vytvorila trizónia.

Zároveň Rada formulovala myšlienky o tom, ako bude vyzerať americká pomoc Európe:

• mala to byť posledná pomoc, ktorú mali v dohľadnej dobe Európe Spojené štáty poskytnúť;
• hlavnou úlohou pomoci bolo postaviť európsku ekonomiku na nohy, aby fungovala samostatne;
• pomoc mala trvať asi štyri roky;
• USA mali poskytnúť Európe určitú, vopred stanovenú čiastku;
• pomoc nemala byť poskytovaná jednotlivým krajinám, ale Európe ako celku (európske krajiny mali spoločne povedať koľko toho chcú, a keď dostali pomoc, opäť mali spolu rozhodnúť o jej rozdelení);
  Dôvodom tohoto rozhodnutia bolo, že Spojené štáty vinili z krachu európskej ekonomiky roztrieštenosť európskych štátov: každý sa sústredil iba na svoju ekonomiku bez dôslednej prepojenosti zahraničného obchodu a spolupráce. USA chceli, aby sa ekonomika jednotlivých štátov zosúladila a vytvoril sa európsky trh.
• podmienkou bolo, že Európa sama má o pomoc požiadať, sama má prevziať iniciatívu, Spojené štáty sa nebudú vnucovať;
• otázna bola účasť ZSSR a satelitov, ale rozhodlo sa, že pomoc bude poskytnutá aj im, ak o ňu budú mať záujem; pomoc bude poskytnutá všetkým, celej Európe;
  USA nechceli byť zodpovedné za rozdelenie Európy. Podmienkou bolo, že ich účasť bude konštruktívna a nebudú hatiť spoluprácu. Prioritou naďalej zostávala rekonštrukcia západnej Európy, aj bez východnej, ak pomoc odmietne. (Jedinou európskou krajinou, ktorej pomoc nebola ponúknutá bolo Španielsko, kde vládla Frankova diktatúra.)
• ďalšou otázkou bolo, cez akú inštitúciu sa bude pomoc poskytovať: OSN bolo zamietnuté, lebo nie všetky krajiny sú v OSN, na druhej strane sú v nej krajiny, ktoré pomoc nedostanú (obava, že Sovietsky zväz by kládol prekážky);
• hlavné slovo mala mať Veľká Británia, s ňou mala byť celá pomoc prediskutovaná (snaha o posilnenie Veľkej Británie).

Generál Marshall využil pozvanie z univerzity v Harvarde, kde mal mať 5.júna 1947 prejav, na prezentáciu americkej koncepcie pomoci Európe. Chcel tak ponúknuť európskym krajinám možnosť, uchádzať sa o pomoc. Jeho prejav bol presný a stručný; analyzoval situáciu v európskych krajinách. Zdôraznil, že tento projekt nie je namierený proti žiadnej ideológii, proti žiadnemu štátu, ale proti hospodárskemu chaosu, a preto je ponúknutá všetkým štátom Európy. Na rozdiel od Trumanovej doktríny tento prejav nebol ideologicky podfarbený.

Príčiny vzniku tohoto projektu:

1. praktická realizácia koncepcie zadržiavania komunizmu (hospodárska stabilita Európy proti šíreniu komunizmu);
2. kontrola USA nad západnou Európou (na prvom mieste v zahraničnopolitickej koncepcii USA stála stabilita a bezpečnosť západnej Európy);
3. týmto projektom si Spojené štáty liečili "chorobu" z nadvýroby;
   Export USA počas druhej svetovej vojny vzrástol takmer päťnásobne, zásobovali celú protihitlerovskú koalíciu. USA mali záujem na udržiavaní tohoto rozsahu výroby, pretože zlikvidovali nezamestnanosť. Potenciálnym odberateľom mohla byť iba Európa. V roku 1947 sa ale v Európe vyčerpali devízové rezervy, jedinou tvrdou menou bol americký dolár. Európa nemala čím platiť za americký tovar. Celú túto situáciu mal riešiť Marshallov plán: mal postaviť európsku ekonomiku na nohy, aby sa stala rovnocenným partnerom Spojených štátov.

Marshallov plán pomoci nebol klasickým úverom. Bolo jasné, že európske štáty by neboli schopné platiť. 90% pomoci plynulo vo forme darov, iba 10% bolo pôžičkou. Napokon do Európy neplynuli financie, ale tovar, výrobky. Spojené štáty dodali do Európy výrobky, ktoré boli podľa potreby rozdelené. Vlády európskych štátov predali tieto výrobky podnikateľom. Peniaze, ktoré vláda získala za predané výrobky, mohla investovať do hospodárstva. Tých 10% úveru splácali európske krajiny surovinami alebo produktami. Ani tie nemuseli priamo plynúť do Ameriky, mohli to splatiť európskym podnikom, v ktorých mal väčšinu americký kapitál. Forma splácania bola veľmi rôznorodá.

Európske krajiny boli hneď po prejave nadšené, Veľká Británia sa chopila iniciatívy, oslovila francúzsku vládu a 17.júna 1947 sa stretli francúzsky a britský minister zahraničných vecí, aby prerokovali podmienky. Zároveň vydali komuniké, akí sú nadšení ponukou. Najdôležitejšou otázkou, ktorou sa zaoberali bola účasť Sovietskeho zväzu, Briti aj Francúzi by privítali, keby sa Sovieti nezúčastnili Marshallovho plánu, lebo by všetko iba komplikovali, ale tí im neurobia tú radosť. 22.júna dávajú Sovieti najavo, že sa chcú zúčastniť ďalšej schôdzky ministrov zahraničných vecí Veľkej Británie a Francúzska 28.júna v Paríži. 27.júna prišiel na francúzske letisko Molotov so sto - členným doprovodom. Všetko to boli vycvičení agenti, ktorí mali ovplyvňovať francúzskych komunistov, aby komplikovali prijatie Marshallovho plánu vo Francúzsku. Už predtým sa objavilo v sovietskych novinách, že Marshallov plán je protisovietsky zameraný, pretože je to snaha ovládnuť európske krajiny dolárom. Marshallovým plánom sa prenášalo sovietsko-americké súperenie do hospodárskej sféry, a na to ZSSR nemali. Sovieti tvrdili, že Marshallov plán zasahuje do vnútorných záležitostí európskych krajín, pretože predpokladal koordináciu. Neboli proti americkej pomoci, vedeli, že Európa potrebuje pomoc, ale boli proti forme ponúkanej pomoci. Molotov presadzoval klasické úvery na bilaterálnej úrovni a aj to nie pre všetky krajiny, ale len pre tie najzničenejšie krajiny a pre tie, ktoré boli v protihitlerovskej koalícii. Tieto požiadavky boli pre Veľkú Britániu a Francúzsko neprijateľné, takže Molotov odchádza s konštatovaním, že Sovietsky zväz sa nezúčastní Marshallovho plánu. Vtedy definitívne spadla "železná opona". Podľa západnej tlače sa svet definitívne rozdelil na dva bloky.

To, že odišiel Sovietsky zväz znamená, že Marshallovho plánu sa nezúčastní ani východná Európa. Jediným závažným záujemcom bolo Československo. Poliaci o tom tiež rokovali, ale vláda nikdy neprijala oficiálne vyhlásenie o účasti na Marshallovom pláne. Jediné oficiálne vyhlásenie bolo o zamietnutí, 9.júla 1947. Československo považovalo Marshallov plán za vynikajúcu možnosť ako riešiť závažné ekonomické problémy: nedostatok dolárov; problémy v poľnohospodárstve; strata konkurencieschopnosti československých výrobkov na zahraničnom trhu; nedostatok potravín a spotrebného tovaru na československom trhu.

Českoslovenkso si uvedomovalo, že je v sovietskej sfére vplyvu a bola tu otázka, do akej miery bude vplývať postoj sovietskej vlády na československú vládu. Po odchode Molotova zisťovala československá vláda, ako sa má zachovať, ale sovietsky veľvyslanec v Prahe nič nevedel a povedal, že nemá žiadne oficiálne inštrukcie a Kremeľ prenecháva rozhodnutie na Prahu. 5.júla dostal Gottwald tajnú depešu ako stranícky šéf, v ktorej ho Stalin nabáda, aby sa Československo zúčastnilo na Marshallovom pláne, ale malo znemožniť jeho jednomyseľné prijatie, komplikovať to, má byť "trójskym koňom sovietskej diplomacie". 7.júla prijala československá vláda jednomyseľne rozhodnutie o účasti na Marshallovom pláne. Ale 8.júla dostáva Gottwald ďalšiu depešu, aby Československo odvolalo účasť.

9.júla 1947 odchádza československá delegácia na rokovania do Moskvy. Nie kvôli Marshallovmu plánu, ale kvôli problematike hospodárskych vzťahov, je to už dlhšie plánovaná schôdzka: predseda vlády Gottwald, minister zahraničia Ján Masaryk, minister spravodlivosti Prokop Drtina (národný socialista). Stalin tlačí na celú delegáciu, aby odvolala účasť na Marshallovom pláne; vyhlasuje, že je to "otázka priateľstva, buď ste s nami alebo proti nám". 10.júla 1947 československá vláda jednomyseľne odvolala účasť na Marshallovom pláne - bola to trápna situácia, lebo deň predtým ešte svoju účasť potvrdili.

Dôsledky odmietnutia Marshallovho plánu pre východný blok:

1. Zápaná tlač s veľkým nadšením prijala súhlas Československa s Marshallovým plánom. Predpokladali, že Československo môže plniť úlohu sprostredkovateľa medzi Východom a Západom: "most, po ktorom prejde Sovietsky zväz do Paríža", zabráni spusteniu železnej opony. Odrieknutie bolo pre všetkých veľkým sklamaním, pokladajú to za uzavretie železnej opony a Československo je definitívne považované za sovietsku sféru vplyvu. Najtriezvejšie to hodnotili Američania, vedeli, že to bude iba otázkou času, kedy po odmietnutí ZSSR ostatné satelity účasť na Marshallovom pláne tiež odmietnu.
2. Na Západe sa začínajú uplatňovať vyspelé výrobné technológie, Východ sa k nim dostáva až na začiatku 70tych rokov.
3. Zmena orientácie zahraničného obchodu pre východný blok: v medzivojnovom období 1-2%, po odmietnutí Marshallovho plánu 100% orientácia na ZSSR; úplné prerušenie stykov so Západom.

Príčiny, pre ktoré ZSSR odmietlo účasť svojich satelitov:

1. Sovieti sa domnievali, že odmietnutím východoeurópskych krajín celý Marshallov plán krachne, pretože v tom období boli významnými producentami poľnohospodárskych výrobkov pre Západ.
2. Obávali sa amerického vplyvu vo východnej Európe (súperenie s USA sa prenieslo na ekonomické pole, kde nemohli Sovieti obstáť a chápali to ako nátlak na Európu prostredníctvom dolára). Zároveň tu bola obava z vytvorenia nového sanitárneho kordónu a izolácia ZSSR z medzinárodnej politiky.
3. Hospodársky dôvod: Sovieti vymysleli plán na riešenie svojich problémov v spolupráci s východnou Európou. Ich deficit mali nahrádzať satelity. V rokoch 1945-47 uzatvorili zmluvy so satelitmi, ktoré im mali dodávať to, čo potrebujú.

Marshallov plán zapríčinil to, že Sovieti začínajú pretvárať sovietsku sféru vplyvu na uzavretý blok. Dovtedy je zasahovanie do vnútorných záležitostí vo sfére vplyvu časté, ale nie je bezpodmienečne prítomné. Premena na blok znamená totálne podriadenie satelitov a riadenie ich politiky priamo z Kremľa.

Do polovice roku 1947 boli všetky krajiny vo sfére vplyvu rovnocenné, Sovieti nerobili rozdiely medzi víťaznými a porazenými krajinami. Teraz dávajú najavo, že si želajú iba priateľské komunistické režimy sovietskeho typu.

Formovanie východného bloku:

Východný blok sa začal formovať na systéme dvojstranných spojeneckých zmlúv, ktoré medzi sebou satelity podpisovali. Tým vzniklo akési vojensko-politické zoskupenie:

1. etapa - tri spojenecké zmluvy, ktoré podpísal Sovietsky zväz s Československom, Juhosláviou a Poľskom ešte pred koncom svetovej vojny;
2. etapa v rokoch 1945-1947 (do podpísania mierových zmlúv) - podpísanie spojeneckých zmlúv medzi víťaznými krajinami východnej zóny (ZSSR, Poľsko, Československo, Juhoslávia, Albánsko);
3. etapa - zmluvy s porazenými štátmi východného bloku (Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko).

Všetky zmluvy boli namierené na ochranu pred nemeckým útokom, jedinou zmluvou namierenou proti akémukoľvek agresorovi bola juhoslovansko-bulharská spojenecká zmluva. Okrem vojenskej stránky to boli aj zmluvy o vzájomnej spolupráci.

Sovieti si podriaďujú východný blok niekoľkými formami:

1. Informbyro;
2. RVHP (hospodárske ovládnutie);
3. sovietske veľvyslanectvá;
4. systém sovietskych poradcov;
5. od 1955 Varšavská zmluva.

Dobudovanie východného bloku a konflikt s Juhosláviou:

V septembri 1947 vzniklo v Poľsku Informbyro komunistických a robotníckych strán, ktoré malo slúžiť na dobudovanie bloku (akási ďalšia komunistická internacionála). Malo koordinovať činnosť komunistických a robotníckych strán, ktoré boli jeho členom a prenášať politické inštrukcie z Kremľa do satelitov. Pre Západ bolo znepokojujúce, že členmi boli aj KS Talianska a KS Francúzska, ktoré dostali za úlohu vybudovať monopol komunistickej strany aj v týchto krajinách. Podobnú úlohu dostala aj československá KS, lebo v tomto období bolo Československo jedinou demokratickou krajinou východného bloku. Informbyro sídlilo v Belehrade a vydávalo týždenník. Pre Stalina bolo zložité vydávať príkazy cez Informbyro, preto v 50tych rokoch prestalo fungovať (1956). Jediné, na čo Stalinovi Informbyro naozaj poslúžilo, bolo vyhostenie Juhoslávie z východného bloku.

Východný blok sa dobudováva tým, že v roku 1948 preberú moc v Československu komunisti a k definitívnemu uzavretiu bloku prispel konflikt s Juhosláviou:

• definitívne určil počet členov východného bloku;
• ideologicky zjednotil východný blok: jediná možná ideológia je ideológia Kremľa a celý východný blok je podriadený Moskve.

Konflikt s Juhosláviou vyplynul z toho, že Juhoslávia odmietla absolútnu poslušnosť Sovietskemu zväzu, domnievala sa, že má právo robiť vlastnú politiku, keďže sa oslobodila sama, bez účasti Sovietov. Dokonca aj režim sovietskeho typu si nastolili bez asistencie Sovietskeho zväzu. Sovieti zasa podceňujú juhoslovanské partizánske hnutie. Konflikt sa začal začiatkom roku 1948. Sovietsky zväz sa snaží Juhosláviu hospodársky vydierať, aby ju prinútil k poslušnosti. Odmieta obnoviť hospodársku zmluvu: Juhoslávii budú chýbať nafta a bavlna, ale Juhoslovania sa nevzdávajú.

V marci 1948 Sovieti odvolávajú civilných aj vojenských poradcov z krajiny, lebo je tu vraj nepriateľské ovzdušie. Nasleduje výmena listov (2-2): Juhoslávia tvrdí, že tu nie je žiadne nepriateľské ovzdušie, ale zachovávajú dôsledný sovietsky režim, Stalin ju obviňuje z odklonu od marxizmu-leninizmu, z trockizmu atď., ale Juhoslávia sa nevzdáva svojej pozície.

Sovieti sa rozhodli preniesť konflikt na pôdu Informbyra, lebo Juhoslávia sa nemieni podrobiť hospodárskemu ani politickému tlaku. Preto je na zasadaní Informbyra v júni 1948 prijatá prvá juhoslovanská rezolúcia: Obviňuje Juhosláviu zo zrady marxizmu-leninizmu a vyzýva juhoslovanský ľud, aby zvrhol Titovo vedenie.

Titova pozícia je však silná, na piatom zjazde KS Juhoslávie bol opäť potvrdený vo funkcii. Juhosláviu bojkotujú aj ostatné krajiny východného bloku. V rokoch 1948-49 dochádza k izolácii Juhoslávie: Praha vydáva protititovský časopis, Bulhari si robia nároky na juhoslovanské územie, krajiny východného bloku neplnia záväzky voči Juhoslávii, nedodávajú už zaplatený tovar.

V januári 1949 nebola Juhoslávia pozvaná na ustanovujúce zhromaždenie RVHP. V septembri 1949 vypovedali Sovieti spojeneckú zmluvu s Juhosláviou z apríla 1945, rovnako aj ostatné krajiny východného bloku. V novembri 1949 je prijatá druhá juhoslovanská rezolúcia: o vypovedaní Juhoslávie z východného bloku.

Postoj krajín východného bloku prinútil Juhosláviu hľadať cesty smerom na Západ. Prvým krokom k Západu bolo zrušenie pomoci gréckym komunistom v roku 1949. Vďaka tomu nemali už grécki komunisti žiadnu šancu na víťazstvo. Západ zareagoval pozitívne na snahu o zblíženie, Juhoslávia dostala úvery, nadväzuje kontakty s Gréckom a Tureckom: v roku 1954 uzavretie balkánskeho paktu, prostredníctvom ktorého bola čiastočne naviazaná na NATO.

V zahraničnej politike uplatňuje Juhoslávia princíp aktívnej koexistencie so Západom, ale nebráni sa ani stykom s Východom. Vo vnútornej politike hovoríme o tzv. juhoslovanskom experimente: politický režim Stalinského typu s čiastočnou liberalizáciou, hlavne ekonomickou liberalizáciou = kombinácia socialistickej ekonomiky a samosprávy výrobných jednotiek.

Satelity sa obávajú, že aj ich by mohol postihnúť osud Juhoslávie a podriaďujú sa vedeniu Sovietskeho zväzu. Konflikt s Juhosláviou znamenal koniec akýchkoľvek samostatných krokov krajín východného bloku. Dôsledkom konfliktu s Juhosláviou boli politické procesy s najvyššími straníckymi a štátnymi funkcionármi. Akákoľvek odchýľka od sovietskej línie je neprijateľná, označená za nacionalistickú (jedným z nacionalistických smerov bol aj juhoslovanský titoizmus), v celom východnom bloku sa hľadajú agenti a spolupracovníci Tita. Politická podriadenosť vyplýva aj zo strachu funkcionárov, aby sa nestali obeťami politických procesov a nedoplatili na to životom.

Marshallov plán v praxi:

12. júla 1947 sa v Paríži uskutočnila prvá schôdzka krajín, ktoré sa chceli zúčastniť Marshallovho plánu; tým, že sa schôdzka konala v Paríži bola zároveň vyslovená podpora francúzskej vláde, ktorá sa práve zbavila komunistov. Za predsedu bol určený britský minister zahraničných vecí Ernest Bevin; čo znamenalo, že hlavné slovo bude mať Veľká Británia. Marshallovho plánu sa zúčastnilo 16 európskych krajín; odmietli ho Sovietsky zväz, jeho satelity a Fíni. Fínsko sa odmieta zúčastniť Marshallovho plánu, keďže ho pokladá za zdroj politických nedorozumení. Zároveň sa Marshallovho plánu nezúčastňuje Španielsko, ktorému pomoc nebola ponúknutá, lebo tu ešte stále vládla Francova diktatúra. V roku 1948 sa k Marshallovmu plánu pridávajú aj západné nemecké okupačné zóny a Terst - účastníkov je týmto 18.

Úlohou konferencie bolo zhrnúť a vyjadriť požiadavky európskych krajín voči USA. Požiadavky mali byť predložené do 1.septembra, tento termín však nebolo možné dodržať:

1. európske krajiny nepoznali presné podmienky pomoci; podrobné podmienky priniesli USA až 14.augusta 1947;
2. rozpory medzi jednotlivými účastníkmi (otázka colnej únie, nevraživosť Veľkej Británie a Francúzska voči Nemecku);

K 1.septembru je zostavený iba zoznam "shopping list" toho, čo potrebujú. Suma bola stanovená na 26-28 miliárd dolárov. USA zamietli takú veľkú sumu, žiadosť by nikdy neprešla Kongresom. Odporúčajú sumu minimalizovať, európske krajiny majú zburcovať svoje vlastné zdroje a Američania sú ochotní hradiť iba deficit v jednotlivých krajinách. 22.septembra 1947 je predložená žiadosť so sumou 22 miliárd dolárov.

V USA prebieha kampaň - snaha preniesť žiadosť o pomoc Európe do ideologickej roviny boja proti komunizmu. V novembri 1947 požiadal Truman Kongres o to, aby bola schválená pomoc niektorým európskym krajinám (Francúzsko, Taliansko, Nemecko, Rakúsko) 597 miliónov dolárov ešte predtým, než sa začne realizovať Marshallov plán. Kongres schválil 522 miliónov dolárov ako poslednú čiastku v rámci nekoncepčnej pomoci do 1.apríla 1948, keď sa mal začať realizovať Marshallov plán.

19.decembra 1947 vystúpili pred Kongresom Truman a generál Marshall a žiadali pomoc pre európske krajiny vo výške 17 miliárd dolárov:

• pomoc má byť do Európy rozdelená v období nasledujúcich štyroch rokov;
• má zabezpečiť hospodárske oživenie Európy, aby mohla byť hospodársky sebestačná a rovnocenná USA;
• má to byť posledná pomoc Európe;
• Marshallov plán sa má stať základom európskej integrácie a trvalej spolupráce medzi európskymi krajinami.

Na Kongres mali veľký vplyv februárové udalosti v Československu - padla ďalšia demokracia, čo je dôkazom o šírení komunizmu v Európe. Marshallov plán bol v Kongrese rýchlo schválený; 31.marca ho schválil aj Senát a 2.apríla 1948 poslanecká snemovňa absolútnou väčšinou hlasov - dôkaz, že politika amerického izolacionalizmu sa skončila a prevláda politika intervencionizmu USA v neamerických regiónoch. 3.apríla 1948 podpísal Marshallov plán prezident a začína sa jeho realizácia.

V apríli 1948 vznikla Organizácia pre európsku hospodársku spoluprácu (OEEC: Organization for European Economic Cooperation). Organizácia mala nielen administratívne zabezpečiť Marshallov plán - prerozdeľovať americkú pomoc medzi jednotlivé európske krajiny, ale mala sa stať základom trvalej európskej spolupráce. Funguje dodnes, v roku 1961 sa premenovala na Organizáciu pre európsky ekonomický rozvoj (OEED). Jej členmi sa stali aj USA, Kanada, Japonsko.

V rámci Marshallovho plánu bolo do Európy investovaných 12,992 tisícin miliárd dolárov, čo bolo menej ako pôvodne požadovaná suma. Truman s Marshallom chceli jednorázovú čiastku, ale Kongres si vymohol právo každoročne schvaľovať čiastku, ktorá má byť poskytnutá Európe, aby bola americká pomoc efektívne využitá. Stačilo približne 13 miliárd dolárov, aby plán splnil svoj účel. Najviac získali Veľká Británia (3,6 miliárd $), Francúzsko (2,3 miliárd $), Nemecko (1,43 miliárd $), Nizozemsko (1,1 miliárd $).

Marshallov plán trval od 3.apríla 1948 do 30.júna 1952. Bol jednou z najúspešnejších akcií americkej zahraničnej politiky vôbec. Dôsledky Marshallovho plánu:

• vďaka nemu sa podarilo zvýšiť poľnohospodársku výrobu asi o 11%;
• priemyselná produkcia narástla o 40%;
• dosiahla sa konvertibilita meny európskych krajín;
• vzrástli priame investície USA do európskej ekonomiky;
• USA kontrolujú najvýznamnejšie európske spoločnosti (napr. vo Francúzsku 90% počítačovej elektroniky);
• v dôsledku Kórejskej vojny kladú USA od roku 1950 dôraz na vzrast zbrojnej výroby v Európe.

Význam Marshallovho plánu:

• hospodárska pomoc Európe;
• položil základy procesu európskej integrácie - v oblasti hospodárskej, politickej a vojenskej.