MALÁ ÁZIA V STAROVEKU

Geografická poloha

• poloostrov obklopený z troch strán morom: Čiernym (S), Egejským (Z), Stredozemným (J); na východe prechádza do arménskych hôr a jej ďalším pokračovaním je náhorná rovina iránská; v juhovýchodnom cípe sa stýka oblasť Kilikia so Sýriou;
• lat. Asia Minor, územie dnešného Turecka;

Prírodné podmienky

Malá Ázia nie je po prírodnej stránke jednotné územie, chýba jej jednotná prirodzená spojnica (napr. rieka): jedna z hlavných príčin, prečo sa tu nevytvoril jednotný štát. Väčšina severného a južného pobrežia je od vnútrozemia oddelená pohorím:

• severné pobrežie oddeľuje od vnútrozemia Pontské pohorie
• južné pobrežie oddeľuje od vnútrozemia pohorie Taurus

1. Južne od Tauru sa nachádzajú dve úrodné pobrežné roviny: PAMFÝLIA v strednej a KILIKIA vo východnej časti. Obe majú na rozdiel od drsného podnebia vlastného Tauru teplú, subtropickú klímu. Ich spojenie s centrálnou Malou Áziou je veľmi obtiažne a preto boli tieto oblasti už od staroveku späté skôr s oblasťami Sýrie a Mezopotámie. Na juhovýchode je Malá Ázia od Sýrie oddelená horskými pásmami Taurom a Antitaurom. Iba niekoľko priechodov umožňovalo vzájomný styk, predovšetkým priesmyk Kilikijská brána.

2. Západné pobrežie Malej Ázie je veľmi členité a priaznivé pre vznik prirodzeného prístavu. Reťaz ostrovov v Egejskom mori umožňovala ľahké spojenie s protiľahlým Gréckom a to prispelo k orientácii tejto časti Malej Ázie k Egejskej oblasti a Balkánu.

3. Od západného pobrežia stúpa krajina do vnútrozemia, do centra Malej Ázie: ANATÓLIE. Centrálna náhorná rovina sa nazýva Kappadokia a má suchú kontinentálnu klímu si teplom v letnom období a tuhou zimou:

   • malé množstvo zrážok;
   • stepi, polostepi;
   • malé rieky, nedostatok vody;
   • málo úrodná pôda.

   Pestuje sa tu predovšetkým jačmeň a vinná réva, územie je vhodné skôr ako pastvinárska oblasť. Vnútrozemie je však bohaté na kovy (striebro, meď, železná ruda).

   Na východe prechádza centrálna anatólska náhorná rovina do arménskych hôr, drsnej krajiny, odkiaľ viedli početné vpády do anatólskej oblasti.

CHETITI V MALEJ ÁZII

Chetiti prišli do Malej Ázie spolu s Luvijcami a Palajcami pravdepodobne zo severozápadu v ranej dobe bronzovej. Boli to indoeurópske národy, pochádzajúce asi z juhoruských stepí. Chetiti osídlili strednú Anatóliu v 2. tisícročí a prevzali z Mezopotámie klinové písmo (rozlúštil ho Bedřich Hrozný).

Starochetitské obdobie

okolo 1650 - 1450 pred n.l.

Pramene:

• hlavný historický prameň politických dejín: EDIKT KRÁĽA TELIPINA (určuje pevný nástupnícky poriadok a obsahuje zoznam Telipinových predchodcov);
• hlavný historický prameň hospodárskych a sociálnych dejín: chetitské zákony (17./16. stor. pred n.l.)

Za zakladateľa chetitského štátu sa pokladá panovník Labarnaš. O jeho skutočnej existencii sa pochybuje, názov Labarnaš (Tabarnaš) bol kráľovský titul. Hlavným mestom Chetitov bol CHATTUŠAŠ.

Prvý starochetitský vládca, o ktorom sa nám dochovali písomné správy bol CHATTUŠILIŠ I. (po r. 1650 pred n.l.). V dobe jeho vlády ovládal chetitský štát už značnú časť anatólskej náhornej roviny a zahánil expanzívnu politiku juhovýchodným smerom: do severnej Sýrie a prekročil dokonca Eufrat.

Najväčší rozmach dosiahol chetitský štát v dobe jeho nástupcu MURŠILIŠa I. (1620-1590 pred n.l.):

• dobyl Aleppo, mocné stredisko Sýrie;
• spustošil Babylon (r. 1594 pred n.l.), čo znamenalo koniec Starobabylonskej ríše už aj tak oslabenej nájazdmi Kassitov.

Doba po Muršilišovom panovaním je jedným z najťažších období chetitského štátu. Je poznamenaná spormi o trón a vpádmi Kaškov, pôvodného maloázijského obyvateľstva.

Koniec dynastickým sporom chcel urobiť panovník TELIPINUŠ (okolo r. 1520 pred n.l.):

• Zaviedol právo primogenitury: trón dedí mužský potomok kráľa, prípadne manžel dcéry; predtým podľa zvyku nastupoval po panovníkovi synovec - syn panovníkovej sestry.
• Rozšíril práva zhormaždenia pankuš:
  • žiadny príslušník zhromaždenia nesmie byť potrestaní kráľom, iba pankušom;
  • pankuš má právo odsúdiť i panovníka.
• Uzavrel prvú z "medzinárodných" zmlúv medzi chetitským panovníkom a Kitzvatnou, štátom na juhu Malej Ázie. Kitzvatna si udržala samostatnosť a udržovala s chetitským štátom priateľské styky. Táto forma pripútavania jednotlivých oblastí Malej Ázie bola častá u neskorších chetitských vládcov.

V Telpinovom období bolo územie chetitského štátu obmedzené len na centrálnu Anatóliu. Po jeho smrti došlo k rýchlemu striedaniu panovníkov, čo je dôkazom, že sa nepodarilo odstrániť rozpory vnútri vládnucej vrstvy. Z toho ťažili okolité kmene a oblasti, a postupne sa zbavovali chetitskej nadvlády, a tak zostala koncom starochetitského obdobia moc chetitského štátu obmedzená len na územie okolo hlavného mesta.

Chetitská spoločnosť

V dôsledku centralizácie v hlavnom meste Chattuši zmizla inštitúcia vládcov jednotlivých mestských stredisiek. Správu jednotlivých miest vykonávali starostovia dosadzovaní panovníkom. Starešinom zostala právomoc súdna.

Hlavná časť obyvateľstva sa zaoberala roľníctvom a pastierstvom; rozvinutá a špecializovaná bola aj remeselná výroba a významné postavenie v spoločnosti zastávali kupci.

Chetitské zákony rozdeľujú obyvateľstvo na dve skupiny:

1. slobodné osoby;
2. neslobodné osoby:
   • otroci
   • osoby závislé na paláci či chráme.

Zákony boli pre nich rozdielne - iba u neslobodných sa používali zohavujúce telesné tresty, slobodné osoby sa mohli vykúpiť peňažnou pokutou. Na druhej strane mohli neslobodní obyvatelia uzavierať manželstvo so slobodnými osobami, mohli mať vlastný majetok a voľne ním disponovať.

Chetitská rodina bola patriarchálna. Žena mala dobré postavenie, ale aj tak bola podriadená mužovi, ktorý mal ako otec rodiny právo rozhodovať o osude detí, mohol ich dokonca aj predať. Za určitý prežitok matriarchátu možno považovať inštitúciu kráľovnej, ktorá si uchovávala svoje postavenie i titul až do smrti, bez ohľadu na striedanie panovníkov.

V tomto období sa formoval chetitský štát, ktorý sa po ovládnutí oblastí v centrálnej Anatólii snažil získať a podrobiť si z hospodárskych dôvodov bohaté kraje juhovýchodnej Malej Ázie a Sýrie. Trvale pripútať tieto územia k chetitskému štátu sa však nepodarilo. Stále mocenské rozpory vo vládnucej vrstve, týkajúce sa predovšetkým následníctva trónu ukazujú, že inštitúcia kráľovstva a dynastickej postupnosti sa ešte celkom nepresadili.

Novochetitské obdobie

1450 - 1200 pred n.l.

Pramene:

1. anály chetitských vládcov, ktoré zaznamenávajú predovšetkým vojenské úspechy;
2. medzinárodné zmluvy, ktoré uzavierali chetitskí vládcovia s panovníkmi okolitých štátov. Názov "medzinárodná zmluva" nezodpovedá celkom skutočnosti, pretože - až na zmluvu s Egyptom, ktorá je skutočne zmluvou dvoch rovnocenných strán - ide vždy o súbor ustanovení, ktorými chetitský vládca jednostranne zaväzuje svojho partnera, ktorý záväzok prijíma a prísahou potvrdzuje jeho plnenie;
3. korešpondencia chetitských panovníkov s vládcami okolitých krajín. Všetka korešpondencia (do Egypta, Sýrie či Chetitska) bola písaná babylonsky na hlinených tabuľkách - babylónština bola v tejto dobe považovaná za diplomatický jazyk celého Predného Východu.

V čase, keď nastúpil na trón ŠUPPILULIUMAŠ (1370-1330 pred n.l.), zakladateľ veľmocenskej politiky chetitského štátu, prebiehal na Prednom Východe boj o Sýriu medzi Mitanni a Egyptom. Šuppiluliumaš počas svojej dlhej, štyridsaťročnej, vlády vytvoril mocný chetitský štát:

1. upevnil pomery v centrálnej Anatólii;
2. porazil a podrobil si Mitanni
3. zmluvami si zaviazal veľké oblasti Malej Ázie;
4. získal celé územie severnej Sýrie až po Kadeš.

V expanzívnej politike pokračoval aj MURŠILIŠ II. (1329-1300 pred n.l.), ktorý sa snažil pripútať ku chetitskému územiu čo najviac oblastí: diplomatickou alebo vojenskou cestou.

Veľká časť chetitských výbojov končila vyplienením dobytej krajiny, súčasťou koristi sa stal všetok majetok obyvateľov dobytej oblasti a aj obyvateľstvo samo. Bolo odvlečené do chetitskej ríše. Zavlečené obyvateľstvo bolo usadzované na kráľovských pozemkoch, v chrámových hospodárstvach, aj na pozemkoch jednotlivých osôb a aj v pohraničných krajoch. Pridelené pozemky museli obrábať a nesmeli ich opustiť. Vznikal tým problém národnostný, pretože cudzie prvky postupne prekryli vlastné chetitské obyvateľstvo. To ovplyvnilo osudy chetitského štátu v ďalšom vývoji.

Po vzostupe Egypta sa musel Muršilišov syn a nástupca MUVATALLA stretnúť s Ramessom II., jedným z najvýznamnejších panovníkov Novej ríše. V bitke u Kadeša 1285 pred n.l. (Chetiti 35 000 vojakov, Egypťania 20 000 vojakov) boli Egypťania porazení, ale Chetiti nedokázali využiť svoju dočasnú prevahu a výsledkom tohto stretnutia bolo v podstate to, že Chetiti si uhájili severnú Sýriu a Egypťania juh, hranicou bolo mesto Kadeš.

K dohode došlo až za CHATTUŠŠILA III. (1275-1250 pred n.l.), Muvatallovho mladšieho brata, ktorý sa nelegálne zmocnil trónu a zapudil svojho synovca Urchi-Tešupa, ktorý ako legitímny nástupca otca Muvatalla panoval na chetitskom tróne. Chattuššila napísal autobiografiu na ospravedlnenie svojho činu. Chattuššiliš III. a jeho ctižiadostivá manželka Puduchepa sa snažili získať pre chetitskú ríšu spojenie so všetkými panovníkmi Predného východu. Hlavným činom jeho panovania bolo uzavretie mierovej a spojeneckej zmluvy s Ramessem II r. 1270 pred n.l.. Uzavreli pakt o neútočení, sľúbili si pomoc pri útoku zvonka aj pri povstaní, garantovali rešpektovanie dynastickej postupnosti pre svojich potomkov, výmenu politických utečencov a zaručenie, že tieto osoby nebudú po svojom vydaní potrestané.

Je to jediná zmluva medzi početnými medzinárodnými zmluvami chetitských vládcov, v ktorej obe strany vystupujú ako rovnocenní partneri. Zachovala sa na hlinenej tabulke v klinovom písme aj v egyptských hieroglyfách. Nikdy nebola porušená; egyptský panovník dokonca poslal v dobe, keď bol v chetitskej ríši po období neúrody hladomor, veľkú zásobu obilia.

Po smrti Chattuššila III. nastal v chetitskej ríši postupný úpadok. Vzťahy s Egyptom boli dobré, ale vznikali problémy s Asýriou a okolitými štátmi.

Hospodárstvo

Chrámové a palácové hospodárstvo si nekonkurovali, panovník dokonca podporoval rozvoj chrámového hospodárstva. Obe formy pripútavali k sebe veľký počet obyvateľstva:

• obyvatelia boli formálne slobodní, ale museli časť doby pracovať pre tieto hospodárstva a až potom obhospodarovať svoje pozemky;
• vlastný personál hospodárstva, t.j.
  • osoby, ktoré boli palácom alebo chrámom usadené na pôde, ktorú museli obhospodarovať a nesmeli sa z nej vzdialiť
  • remeselníci
  - obe skupiny boli osoby neslobodné, väčšinou vojnoví zajatci (časť bola usadzovaná aj v pohraničných oblastiach)

Spoločnosť

1. moc koncentrovaná v rukách panovníka - centralizácia správy
2. mestá spravovali starostovia a v pohraničných oblastiach boli správcovia pohraničných oblastí
3. mestské obyvateľstvo (mestá v tomto čase veľmi prosperovali)
4. vidiecke obyvateľstvo - slobodné, viazané iba tým, že sa muselo podieľať na pomerne vysokých dávkach v prospech chrámu a pod.
5. neslobodné obyvateľstvo na hospodárstvach
6. otroci

Pád Chetitskej ríše

Za posledného panovníka Chetitskej ríše ŠUPPILULIUMY II. viedli Chetiti námorné bitky u ostrova Alašija (Cyprus), čo mohlo signalizovať ďalší smer, odkiaľ bola chetitská ríša ohrozovaná. Chetiti sami však zrejme nepociťovali žiadne nebezpečenstvo. Dochované nápisy Šuppilulimy II. sú venované bežnej činnosti chetitského vládcu.

Okolo r. 1200 pred n.l. došlo k náhlemu a neočakávanému útoku, ktorý viedol k zániku chetitskej ríše. Hlavné mesto Chattušaš bolo vyvrátené od základov. K podobnej katastrofe prišlo súčasne na celom území Malej Ázie a v Sýrii, mestá a sídliská boli zničené a vypálené. Malo to iste súvislosť s príchodom "morských národov". Na zničení ríše malo iste svoj podiel aj povstanie maloázijských kmeňov, celá krajina bola v tomto období ovládaná už iba malou vrstvou Chetitov.

Zničením Chetitskej ríše sa pretrhlo prirodzené spojenie medzi Malou Áziou a krajinami Predného Východu. V ďalšom vývoji sú maloázijské dejiny spojené skôr s Európou.

Vpád "morských národov" zmenil obraz Malej Ázie. Chetitská ríša bola vyvrátená, jej hlavné mesto zničené. Luvijské obyvateľstvo existovalo ešte dlhú dobu v juhovýchodných častiach Malej Ázie, Kilikii a severnej Sýrii, kde bola celá rada malých luvijských štátov. Ale chetitština zmizla a na počiatku 1. tisícročia sú západná časť aj stred Malej Ázie bez písomných pamiatok.

FRÝGOVIA

Frýgovia prišli do Malej Ázie okolo r. 1100 pred n.l. a usadili sa na troskách Chattuša. Bol to indoeurópsky národ, pravdepodobne z Balkánu.

Založili si štát v západnej časti Malej Ázie po rieku Halys na východe. Hlavným mestom bol GORDION.

Najvýznamnejším panovníkom bol MITA (gr. Midás), ktorý vládol na prelome 8./7. stor. pred n.l.; a počas svojej vlády bojoval so Sargonom II. Asýrskym.

Ríša Frýgov zanikla v 7. stor. pred n.l. (696/5 pred n.l.) v dôsledku vpádu kmeňa Kimmeriov.

KIMMERIOVIA vpadli do Malej Ázie z juhoruských stepí a ohrozili štát Urartu (na severovýchode Malej Ázie), ten ich útok odrazil a tak vtrhli na západ, kde začiatkom 7. stor. pred n.l. porazili Frýgov a v pol. 7. stor. pred n.l. ohrozovali mestá na pobreží Malej Ázie.

LÝDOVIA

Prišli do Malej Ázie súčasne s Frýgmi a osídlili údolie rieky Hermy, vhodné pre poľnohospodárstvo a bohaté na zlato. Ich hlavným mestom boli SARDY.

Lýdsky panovník Gýgés (685-657 pred n.l.) bojoval s Kimmerijmi, ale bol porazený. Kimmerijov vyhnal z Malej Ázie až Alyattés (610-560 pred n.l.). Začiatkom 6. stor. pred n.l. (v rokoch 590-585) sa dostal do konfliktu s médskym panovníkom Kyaxarom. Šesťročná vojna skončila mierom, keď medzi bojujúcimi stranami spôsobilo paniku zatmenie Slnka (25. august 585 pred n.l.):

• Lýdia ovládala západnú časť Malej Ázie po rieku Halys;
• Media získala územie na východ od Halysu.

Naznámejším panovníkom bol pravdepodobne KROISOS (560-547/6 pred n.l.), ktorý si podmanil grécke mestá v Malej Ázii, okrem Milétos. 547/6 bol porazený perzským kráľom Kýrom II. Sardy boli dobyté a Kroisos zajatý.

Známe sú mince razené v Lýdii - razili sa z elektronu, zliatiny zlata a striebra.