Vlad IV. "Tepeš"
1431 - 1477

Na východe Európy sa tiahnúce pohorie Karpát vymedzuje zároveň aj hranicu jedného kniežactva s búrlivou históriou. Rozprestiera sa tu pohorie Fagaraš, najväčšie horstvo rumunských Karpát, s dĺžkou vyše sedemdesiat kilometrov. Na jeho úpätí leží ešte aj dnes ospanlivé mestečko Curtea de Arges, o ktorom by dnes nikto nepredpokladal, že v stredoveku tu sídlili kniežatá. Pre svoj alpský charakter, ktorý pohoriu dodávajú ostré, dvetisíc metrov vysoké, končiare a jagavá hladina mnohých jazier, dostalo pomenovanie Transylvánske Alpy. Tento tichý a nenápadný kraj bol centrom kniežactva valašského. Tu prebiehali v 15. storočí urputné boje valašských kniežat proti vojskám bojujúcim pod zástavami so znakom polmesiaca. Od roku 1456 stálo na čele bojov proti Turkom v tomto kraji valašské knieža Vlad IV.

Stredovekých panovníkov ako on boli vo vtedajšej Európe na tucty. Jeho súčasníkmi boli veľkí a významní panovníci: moldavské knieža Štefan I. Veľký (1457-1504), uhorský kráľ Matej Korvín (1458-1490) a osmanský sultán Mohamed II. (1451-1481), o ktorých sa v školách deti učia na hodinách dejepisu. Jeho skutočné meno sa spomína zriedka. Napriek tomu ho poznajú milovníci hrôzostrašných príbehov na celom svete, predovšetkým vďaka Stokerovmu románu z roku 1897. Írsky spisovateľ Bram Stoker (1847-1912), na ktorého mimoriadne zapôsobil stredoveký príbeh o krutom vládcovi a hrdinskom bojovníkovi, pricestoval do rodného kraja valašských panovníkov, aby zistil jeho pôvod. Pomiešal príbeh historického vládcu s ľudovými povesťami o krvilačnom netvorovi a vytvoril tak nesmrteľnú postavu upíra - záhrobného grófa Draculu.

Vlad IV. sa narodil v Sedmohradsku, v meste Sighisoara, v roku 1431. V roku, keď bola upálená Jeanne D´Arc. Prišiel na svet ako následník trónu susedného Valašska, ktorého prvým významným vladárom bol jeho starý otec Mircea. Éra križiakov síce už pominula, ale Vlada už od siedmych rokov učili rytierskym cnostiam a povinnostiam vladára. Rímsko-nemecký cisár Žigmund Luxemburský pasoval jeho otca Vlada III. za rytiera rádu Draka s titulom Draconarius a právom nosiť zástavu s drakom. Ten začal používať titul "Dracul". Pre otca bolo samozrejmosťou, že jeho syn prežije život ako rytier kresťanstva. V tom čase si to vyžadovala nielen tradícia cti ale aj vojnové časy.

V stredoveku sa Rumunsko vyvíjalo v troch oddelených oblastiach: Sedmohradsko bolo od 11. storočia súčasťou Uhorska, malé kniežactvá Valašsko a severnejšie ležiace Moldavsko boli od konca 14. storočia nárazníkovými územiami pri vojenských stretnutiach Uhorského kráľovstva a Tureckej ríše a dlho odolávali tureckej invázii. Vojaci osmanských sultánov nepoznajúc strach sa víťazne valili do Európy. V roku 1453 postihla kresťanstvo veľká strata - padol Konštantínopol a slávna Byzantská ríša sa ocitla v troskách. Aj sám Vlad sa stal zajatcom Turkov. Dlhé štyri roky ho držali v zajatí ako rukojemníka a takto chceli zabrániť opakujúcim sa útokom jeho otca. V zajatí sa stal svedkom vyberaným spôsobov mučenia a naučil sa pohŕdať ľudským životom. Keďže syn kniežaťa Draculu bol zajatcom, stalo sa Valašsko ľahkou korisťou pre Turkov. Odtiaľto podnikali výpravy do Uhorska a celej Európy. Podrobené Valašsko volalo po záchrane.

V roku 1456, po rokoch zajatia a vyhnanstva, si Vlad IV. zasadol na kniežací stolec Valašska - územia medzi Čiernym morom, Karpatmi a dolným Dunajom, známeho aj pod názvami Muntenia, Transalpinia či Ugrovalachia. Korunovali ho v hlavnom meste Valašska, Tirgovišti. Oslava sa konala, takisto ako za čias jeho otca a starého otca, vo veľkej sále hradu hlavného mesta. Korunováciu sprevádzala kresťanská pompa. Prevažne odtiaľto riadil Vlad svoju ríšu. Nový vládca musel čeliť tureckej armáde na vrchole svojej moci. Vďaka protitureckým trestným výpravám sa stal národným hrdinom. Istý čas si v stredovekom svete valašské knieža vážili ako rytiera, ktorého podporoval aj sám pápež, pretože úspešne bojoval proti nepriateľovi, ktorý ohrozoval Európu.

V roku 1458 začal Vlad svoju výpravu, v dôsledku ktorej získal povesť neohrozeného križiaka. Jeho udatnosť dokazuje aj jeden z prvých útokov na obrovskú tureckú presilu. S nepočetnou skupinou odhodlaných jazdcov prepadol tábor samotného sultána, spôsobil mu veľké škody a takmer ho zajal. Všetky jeho výpravy proti Turkom charakterizovali náhle útoky, neochvejná odvaha a divoká, barbarská krutosť, ktorá privádzala do hrôzy tak nepriateľov, ako aj spojencov. Pápež Pius II. požehnal počiatočné úspechy hrdinského rytiera, ale kým sa boje skončili, snažil sa Rím aj celý civilizovaný svet držať od barbarského kniežaťa odstup. Lebo ak sa Turci vyznačovali krutosťou, Vlad, po otcovi už nazývaný Dracul, ich o hlavu prevyšoval. Nebral nikoho do zajatia. Údaje kronikárov hovoria o vyše dvadsaťtisíc odťatých tureckých hlavách, rovnakom počte odrezaných uší a nosov. Spomínajú aj Vladov obľúbený spôsob popravy - narážanie na kôl. Práve tento spôsob popravy mu priniesol prívlastok "Tepeš", čo značí Narážač, Napichovač. Jeho meno vyvolávalo hrôzu v radoch tureckého sultána. Keď Mohamed II. v roku 1462 napochodoval s vojskom k hlavnému mestu Tirgovište zhrozil sa pri pohľade na tisícky tiel napichnutých na koly.

Na kole sa však mohli ocitnúť nielen Turci, ale aj domáci odporci, zahraniční vyslanci či ktorýkoľvek z jeho poddaných. Skôr ako svoju pozornosť obrátil na pohanského nepriateľa, chcel sa vysporiadať s vlastnými bojarmi, pretože si myslel, že ich rastúca moc ohrozuje nezávislosť Valašska. Pozval ich teda na menšiu oslavu. Aj prišli, najvznešenejší šľachtici, mysliac si, že mladý knieža im ponúka spojenectvo. S plnými pohármi oslavovali svojho nového panovníka. Ale Vlad kul krutý plán. Svojej osobnej stráži prikázal, aby starých a slabých odviedli na námestie hlavného mesta, kde ich jedného po druhom napichali na koly. Jeho prvé obete ešte ani nedotrpeli, keď sa Vlad vybral s mladšími mužmi a ženami ku svojej 40 km vzdialenej pevnosti ležiacej v Karpatoch. Zajatci museli vytvoriť reťaz od riedy Arges po hrad pri mestečku Curtea de Arges na úpätí Fagaraš. Podľa niektorých prameňov začal na tomto mieste stavať už Mircea Starý. Vlad pokračoval v práci so svojimi urodzenými otrokmi. Kým bola stavba dokončená, všetkých dvesto zajatcov zomrelo. Kto nezomrel od mrazu, toho nastokli na koly alebo jednoducho ho zostrčili z Karpatských štítov.

Hrad pri Arges bol Vladovym obľúbeným miestom na začiatku jeho vlády. Chránilo ho niekoľko sto ozbrojencov. Jeho steny posilnili tehlami, aby lepšie odolávali delostrelectvu nepriateľa. V Argese si dvadsaťpäťročný vládca pravdepodobne v duchu premyslel budúcnosť krajiny a svoju vlastnú. Plánoval, že vybojuje slobodu pre svoju vlasť aj s uhorským kráľom, aj s tureckou ríšou. Slobodný národ by sa, podobne ako ostatné európske krajiny, mohol povzniesť do renesančnej výšky. Ako vládcu nezávislého národa by ho aj európski politici brali ako rovnocenného partnera. A Valašsko by sa konečne oslobodilo od svojich utláčateľov. Vlad svoj plán opieral o hrady vyberajúce mýto, ktorých príjmy mali byť prameňom zásobujúcim malé nezávislé kniežactvo. Obchodné cesty oblasti nechal strážiť s prísnosťou zákona, zlodeji boli napichaní na koly. Stával sa tyranom, až sadistom. O päťdesiat rokov neskôr Florenťan Nicolo Machiavelli vo svojom diele Vladár povzbudzoval európskych vladárov na používanie rozumného násilia. Podľa niektorých pre túto časť knihy mal byť modelom Vlad Tepeš. Ale sám Machiavelli sa nikdy neodvážil ísť tak ďaleko ako jeho údajný vzor.

V roku 1462 sa stal obeťou sprisahania. Turecká presila porážala jeho malé vojsko a jeho tvrdá vnútorná politika mu znepriatelila veľmožov i saských obchodníkov. Po pomste túžiaci valašskí bojari spolu s Mohamedom II. podporili jeho brata. Jeho hrad v Arges bol zbúraný a už nikdy nebol obnovený. Vlad IV. utiekol so svojimi prívržencami do Brašova, kde bolo vojsko jeho bývalého spojenca, uhorského kráľa. Rozhodnutie hľadať azyl u Korvína nebolo najšťastnejšie. Uhorskému kráľovi sa mocný a nezávislý sused už dlhšie nepozdával a v nedôvere ho podpichovali aj sedmohradskí Sasi, ktorí valašské knieža nenávideli potom, čo ich pripravil o obchodný monopol. Korvín dal čoskoro po príchode Vlada IV. do okov. Väznili ho na Vyšehrade, neskôr na Bude. Jeho meno bolo na Balkáne pojmom, preto mu v zajatí nič nehrozilo. V tom čase začína byť osud kniežaťa nejasný a zahmlený.

Toto druhé zajatectvo trvalo dvanásť rokov. V roku 1476 bol Vlad IV. Tepeš prepustený na slobodu, pravdepodobne na príhovor moldavského kniežaťa Štefana Veľkého. Dôvod bol jednoduchý, boje s Turkami sa obnovili. S pomocou moldavského kniežaťa Vlad opäť zasadol na kniežací stolec a čoskoro bolo Valašsko oslobodené spod tureckého vplyvu. Nie však nadlho. V januári 1477 ho prepadol valašský bojar Laiota Basarab a Vlad IV. aj s dvesto moldavskými vojakmi zahynul. Vraj jeho hlavu poslali sultánovi ako dôkaz, že knieža "Narážač" je naozaj mŕtve.

Čoskoro po jeho smrti pisári uhorského trónu rovnako ako aj sedmohradskí Sasi začali šíriť hrôzostrašné povesti o krvilačnom kniežati Draculovi. Vychádzali uhorské, nemecké i ruské publikácie, ktoré zobrazovali jeho kruté činy proti bojarom. K legendám prispela aj poverčivosť valašských sedliakov, ktorí dlho neverili, že naozaj zomrel. Naďalej si šepkali o ním vykonaných nočných vraždách. Jeho postava pomaly splynula s nadprirodzenou bytosťou, upírom. Príbehy o upíroch boli známe už dlho pred panovaním Vlada IV. Sedliaci si vešali na dvere pletence z cesnaku a hroby obkolesili kolmi, aby netvorom vychádzajúcim z hrobu zahatali cestu.

Telo štyridsaťpäťročného kniežaťa pochovali na ostrovčeku uprostred jazera Snagov neďaleko Bukurešti. Ešte na vrchole svojej moci dal Vlad IV. na tomto neobývanom ostrove postaviť kláštorný kostol, pravdepodobne aby odpykal svoje činy. Jeho jednoduchý hrob v budove je však prázdny. Aké je vysvetlenie na záhadu prázdneho hrobu? Vykopávky v tomto storočí neobjasnili všetko. V príbehu Brama Stokera sa nachádza výrok, ktorý by mohol byť primeraným náhrobným nápisom pre krvilačné knieža a každého tyrana: "Upír nezahynie tak ako včela, potom čo zabodla svoje žihadlo do obete. Jeho zločiny vyvolávajú nové zločiny, rastú jeho sila a moc. Šíri sa zlo."